скачать книгу бесплатно
16. kapitola
Drew odišiel z laboratória spolu s ostatnými a vybral sa smerom k domovu. Už bola takmer tma a potreboval si oddýchnuť, ukončiť tento pekelný deň. Koľko vecí sa stalo! Pokojná a vyrovnaná existencia zrelého profesora fyziky sa odrazu prevrátila vďaka tomuto neobyčajnému objavu. Posledné dni prežil úžasným spôsobom, v rýchlom tempe, v slávnom a emocionálnom crescende viac, ako zažíval po celý zvyšok svojho života.
Keď prechádzal po cestičke jeho zrak sa náhodou zastavil na budove, kde mal pracovňu rektor.
„Musím mu to povedať,“ pomyslel si.
Bol unavený, ale aj tak sa pustil týmto smerom.
V McKintockovom okne sa svietilo. Drew vedel, že pracuje nadčasy.
Slečna Wattsová už odišla, takže zabúchal priamo na dvere jeho pracovne.
„Ďalej!“ odpovedal mu hlas. „Ach, to si ty, Drew? Len poď ďalej, priateľu,“ v slove priateľu bola úprimná náklonnosť k Drewovi. Možno McKintock v podstate nebol iba riadiaci stroj neustále vyhľadávajúci financie. Alebo áno? V tomto prípade, pri tomto nezvyčajnom prejave priateľstva mohla byť iba vyjadrená vďačnosť za zisky, ktoré si rektor predstavoval vďaka objavu Drewa a Marrona, ktoré sa zvlášť museli brať do úvahy.
Jasne, zisky boli smerované pre univerzitu, ale McKintock bol idealista a mať prosperujúcu jednotku, ktorú riadil, bol preňho zmysel života. A naozaj bol. Do takej miery, že sa identifikoval s univerzitou, takže to, čo robil pre univerzitu, robil zároveň pre seba. Preto bol ešte stále tu a pracoval, vykonával administratívnu prácu, ktorú pokojne mohol urobiť aj na druhý deň, ale rektor vedel veľmi dobre, že na druhý deň by sa mohol objaviť ďalší problém, pre ktorý by musel odložiť tieto úkony a to by len reťazovo navýšilo problémy a bolo lepšie sa tomu vyhnúť.
„Dokázali sme to, McKintock,“ oznámil Drew vrúcnym hlasom, „máme základnú teóriu a sme schopní vytvoriť energiu potrebnú pre výmenu previazaných priestorov na rôzne vzdialenosti a pre rôzne objemy.“
„Výborne,“ ožil rektor, „ako ďaleko môžeme dosiahnuť?“
„Všade,“ odpovedal zjednodušene Drew a posadil sa.
„Takže do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“
„Tam a ešte ďalej.“
„Ako to, ešte ďalej?“ McKintock vyzeral dezorientovaný. Chvíľu rozmýšľal.
„Na Mesiac?“ opýtal sa ironicky.
„Pre tento prístroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „výmena sa môže uskutočniť s ktorýmkoľvek priestorom v známom vesmíre.“
McKintock nemal predstavu o veľkosti známeho vesmíru, ani o tom nakoľko je známy tento vesmír. Preňho bol Mesiac a planéty slnečnej sústavy celým vesmírom, ktorý poznal.
„Vesmír je veľmi veľký, McKintock. Súčasný odhad sa rovná približne deväťdesiatim trom miliardám svetelných rokov. Predstav si guľu s takým priemerom.“
McKintock naňho pozrel nechápavo. Čo mohol vedieť o svetelných rokoch?
Drew sa dovtípil, že mu to musí vysvetliť. Nechcelo sa mu, ale nemal na výber.
„Jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo vo vákuu za jeden rok. Keďže svetlo sa pohybuje rýchlosťou približne tristotisíc kilometrov za sekundu, za rok prejde vyše deväťtisíc miliárd kilometrov.“
McKintock vyvalil oči. Deväťtisíc miliárd kilometrov. Vzdialenosti, na ktoré bol zvyknutý boli také, ktoré dokázal prejsť na aute. Desať kilometrov, sto, dvesto kilometrov, približne.
Deväťtisíc miliárd kilometrov. Nevedel si ani predstaviť takúto vzdialenosť.
„Dobre,“ pokračoval Drew kým pobavene pozoroval rektorov úžas, „podľa toho, čo vieme má vesmír veľkosť deväťdesiat trikrát spomínaných deväťtisíc miliárd kilometrov, takže viac ako osemstotisíc miliárd miliárd kilometrov.“
McKintock pozeral na Drewa prázdnym pohľadom.
„Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstaviť takú vzdialenosť. Nikto toho nie je schopný. Nie je to ľudský rozmer. Dôležité je, že na matematickej úrovni ide o číslo ako každé iné a preto je možné s ním pracovať podľa ľubovôle. Dôležitejšie však je, že naším prístrojom môžeme preniknúť do ktorejkoľvek časti vesmíru budeme chcieť. Toto je dôležité. Predstav si ten pokrok vo vede. Všetky poklady poznania, ktoré na nás čakajú. Je neuveriteľné, že sa to stalo nám, ale je to tak a som nesmierne šťastný, že žijem v novej ére, ktorá sa pred nami otvára.“
McKintock chvíľu mlčal. Potreboval stráviť čo práve počul. Cítil doliehať depresiu z nesmiernych rozmerov, zo skrytých poznatkov, o ktorých hovoril Drew. Cítil sa stlačený pod nesmiernou ťarchou, ktorú si predstavoval, že nesie na sebe.
„Ale... a nejaké uplatnenie viac, povedzme, každodenné?“ opýtal sa neisto.
„Ach, správne. Zabudol som,“ odpovedal Drew, „môžu sa zostrojiť malé, vhodne upravené prístroje, ktoré môžu slúžiť pre medicínske účely. Môžu odstrániť nádory z tela bez jediného rezu. Biopsia sa stane otázkou jednoduchého, netraumatizujúceho sedenia. Predstav si, čo to bude znamenať. Bude stačiť nastaviť prístroj do polohy, formy a rozmerov toho, čo je potrebné odstrániť, zapnúť a v okamihu bude táto hmota mimo telo. Vyprázdnený priestor sa zaplní fyziologickým roztokom alebo podobnými látkami. Nie som lekár, takže nemôžem vysvetliť detaily. Odborníci si s tým už poradia.“
Zámerne vynechal možnosti premiestňovať živé bytosti a dúfal, že to rektorovi nenapadne.
Mýlil sa.
„Drew, povedz mi,“ pokračoval McKintock vyzvedať ako vyšetrovateľ,„aké rozmery môžu mať prenášané veci?“
„Oj!“ pomyslel si Drew, lebo tušil čo bude nasledovať.
„No,“ odpovedal vyhýbavo, „presne nevieme, musíme zostrojiť väčší prístroj a zistiť jeho možnosti,“ odpovedal pravdivo. Stisol päste položené v lone, schované za písacím stolom. Nemal rád klamstvá, takže bol v ťažkej situácii.
„Aha, chápem,“ odpovedal rektor a pomaly, vážne prikývol. Bol veľký znalec ľudského správania a pochopil, že mu kolega niečo tají.
„Napríklad,“ pokračoval nevšímavo, „robili ste pokus aj s nejakou živou formou?“
„No zbohom!“ kapituloval Drew vo vnútri. Vsadil ešte na posledný zúfalý pokus.
„Ako to, že sa ma na to pýtaš?“ skúsil.
„Len tak, zo zvedavosti,“ odvetil znova McKintock, tentoraz potmehúdsky.
„Z okna som videl prechádzať Bryceovú s nejakými škatuľami a tak som bol zvedavý, či to neboli vzorky pre tvoje laboratórium. Vieš, mal som dojem, že je v tých nádobách niečo veľmi živé. Čo ty na to?“
„Tak dobre. Pred tebou sa nedá nič ukryť, McKintock,“ vzdal sa Drew, „urobili sme experiment výmeny s použitím rastlín a živočíchov a boli úspešné, aspoň podľa toho, čo sme mohli doteraz overiť,“ zhlboka si vydýchol.
„Nechcel som pred tebou nič zahmlievať, iba som si chcel udržať priestor na ďalšie pokusy skôr, než ti predložím výsledky.“
„Chápem,“ tentoraz rektor prikývol s pochopením a ocenil Drewovu korektnosť.
„Ale v teoretickej rovine, teoretickej, buď opatrný, bolo by možné premiestňovať aj osoby?“ opýtal sa pozerajúc fyzikovi priamo do očí.
Drew nemal únikové cesty a tak sa prestal vykrúcať.
„Áno. Teoreticky áno. Keď budeme mať vhodný prístroj, keď bude riadne otestovaný a zo zákonného hľadiska bude možné ho vyrobiť, budeme schopní preniesť osoby,“ uzavrel všetko jedným dychom.
