скачать книгу бесплатно
Po niekoľkých sekundách pozorovania červenej hmoty si niečo všimol.
Pristúpil, aby sa jej lepšie prizrel.
V tej kaši niečo bolo.
Vzal kliešte a opatrne ich zaboril do hmoty.
Chvíľu otáľal a potom stlačil konce k sebe, aby zachytil niečo pevné v čeľustiach.
Veľmi opatrne vytiahol kliešte a položil to na pracovný stôl vedľa získanej vzorky.
Ostatní sledovali jeho pohyby, akoby boli v tranze, okrem Drewa, ktorý ešte stále vyjavený kľačal na zemi.
Marron si chvíľu prezeral objekt, potom vzal sklenený pohár a naplnil ho vodou z neďalekého vodovodu.
Znova chytil predmet do klieští a bez toho, aby ho pustil, ponoril ho do vody. Niekoľkokrát ním zatriasol, aby sa očistil až voda v pohári sčervenela.
Pomaly zdvihol kliešte a vybral z pohára vyčistenú vzorku.
Tvár sa mu rozžiarila úsmevom a nahlas si vydýchol.
„Profesor!“ zvolal, „Profesor Drew!“
Drew kýval hlavou, krútil ramenami, akoby nechcel nič počuť.
„Profesor!“ znova ho oslovil Marron, „všetko je v poriadku, profesor. Poďte sa pozrieť.“
Drew sa s námahou postavil a zdráhavo sa približoval k pracovnému stolu.
To, čo zbadal, ho ohromilo.
Marron držal v kliešťoch kus červeného plastu, na ktorom bol prilepený štítok.
„To je rajčinová omáčka, ktorú používam denne do mäsa,“ vysvetlil študent. „Univerzitná jedáleň ju kupuje priamo z Talianska od jedného malovýrobcu a skladuje ju v chladiacom boxe asi dvadsať metrov na východ od nás.“
„Viete, že je veľmi dobrá?“ ukončil Marron, „je ochutená oreganom, mojou obľúbenou koreninou.“
12. kapitola
Maoko sa vracala na ubytovňu, kráčala univerzitnými uličkami, ktoré boli skúpo osvetlené lampami vo viktoriánskom štýle. Večerný vzduch bol mrazivý a po dnešnom dni aj posilňujúci.
Bola na smrť unavená, ale zároveň vzrušená z dosiahnutých výsledkov.
Neuveriteľné, ale za jediný deň sa im podarilo vyrobiť druhý funkčný prístroj a dokonca dosiahnuť koncept teórie javu. Drew vybral svoju skupinu veľmi dobre, stretnutie týchto géniov prinieslo výnimočný výsledok.
Bola šťastná, že ju Kobayashi vzal so sebou. Vedela, že bola pre výskum cenným prínosom a to ju naplňovalo hrdosťou. Po tom všetkom dokázala kalibrovať gap ionizačnej mriežky s odchýlkou sotva 0,1 mikrón a to bola zanedbateľná hodnota vzhľadom na to, že používala mikrometer s rozlíšením jeden mikrón.
Prišla až k svojim dverám v krídle, pomerne izolovanom od komplexu. Otočila kľúčom v zámke a otvorila. Urobila prvý krok dovnútra, keď začula rýchle cupitanie a náhle sa otočila.
Z tmy vyšla Novaková, ktorá sa pred ňou objavila s planúcimi očami.
„Slečna Yamazaki!“ prudko ju napadla, „ako ste si dnes dovolili takto so mnou rozprávať? Ste iba obyčajná študentka!“ impulzívne urobila krok vpred a prekročila prah izby.
„Za dlhé roky prednášania som nestretla nikoho, kto by bol taký bezočivý ako vy!“ pokračovala pohŕdavo, „možno vo vašej krajine ryžožrútov ste zvyknutí správať sa navzájom ako nevychovanci, ale tu, na západe, grrrr...!“
Maoko jej položila ruku na ústa a nasilu jej ich držala zatvorené. Druhou rukou ju uchopila za pravé zápästie a súčasne sa pohľadom zabodla do Norkinych očí. Neprirodzeným spôsobom ich otvorila dokorán bez mrknutia viečkom a jej čierne zornice vyzerali, akoby sa nadmerne roztiahli vyžarujúc hypnotické fluidum, ktoré vchádzalo do Novakovej očí a postupne ju paralyzovalo.
Jednou nohou kopla do dverí, aby sa zatvorili a potom bez toho, aby prerušila očný kontakt s Nórkou jej pomaly odtiahla ruku z tváre.
