скачать книгу бесплатно
Drew sa sebavedomo ozval.
„Veľkolepá, ak mám použiť eufemizmus. Včera moji kolegovia,“ a naznačil gesto veľkého objatia ostatných vedcov až po Marrona, „dokázali za jediný deň vytýčiť základnú teóriu javu, zostrojiť druhý prototyp prístroja a vykonať niekoľko pokusov výmeny, korunovaných úspechom.“
McKintock prejavil úprimné prekvapenie.
„Takže, kedy bude možné použiť prístroj na praktické účely?“
„Sme vo fáze základov teórie, ktorá potrebuje zdokonalenie,“ spresnil Drew, „nemalo by trvať dlho, kým sa navrhne a zostrojí väčší prístroj.“
Schultz a Kamaranda sa na seba pozreli so zamračenými tvárami, ale McKintock si to nevšimol.
„Dobre. Ďakujem vám všetkým. Drew, idem do pracovne. Očakávam správy.“
„Hm, okamih, McKintock,“ zastavil ho Drew.
Rektor už stál na dverách a spýtavo sa obzrel.
„Počas jedného z včerajších pokusov sme náhodou, opakujem náhodou, preniesli kus fľaše s rajčinovou omáčkou z neďalekého skladu jedálne,“ vysvetľoval Drew.
„Bolo by dobré získať celú nádobu, kým si niekto niečo všimne a nezačne klásť otázky“
„To je všetko?“ opýtal sa pobavený rektor. Podišiel k internému telefónu a zavolal svojej sekretárke.
„Pani Wattsová? To som ja, dobrý deň. Boli by ste taká láskavá a priniesli by ste mi kľúče od jedálenského skladu? Pred vchod do skladu, ďakujem. Áno. Ešte raz ďakujem.“
Pozrel na študenta.
„Marron!“ po krátkom zaváhaní ho oslovil po mene.
Marron si to okamžite všimol a bol hrdý, že si rektor spomenul ako sa volá.
„Poď za mnou!“ nariadil dobrácky McKintock.
Odišli a vybrali sa k dverám do jedálenského skladu. O niekoľko minút sa dostavil zriadenec na bicykli a priniesol rektorovi kľúč, o ktorý požiadal a potom odišiel tak rýchlo, ako prišiel.
„Tu je,“ McKintock vložil kľúč do Marronovej ruky, „otvor, zober to, čo máš zobrať, starostlivo zamkni a kľúč okamžite odnes na môj sekretariát. Je to jasné?“
„Určite. Ďakujem, pán rektor McKintock.“
Rektor sa rozlúčil a odišiel pospevujúc si do svojej pracovne.
Marron vstúpil a okamžite našiel paletu s rajčinovou omáčkou. Našťastie bol k poškodenej nádobe ľahký prístup. Vybral ju a všimol si, že prenesený hranol je vo vnútri v omáčke. Vyčistil ho hygienickými vreckovkami, ktoré mal pri sebe, potom zamkol a vrátil kľúč. „Škoda tej zničenej omáčky,“ pomyslel si. Bola naozaj dobrá.
Keď sa vrátil do laboratória, pocítil dusnú atmosféru.
„Problém je tu,“ hovoril Schultz a ukazoval na tabuľu, „triáda prenosu vyzerá vyť úplne definovaná parametrami K9, K14 a R11, ale funkcia, ktorá ho riadi jasne ukazuje, že energia potrebná na výmenu sa zvyšuje treťou mocninou vzdialenosti.“
„Vidím,“ konštatoval Drew pozorujúc funkciu, „vypočítali ste nejaký praktický príklad?“
„Ja a Kamaranda sme už dve noci nespali, aby sme našli východisko z tohto správania systému, ale zatiaľ sme neboli úspešní. Momentálne na výmenu previazaného priestoru na vzdialenosť sto kilometrov potrebujeme 64 kilowattov, čo nie je až tak veľa, ale na výmenu so vzdialenosťou dvesto kilometrov ich potrebujeme 512. Energia, ktorú spotrebuje priemerný výrobný závod.“
„A na vzdialenosť 1000 kilometrov potrebujeme 64 megawattov
(#),“ doplnil Kamaranda, „potrebovali by sme malú elektráreň.“
„Tak preto systém vykonáva výmenu na malé vzdialenosti akoby nič, na vzdialenosť 300 metrov odtiaľ do pracovne profesorky Bryceovej sa spotrebovali... iba 2 miliwatty,“ rýchlo vypočítal Drew na tabuli, „menej ako je potrebné na zapnutie led diódy.“
„Táto vlastnosť je fantastická pre aplikácie na krátke vzdialenosti, to znamená pre diagnostické a terapeutické účely,“ zasiahla Bryceová.