McKintock bol rozžiarený. Celodenná únava bola preč akoby ju odvial závan vetra. Postavil sa začal chodiť okolo stola. Podal Drewovi ruku a srdečne mu ju stisol.
„Fantastické, priateľu. Neuveriteľné a fantastické,“ úprimne mu blahoželal.
„Ďakujem, McKintock. A teraz idem domov. Som naozaj uťahaný. Dovidenia zajtra.“
„Nazdar, Drew. Dovidenia zajtra,“ pozdravil mu rektor a pozeral ako vychádza trocha zhrbený z kancelárie.
Len čo Drew dorazil domov, odišiel do sprchy.
Extrémne napätie celého dňa odplávalo spolu so znečistenou vodou a on zrazu pocítil vlčí hlad. Sestra mu už nachystala večeru, ako sa dalo očakávať od takej dokonalej a precíznej osoby, spolu povečerali a pritom rozprávali o všetkom možnom.
„Ako sa má tvoja priateľka z Leeds?“ opýtal sa Drew len pre informáciu, „začala si k nej chodiť každý víkend. Musíte mať naozaj veľa spoločného. Mimochodom, ako sa volá?“
Timorina nadvihla pravé obočie, prekvapená náhlym záujmom o jej súkromné záležitosti. Len vzácne sa Drew pýtal na niečo, čo sa týkalo priamo jej, pretože bol stále ponorený do svojej práce a svojich štúdií.
Bola prekvapená, ale zároveň si všimla, že jej brat mal v ten večer dobrú náladu.
„Dnes večer si veselý, Lester,“ odpovedala pozorujúc ho, „čo sa stalo?“
„Výborné výsledky jedného výskumu. Nestáva sa to často,“ vysvetlil nejasne, lebo nechcel vchádzať do detailov, „a čo tvoja priateľka?“
Timorina pochopila, že Drew mal iba chuť konverzovať a nadšenie, ktoré prejavil voči nej pochádzalo z radosti, prežívanej vďaka úspešnému výskumu, o ktorom rozprával.
„Jenny je milá pani,“ začala s úsmevom, „spoznala som ju pred niekoľkými mesiacmi na výstave obrazov. Zistili sme, že máme veľa spoločných obľúbených autorov a tak som sa rozhodla, že ju budem navštevovať. Má niekoľko vzácnych obrazov a slušnú kolekciu kníh o umení. Keď sa stretneme, vždy nájdeme nejaké podnetné detaily, o ktorých môžeme diskutovať. Ubezpečujem ťa, že pre ľudí so záujmom ponúka obraz množstvo podnetov, detailov, ktoré si možno predtým nevšimol a odrazu sa objavili pred očami. Začneme analyzovať detaily a páči sa nám konfrontovať svoje hodnotenia v tejto súvislosti. Môže to byť technika, objavenie detailu maľby, mentálny stav autora. Diskutovať s ňou je radosť. Je vzdelaná a inteligentná, veľmi zaujímavá osoba,“ ukončila neustále moderovaným hlasom, ktorý ju charakterizoval.
„Ale! Blahoželám!“ vyjadril uznanie Drew, „je to veľmi dobré priateľstvo. Naozaj mám radosť za teba,“ napichol posledný zemiak a držal vidličku vo vzduchu.
„Mohla by si ju najbližšie pozvať k nám. Aj my máme niekoľko vzácnych obrazov, s ktorými sa môžeme pochváliť,“ vložil si zemiak do úst.
„Teraz sa nezaoberáme obdobím, z ktorého sú naše obrazy,“ zaklamala Timorina prostoducho, „keď prejdeme na expresionizmus, možno ju pozvem. Ona má doma peknú zbierku aj tohto štýlu. Uvidíme,“ ukončila a neprestávala sa usmievať.
Nikdy, vôbec nikdy mu nepovie o Cliffovi. Bláznivo sa zamilovala do toho muža, ktorého spoznala v múzeu a zdalo sa jej, že keby ho odhalila, zničila by si u svojho brata obraz počestnosti a dokonalosti. Ešte nevedela ako by bolo dobré sa správať, pretože bola pravda, že prvýkrát za svojich päťdesiat rokov sa takto zamilovala, ale tiež bola pravda, že sa so svojim šťastím mohla podeliť s bratom. Odkedy sa ich rodičia pominuli, žili stále spolu a neprešiel deň, aby jej Lester nebol vďačný za jej starostlivosť. Áno, bol nevšímavý, neustále myslel iba na fyziku, ale slovami aj svojim správaním jej prejavoval, aká je preňho dôležitá, dokonalá a nenahraditeľná. Ako ho mohla držať v nevedomosti?