Novaková ostala bez pohnutia s pootvorenými ústami a vytreštenými očami.
Maoko jej pomaly stiahla z ramena kabelku, potom ju chytila za ľavé zápästie a preložila ho cez pravé a takto prekrížené ich pevne držala jednou rukou.
Bez odvrátenia pohľadu jednou voľnou rukou prekutrala slamenú tašku, položenú na neďalekej skrinke a vybrala z nej jutový povraz. Nahmatala koniec, pridržala ho a obratne pustila na zem zvyšné klbko. Zľahka omotala povraz niekoľkokrát okolo jedného zápästia, potom prešla na druhé a nakoniec urobila niekoľko otočiek okolo prekrížených zápästí, aby ho upevnila dvojitým uzlom.
Novaková bola úplne nehybná.
Maoko nechala časť povrazu voľnú tak, aby ho mohla držať napnutý s Nórkinymi rukami zdvihnutými vo výške pásu.
Zľahka pokľakla, aby mohla zdvihnúť druhou rukou zo zeme klbko a potom rýchlym pohybom očí zamierila a suverénnym pohybom ho hodila cez hrubý hák z tepaného kovu, ktorý bol zabetónovaný v strope a visela na ňom staromódna lampa.
Z klbka, ktoré padlo vedľa nej vybrala druhý koniec a oboma rukami začala pomaly ťahať tak, že dvíhala Novakovú za zápästia nahor.
Neprestávala postupne ťahať, kým Nórka nemala ruky nad hlavou a nezačali sa jej naťahovať. Novaková vydala pridusený ston, ale potom zmĺkla a neprestávala sa dívať pred seba neprítomným pohľadom.
Maoko znova pomalšie, ale rozhodne potiahla. Ruky už boli natiahnuté na maximum a telo sa začínalo dvíhať. Novaková začala ticho a bez prestania stonať a čelo sa jej pokrylo potom.
Maoko ešte trocha potiahla, kým sa Nórkine nohy nedvihli do približne šesťdesiat stupňového uhla oproti podlahe. Potom konce povrazu pripevnila k držiaku na uteráky, ktorý trčal zo steny vedľa kuchynského umývadla.
Vybrala zo slamenej tašky kratší kus povrazu, zviazala Novakovej nohy v členkoch a potom sa narovnala, aby si obzrela svoje dielo.
Nórka visela zo stropu v dokonale vertikálnej polohe a iba špičkami nôh sa opierala o podlahu.
Už nestonala. Pomaly a namáhavo dýchala a celé telo už mala pokryté potom zo svalového napätia.
Blúzka sa jej vykasala zo sukne a odhalila časť spoteného brucha.
„Nevyzerá to zle,“ pochválila sa v duchu Maoko.
Zamkla vchodové dvere, vyzliekla si sako, vyzula topánky a odišla do kúpeľne. Potom si pripravila japonský čaj. S chuťou chrumkala sušienky a nakoniec sa natiahla na pohovke s románom v ruke. Bol to veľmi dlhý a namáhavý deň, cítila, že si potrebuje oddýchnuť. Ľúbostné zápletky hlavnej hrdinky knihy ju preniesli do sveta fantázie, ale zároveň do sveta veľmi skutočného. Japonci sú mimoriadne vnímaví pokiaľ ide o nuansy, detaily a vyššiu úroveň introspekcie. Predovšetkým ženy neustále pozorujú a s prostredím veľmi hlboko komunikujú. Midori bola študentka literatúry, zamilovaná do mladého rybára Noboru, ktorý žil na pobreží v dedine vzdialenej sto kilometrov. Spoznali sa pred rokom v parku, keď kvitli čerešne
(#) a bláznivo sa do seba zamilovali. Každá jej myšlienka bola aj jeho myšlienkou, prišli na to, že si tak hlboko rozumejú, akoby boli jednou nerozdeliteľnou osobou. Noboru však pracoval veľmi tvrdo. V najhlbšej noci vyplával na more chytať s kamarátmi ryby a more bolo často rozbúrené. Jednej noci, jeden z nich prepadol cez okraj lode. Kričal v tme, ale oni ho nevideli. Hodili niekoľko záchranných kolies smerom odkiaľ sa ozýval hlas, ale každou vlnou sa hlas vzďaľoval stále viac. Až nastalo ticho. Ozývalo sa iba mocné a ľahostajné špliechanie vĺn o bok lode a sieť, ktorá spadla do temného mora.
Si s nami, Ryuu,
si s nami.
Každú noc za tebou prídeme na čierne more
a vieme, že ty tam čakáš s tvojou silnou náručou.