„Pravda,“ pripustil Drew, „lenže veľké vzdialenosti sú nedosiahnuteľné. A to nehovorím o skúmaní vesmíru.“
Vzdychol si a ruky mu ovisli pozdĺž tela. McKintock bude aj tak spokojný, pretože aj liečenie osôb by mohlo spustiť tok financií, ale on je fyzik a jeho kolegovia mu hneď na začiatku zavreli dvere do celého vesmíru. Najprv vstúpil do perspektívy nepredstaviteľných výskumných ciest a teraz bol priklincovaný k zemi.
Nedokázal to stráviť. Muselo existovať ďalšie riešenie.
„Sme len na začiatku,“ vyhlásil, „ak budeme tvrdo pracovať, možno nájdeme nejaký faktor, ktorý zruší toto obmedzenie.“
„Už na tom pracujeme,“ povedala sucho Novaková.
„Bryceová si všimla, že mala toho dňa oblečenú blúzku s dlhými rukávmi a manžety mala na zápästiach pevne zapnuté.
„Zvláštne,“ pomyslela si, „včera mala krátke rukávy. Je zvyknutá na chladné podnebie a marec v Anglicku by mal pre ňu znamenať teplý mesiac. Ktovie, prečo sa to zmenilo.“ Iba žena si mohla všimnúť takéto detaily.
Maoko medzitým so založenými rukami nečinne pozorovala tabuľu.
Kobayashi už po niekoľkýkrát prechádzal svoj zošit a občas prekontroloval niektorý výpočet a rozvíjal ho na papieri.
„A čo keby sme zatiaľ urobili nejaký pokus s biologickými formami?“ navrhol Marron.
Drew pozrel na profesorku Bryceovú.
„Začneme s rastlinami, zaobstarám vzorky,“ prikývla a odišla.
„Zatiaľ si pôjdem požičať presnejší nástroj ako je mikrometer. Musíme kalibrovať druhý prístroj,“ povedal Drew a vybral sa do laboratória meteorológie.
Marron začal pripravovať prvý prístroj, zatiaľ sa dvaja Japonci pustili do druhého. Kým čakali nový merací prístroj, diskutovali o technických detailoch vo svojom jazyku.
O pol hodiny Bryceová ukladala na platničku A prvého prístroja list zeleného šalátu.
Zapli prístroj a list sa objavil na mieste, kde kedysi stála nádržka s vodou. Biologička ho vzala a pod prenosným mikroskopom, ktorý si priniesla so sebou sledovala zmeny. O niekoľko minút dvihla hlavu od okuláru.
„Vyzerá byť dokonalý. Žilkovanie, stómy, bunky. Podľa toho, čo vidím sa zdá byť všetko v poriadku.“
Drew spokojne prikývol.
Skúsili to s kvetmi, hľuzami, hubou a malými bonsajmi v črepníku.
Každá vzorka sa po prenose objavila v nezmenenom stave.
Medzitým Maoko prekalibrovala gap druhého prístroja s použitím presnejšieho nástroja.
Na platničku prístroja číslo dva položili fazuľu a spustili ho. Fazuľa sa objavila asi tri metre naľavo od miesta nádržky s vodou, čo bola presná vzdialenosť medzi oboma prístrojmi.
Bryceová rýchlo preskúmala plod a vyhlásila, že je perfektný.
„Prejdeme na mäso,“ vyhlásila.
Už ho priniesla.
Z tašky s tepelnou izoláciou vytiahla nádobu s rezňami.
Marron ju nenásytne sledoval, bolo jedenásť hodín predpoludním a on už bol hladný.
Profesorka Bryceová naňho pozrela s potmehúdskym úsmevom a podala mu prázdnu tašku, aby ju odložil. Študent pochopil vtip a žmurkol s predstieraným sklamaním.
Bryceová vzala nôž z jedálenského kútika v laboratóriu a odrezala kus rezňa s okrajom približne päť centimetrov. Hrúbka bola zhruba osem milimetrov.