Nie, nateraz to bolo lepšie takto. Obávala sa, že keby prezradila svoju milostnú historku príliš skoro, iba niekoľko mesiacov od jej vzniku a potopilo by ju to, tragédia by mala nesmierne následky. Následky pre ňu, pre jej dobré meno a meno jej brata, ktorému nechcela spôsobovať nepríjemnosti.
Nechcela ani pomyslieť na prísnu náboženskú, bigotnú a represívnu výchovu, ktorej bola vystavená. Bolo jej vštepované nepozerať a nemyslieť na chlapcov, pretože sú zdrojom hriechu a zatratenia. A presne to robila, alebo skôr bola nútená robiť, kým jej spolužiačky flirtovali s chlapcami, ktorí boli poruke, vytvárali páry, opúšťali sa, menili partnerov a keď dospeli vydali sa a založili si rodinu. Nie, ona nič z toho nemala. V sedemnástich jej srdce bláznivo bilo kvôli chlapcovi, preplakala celé noci vo svojej posteli a zúfalo objímala vankúš, akoby to bol on, obliečku zmáčala vrúcnymi slzami a to všetko v úplnom mlčaní. Nesmela dopustiť, aby ju počula matka, ktorá vo vedľajšej izbe spala ľahkým spánkom. O niekoľko dní sa dal tento chlapec dokopy s jednou bezvýznamnou plavovláskou z inej triedy, o ročník nižšie. Keď sa to Timorina dozvedela, bol to pre ňu hrozný úder. Nemala odvahu včas niečo podniknúť a namiesto nej to urobila iná. Už bolo príliš neskoro a jej sa zmocnil hnev. V mysli sa zbabelo postavila proti celému svetu, proti rodičom, proti sebe. Prešli dni vnútornej potláčanej zúrivosti, ktorú uvoľňovala štúdiom a cvičením, ktorému bola prirodzene naklonená. Keď skončila búrka, rozhodla sa, že sa už nikdy v živote nepozrie na žiadneho muža, aby už nemusela takto trpieť, prežívať sklamanie a zúfalstvo. Nie, skončila s láskou aj keď ju v skutočnosti nikdy neprežila.
Stala sa z nej učiteľka telocviku a začala svoju kariéru v jednej štátnej škole, v ktorej vykonáva svoje povolanie až doteraz. Obratne ignorovala alebo odmietala ponuky, ktoré jej počas dlhých rokov niekto predložil a vytvorila si pevnú povesť zarytej starej dievky. Byť sama jej nebolo zaťažko. Mala svojho brata, o ktorého sa doma starala a on si zaslúžil všetok jej rešpekt a pozornosť.
Toho dňa v múzeu v Leeds sa však stalo niečo, o čom si nemyslela, že by sa jej mohlo niekedy prihodiť. Obdivovala obraz s prímorskou krajinou, keď sa pred rovnaký obraz vedľa nej postavil približne päťdesiatročný pán, pozoroval namaľovanú scenériu a úplne prirodzene, hlbokým hlasom akoby rozprával sám so sebou, utrúsil poznámku.
„Tá modrá farba vody, ktorá prechádza do oranžového západu slnka je neuveriteľná.“
Timorina sa prekvapene obrátila k nemu. Presne na to práve myslela.
„V tej technike je niečo, čo nedokážem uchopiť,“ zapojila sa do rozhovoru bez toho, aby si to uvedomila.
„Podľa mňa je to olejom. Určite doňho dodal nejaký zriedkavý pigment, možno si ho sám pripravil,“ premýšľal muž nahlas, pravou rukou si uchopil bradu a ľavú ruku si v horizontálnej polohe položil na bruchu, aby ňou podoprel pravý lakeť.
„Je to možné,“ odpovedala Timorina, „lenže efekt nie je rovnomerný. Vidíte tu?“ pristúpila k obrazu a ukázala na jeden bod. Aj on sa priblížil a pozrel sa na toto miesto. „Pri lodi ten prechod chýba. Ak by to bol pigment v oleji, myslím, že by ho použil na celú časť mora, zatiaľ čo loď, ktorú olizuje západ slnka vyzerá ako oddelená jednotka.“
Muž na ňu pozeral s obdivom.