Ako spenená vlna nastúpiš do člna
a po našom boku spoločne vytiahneš siete
ako predošlé noci,
keď sme vďaka tvojim očiam a úsmevu
radostne čelili búrke.
Noboru napísal tento žalospev pre svojho strateného kamaráta a vložil ho do jedného z mnohých listov, ktoré adresoval Midori. Plakala preňho aj pre Ryuu, aj keď ho nikdy nepoznala. Noboru bol básnik, mal nežnú a citlivú dušu, ale život, ktorý žil, mu nedovoľoval vyjadriť svoj talent ako by si zaslúžil.
Aj preto plakala, ona, dcéra z dobrej rodiny s možnosťou študovať a cestovať, napriek tomu nútená skrývať svoj vzťah, pretože rodičia by nikdy nedovolili, aby sa vydala za chudobného rybára. Noboru nemal rodinu, bol opustený od narodenia a chodil z jedného sirotinca do druhého, až kým dostatočne nevyrástol, aby mohol pracovať. Dedina, v ktorej sa ocitol, žila z rybárčenia a tak jeho osudom bolo stať sa rybárom. Nemohol telefonovať, pretože Midorini rodičia by mohli odhaliť ich vzťah. Preto jej písal a posielal listy cez spolužiačku, ktorá jej ich odovzdávala a preberala listy adresované jemu.
V deň, keď sa prvýkrát stretli v parku, vrabec čvirikal v ich blízkosti, ďobal do zeme a občas na nich pozrel. Midori bola presvedčená, že vtáčik bol ich posol. Každý večer vychádzala z domu do záhrady a išla v ústrety najbližšiemu vrabcovi, rozprávala sa s ním, posielala po ňom odkazy pre Noborua a počúvala pípanie ako správu od jej vzdialeného chlapca. V noci sa zobúdzala a otvárala okno pomaly, aby nenarobila hluk, nechávala sa objímať vetrom rovnakým, o ktorom si myslela, že práve v tom okamihu vial do plachiet a vlasov jej milovaného.
„Ach, Midori, Midori,“ pomyslela si Maoko, „aká si romantička. A smutná.“
Pozrela po očku na Nórku, aby zistila ako si vedie.
Nie zle, dalo by sa povedať. Mala zatvorené oči a dýchala pravidelne, bez stonania. Prispôsobila sa polohe. Občas ľahko pohýbala špičkami nôh, aby napravila neistú rovnováhu. Bola tam už takmer pol hodiny.
„Poďme, pošleme do postele túto gaijin
(#)“ povedala pre seba, „je čas.“
Položila knihu a potichu podišla k Novakovej. Zdalo sa, akoby si to ani nevšimla.
Maoko chytila dvoma rukami napnutý povraz v mieste medzi upevnením na držiaku uterákov a uchytením na strope a potiahla ním rozhodne na vzdialenosť niekoľkých centimetrov. Nórka otvorila oči dokorán a vydala nosový ston, hrdlo už mala chvíľu vysušené.
Asi dvadsať sekúnd ťahala za povraz a potom ho pomaly uvoľnila. Novaková nahlas vydýchla ústami a naklonila hlavu dopredu, kývala s ňou zo strany na stranu, dvíhala ju a znova nechala odkväcnúť.
Maoko pritiahla kreslo bližšie k Novakovej, odviazala povraz z držiaka a postupne ho začala uvoľňovať. Ako pomaly, postupne Novaková klesala, tlačila ju do kresla tak, aby sa posadila. Keď Maoko konečne pustila povraz, Novaková sedela v kresle so zviazanými rukami v lone, nohy mala zohnuté na boku so zviazanými členkami a hlava jej visela dozadu cez operadlo.
Maoko naliala vodu do pohára, dvihla jej hlavu a jednou rukou jej priložila pohár k ústam, aby sa po dúškoch napila. Položila pohár, rozviazala jej členky, potom uvoľnila uzly na zápästiach a odmotala povraz, aby ju uvoľnila.
Známky po zviazaní zanechali hlboké, červené stopy. Maoko jej začala masírovať zápästia jemným otáčavým pohybom. Zo začiatku sa Nórka sťažovala, ale potom sa upokojila, lebo cítila, ako sa jej pomaly začínajú prekrvovať ruky. Maoko pokračovala v masáži asi minútu, potom ju potiahla za ruky tak, aby sa postavila. Vzala tašku a prehodila jej ju cez plece. Kým uvoľňovala pruh, Novaková jemne položila svoju ruku na jej, tvár vyjadrovala zmes vďačnosti a vnútorných rozpakov.