Preniesli ho pomocou druhého prístroja a mikroskopická kontrola ukázala, že bol úplne v poriadku.
Marron ho ochutnal.
„Chuť je presne taká, akú som očakával. To isté konzistencia. Povedal by som, že ho prenos vôbec nezmenil.
„Presne to by sa malo stať, pretože teória hovorí, že prístroj urobí výmenu previazaných priestorov nezávisle na ich obsahu,“ komentoval Drew.
„Čo poviete, skúsime to so živočíšnou formou?“ opýtal sa Bryceovej.
Profesorka chvíľu stála zamyslená a potom sa rozhodla.
„Áno, skúsime. Mali by sme vykonať biologickú analýzu na molekulárnej úrovni na vzorkách, ktoré prešli prenosom, aby sme si boli úplne istí, ale doteraz získané výsledky potvrdzujú teóriu výmeny previazaného priestoru.
Chvíľu ešte premýšľala.
„Z hľadiska bioetiky začneme formami života bez nervového systému. Ak by sa niečo pokazilo, aspoň nebudú trpieť. Stretneme sa po obede,“ a odišla.
Drew a ostatní sa koncentrovali na teóriu v snahe nájsť riešenie na problém výkonu.
„Niečo nám uniká,“ povedal Schultz, „z toho, čo sme doteraz pochopili aktivovanie prístroja vytvorí extra dimenzionálny konektor medzi priestorovým objemom uloženým v bode A a B. Konektor sa udržiava počas Planckovho času
(#) a medzitým dochádza k výmene previazaných priestorov.“
„Ak ide o extradimenzionálny, tak deformujeme veľmi hustú dimenziu,“ zasiahol Kobayashi, „iba tak sa dá vysvetliť taká vysoká potreba výkonu pri zväčšovaní vzdialenosti.“
„Vyzerá to tak,“ pripustil Schultz.
„Snažme sa o zobrazenie, možno nám to pomôže,“ pridal sa Kamaranda.
Potom zmenil tón na akademický, akoby bol na prednáške medzi svojimi študentmi. „Všetci žijeme v priestore, ktorý vnímame ako trojrozmerný so známymi rozmermi dĺžkou, šírkou a výškou. Zároveň vieme, že gravitačná sila deformuje priestor a to už nám robí ťažkosti, pretože nedokážeme navrhnúť takúto situáciu. Takže použime klasické podobenstvo trampolíny s elastickým povrchom, trampolína predstavuje trojrozmerný priestor. Ak na trampolínu položíme predmet, zdeformuje sa pod hmotnosťou tohto predmetu. Čím bude ťažší predmet, k tým väčšej deformácii dochádza, mám na mysli k prehnutiu trampolíny. Namiesto hmotnosť tomu hovorme hmota, ktorá je nezávislá na gravitačnej sile a jednako generuje gravitačnú silu. Takto vidíme, že čím väčšia je hmota, tým väčšia je deformácia. Ak by sme na trampolínu položili druhý objekt s menšou hmotou, ako prvý, tento by sa krútil v deformácii približujúc sa k objektu s väčšou hmotou. Toto správanie definujeme ako gravitácia. V skutočnosti aj predmet menšej hmoty deformuje priestor, takže spôsobuje gravitáciu voči masívnejšiemu predmetu napriek tomu, že je menší. S použitím analógie trampolíny, ktorá je dvojrozmerná sa nám podarí pochopiť koncepciu deformácie priestoru gravitačnou silou. Táto v podstate deformuje trampolínu jedným smerom, kolmo na plochu trampolíny, ak pridáme k jej geometrii jeden rozmer. Predpokladajme, že vezmeme našu trampolínu a položíme ju na gélovú platňu, ktorá je, ako vieme, elastická, koloidná, podľa potreby deformovateľná látka. Prístroj, na ktorom robíme pokusy, existuje v trojrozmernom priestore a predstavuje našu trampolínu, zdanlivo prejde po aktivácii priamo do gélovej platne, ktorá predstavuje ďalšiu dimenziu. Kondenzuje a deformuje časť gélovej hmoty vytvorením kanálu, konektora, ktorý sa svojimi koncami pripája na trampolínu, na normálny priestor, a vymení navzájom časti priestoru, na ktoré sa pripojil. Po výmene sa konektor rozpadne a gél sa vráti do svojho pôvodného stavu.“
Kamaranda urobil po dlhom vysvetľovaní pauzu a znova pokračoval vo svojej úvahe.