„Máte pravdu. To som si nevšimol,“ odpovedal jej s nadšením, „vidím, že sa tomu rozumiete. Blahoželám. Čo si myslíte o pláži?“
Rozbehla sa živá diskusia o obraze, rozoberanie techniky, umeleckého obdobia, psychológie maliara, kvality plátna a dokonca osvetlenia v tomto krídle múzea, na ktorom sa zhodli, že je nedokonalé na správny pôžitok z diela.
Po dvoch hodinách ich musel kurátor poprosiť, aby sa pohli k východu, lebo potreboval zatvoriť.
Ani sa jeden druhému nepredstavili, po celej tej diskusii jej muž podal ruku.
„Cliff Brandon. Bolo to pre mňa potešenie.“
„Timorina Drewová,“ odpovedala a srdečne mu ju stisla, „potešenie je na mojej strane.“
„Som hladný,“ povedal s úsmevom otvorene a pritom sa na ňu pozeral.
Aj ona naňho pozerala a nemohla sa odtrhnúť od tej úprimnej a sympatickej tváre.
„Tiež som hladná,“ povedala veselo.
O pol hodiny už sedeli v talianskej reštaurácii neďaleko múzea a pochutnávali si na hojnej porcii zapekaných lazaní. Ešte hodnú chvíľu rozprávali o maľovaní a potom bez toho, aby si to uvedomili, začali rozprávať o sebe. On žil sám, pred niekoľkými rokmi sa rozviedol a nemal deti. Manželka ho opustila kvôli inému po dlhých rokoch manželstva, pretože potrebovala nové podnety, aspoň tak mu to podala.
Timorina zdvihla obočie v úžase a pýtala sa samej seba ako môže niekto opustiť takého sympatického muža a musela konštatovať, že napriek tomu, že sa práve spoznali, cítila sa s ním v úplnej harmónii. Cítila, ako jej stúpa teplota a ruky sa jej triasli. Nikdy predtým niečo podobné nezažila a vtedy zahodila svoje sľuby čistoty. Pozerala mu do očí s miernym úsmevom.
„Bývaš ďaleko?“ okamžite mu začala tykať.
„Nevedel som ako sa ťa mám na to opýtať,“ odpovedal jej, „cítim sa s tebou tak dobre.“
„Pššš!“ prerušila ho Timorina a položila si ukazovák cez pery, aby mu naznačila mlčanie. Vstala a pobrala sa preč. Svižne vstal a predbehol ju, aby zaplatil účet.
Približne hodinu neskôr, o pol deviatej večer bolo ich oblečenie rozhádzané po zemi okolo Cliffovej postele a Timorina prichádzala o panenstvo.
Keď si Timorina teraz spomenula na tú osudovú noc pred niekoľkými mesiacmi, striasla sa, ale urobila to tak, aby si to jej brat nevšimol. V podstate mu povedala pravdu o múzeu, o obrazoch, o technických rozhovoroch, jediná zmena sa týkala dotknutej osoby. Sama sebe zdôraznila, že zatiaľ si to musí nechať pre seba. Neskôr, keď jej vzťah spevnie, zdôverí sa mu.
Vstala a začala odpratávať zo stola. Drew jej pomohol a neskôr si išiel sadnúť do svojho kresla. Už si sadal, keď zmenil myšlienku.
„Počuj, vadilo by ti, keby som si zašiel na jedno pivo?“
„Ešteže čo. Len sa nevráť neskoro. A nepi veľa,“ varovala ho.
„Buď pokojná,“ odvetil vľúdne.
Drew odišiel do izby a rýchlo sa prezliekol do športového oblečenia. Zišiel dole a pozdravil sestru.
„Uvidíme sa neskôr. Ahoj.“
„Ahoj.“
Len čo sa zavreli dvere za Drewom, Timorina si sadla do kresla. So širokým úsmevom vzala do rúk telefón a vytočila číslo.
Telefonovala Cliffovi.
Drew pomaly kráčal k svojej obľúbenej pivárni. Nachádzala sa na cestičke blízko univerzity, kam si občas odskočil nadýchať sa atmosféry starého dreva, drsných lavičiek a obrovských píp na stáčanie piva. Páčil sa mu ten svet na starý spôsob s tlmenými svetlami a teplými farbami z minulých dôb. Zákazníci boli väčšinou dospelí chlapi ako on, ale našli sa tu aj mladé páry, ktoré dokázali oceniť dobré, správne ochutené pivo, podávané na správnom mieste.