„Evidentne je gél veľmi hustý, takže je potrebné veľa energie na jeho kondenzáciu. Z nejakého dôvodu, ktorý nepoznáme sa konektor prejaví iba počas Planckovho času, aj keď sprostredkovanie energie je oveľa dlhšie ako tento časový interval. Myslím, že ho držíme asi pol sekundy, však?“ opýtal sa Kobayashiho, ktorý prikývol.
„Musí existovať niečo, čo bráni konektoru, aby sa prejavil počas dlhšej doby, ako je Planckov čas. Ak by sa dosiahol dlhší impulz, čo by to znamenalo? Možno by sa výmena previazaných priestorov odohrala opätovne? Spôsobilo by to nepretržité generovanie výmeny dvoch previazaných priestorov? Z hľadiska geometrie priestoru v tom nevidím problém. Jednoducho, vypnutím prístroja by sa obidva priestory nachádzali v poslednej dosiahnutej konfigurácii. Je však rovnako možné, že ak by sa konektor prejavil počas dlhšieho času ako je Planckov čas, vznikol by paradox, ktorého vlastnosti si v tomto okamihu neviem predstaviť a doteraz neobjavený prírodný zákon zasiahne, aby tomu zabránil.“
Všetci mlčali a rozmýšľali o uvažovaní indického matematika.
Po niekoľkých minútach odrazu Novaková vyskočila na nohy celá bledá v tvári.
„Och, Bože!“ zvolala priduseným hlasom.
Všetci sa na ňu vystrašene pozreli.
„Žiadny paradox tu nie je,“ pokračovala pochmúrne, „naopak, ide o narušenie!“
Podišla k tabuli a zotrela jednu časť rovníc, ktoré tak namáhavo objavovali, akoby to boli čmáranice nejakého arogantného študenta. Nakreslila Kamarandovu trampolínu, viditeľnú z troch štvrtín a upravenú rúru, ktorá prechádzajúc zospodu spájala dva body trampolíny.
„Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ ukázala na rúru, „práve bol generovaný a začala sa výmena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyrazí a vstúpi do konektora. Ako a v akej forme zatiaľ nevieme. A začína sa presúvať k opačnému koncu. Súčasne objem priestoru B robí presne to isté zo svojej strany a začína sa pohybovať k opačnému koncu konektora. Prebehne Planckov časový interval a dva priestory dorazia do cieľa, vylezú z konektora a umiestnia sa na pozíciu previazaného priestoru, s ktorým si vymenili miesto. Sme v čase jedna a proces sa ukončil.“
Urobila efektnú pauzu.
„Ale medzi časom nula a časom jedna,“ povedala hlasom, ktorý naberal na intenzite, „čo sa nachádza v priestoroch, ktoré prechádzajú konektorom?“dokončila v hysterickom výkriku.
Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil čas.
„Nie...“ hlesol Kamaranda so skleným pohľadom.
„Ale áno!“ zakričala ešte hlasnejšie, „Nie je tam nič!“ prehlásila zúrivo.
Drewovi sa zježili vlasy na hlave.
Kobayashi otvoril ústa a spadla mu sánka.
Schultzova tvár vyzerala ako kamenná maska, vytesaná s výrazom úplného zmätku.
Marron pozeral pred seba akoby bol nepríčetný.
Maoko, naopak, s potešením pozorovala Novakovú a na tvári mala zvláštny úsmev.
„Nič, chápete?“ pokračovala Nórka,. „a možno tu končí všetka energia, ktorá vychádza z výpočtov, energia, ktorá vychádza z nášho vesmíru a mení jeho energetickú bilanciu. Je to porušenie Lavoisierovho zákona, podľa ktorého energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií. A možno práve preto sa môže konektor prejaviť maximálne po dobu Planckovho časového impulzu, pretože inak by Nič pohltilo všetku energiu, ktorá ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok času, možno by pohltilo energiu celého vesmíru!“
V laboratóriu zavládlo hrobové ticho.
Bolo to akoby na nich padol chlad najhlbšej temnoty, akú si človek dokáže predstaviť a vykryštalizoval im mysle a vedomie.
Novaková ostala stáť pri tabuli s kriedou v ruke.
Prešla dobrá minúta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi pristúpil k tabuli, vzal kriedu a urobil niekoľko výpočtov na prázdnej časti tmavo šedého povrchu.