Maoko jej pozrela do očí.
„Choď spať, Novaková.“
„Ja...“ snažila sa Nórka váhavým hlasom.
„Choď spať, Novaková,“ zopakovala Maoko, stiahla ruku a otvorila jej dvere.
Novaková na chvíľu zaváhala a potom sa pomaly priblížila k prahu, položila ruku na zárubňu a ešte raz sa otočila a pozrela na Maoko.
Japonka mala v tvári nečitateľný výraz.
Nórka sa zdráhavo otočila a neistými krokmi odchádzala k svojej izbe, ktorá bola neďaleko.
13. kapitola
„Ako si sa to nastrojil?!“ zakričala Timorina na Drewa, keď ho zbadala prichádzať domov.
Drew sa v ten večer na seba prvýkrát pozrel.
Po vyskúšaní druhého prístroja a príhode s rajčinovou omáčkou poslal všetkých preč a očistil podlahu laboratória od zvratkov. Nemohol o to požiadať nikoho iného, ani žiadnu z upratovačiek. Ako by to vysvetlil? V každom prípade by zo seba urobil zúfalca. Okrem toho, takto aspoň nikto neprišiel vyzvedať.
Nakoniec zistil, že má sako aj košeľu špinavú od žltých chuchvalcov zvratkov. Nohavice vyzerali ako neopísateľná katastrofa. Od kolien nadol boli pokryté zapáchajúcou a odpornou hmotou, ktorá bola zmesou obsahu žalúdka a nečistoty z následného čistenia dlážky.
Drew nedával pozor a zašpinil sa ešte viac, toto bol výsledok. Tmavý, slušne ušitý oblek bol v zúfalom stave a jeho sestra mu to dá zožrať.
„Prechladol som. Bolo mi zle. Čo mám robiť?“ klamal, aby sa ospravedlnil.
„Naozaj?“ bola chápajúca odpoveď jeho sestry, „práve som ti vyčistila druhý oblek, ten, ktorý si dnes napoludnie nechal na posteli bez toho, aby si mi to povedal!“
Drew sa zachvel. Naozaj. Dnes bol jeden oblek zapojený aj do výbuchu.
Vyčítavý tón zosilnel.
„Tento bol iba zaprášený a pokrčený. Iba, to sa povie, lebo mi to trvá hodiny, kým ich vyperiem a dokonale vyžehlím sako, nohavice, košeľu a kravatu. Ty si to zrejme neuvedomuješ, inak by si sa nedoriadil takto!“ ukázala naňho rukou.
Drew neodpovedal a odišiel priamo do kúpeľne, aby sa vyzliekol. Všetko zo seba zhodil. Bielu košeľu a spodnú bielizeň vložil do práčky. Nikdy predtým nepral, takže sa snažil zorientovať, otočil kolieskom programovania na symbol bavlny a spustil cyklus. Nohavice a sako dal do vane a sprchou z nich odstránil zvyšky zvratkov. Pustil studenú vodu, pretože vedel, že by sa inak oblečenie zrazilo. Dúfal, že postupuje správne. Nechal všetko v kúpeľni a osprchoval sa, potom odišiel do spálne a obliekol sa do pyžama. Práve vtedy ho osvietilo. Saponát! Nedal do práčky saponát. Utekal do kúpeľne, ale už bolo neskoro. Timorina tam stála, pozerala na dvierka práčky a krútila hlavou. Zdvihla sa, zhovievavo pozrela na Drewa a neprestávala krútiť hlavou.
„Choď spať, Lester. Nechaj to na mňa,“ rezignovane zakončila.
Drew si vydýchol a vrátil sa do svojej izby.
Keby tak Timorina vedela, čo sa toho dňa skutočne odohralo v laboratóriu! Omdlievanie, výbuchy, hrôza a rozrušenie. Lenže aj triumf vedy! Rozhodujúci krok k novej ére v ľudskej histórii. Vedel, že je idealista, ale vo vnútri cítil, že sú na ceste k úspechu a tieto nehody boli zanedbateľné v porovnaní so šokujúcim výsledkom, ktorý ich očakával.
Ľahol si na posteľ.
Počul, ako Timorina v kúpeľni prechádza oblek kefkou, aby ho dokonale vyčistila. Aha, tak takto sa to malo urobiť. Čo o tom on môže vedieť? Rozmýšľal o fyzike, o stratosferických výškach myšlienky, o ovládnutí mysle, o zajtrajšom stretnutí, aby sa uistili o správnosti výskumu.
Zaspal pri rozsvietenom svetle.
Snívalo sa mu, že sa ocitol v žltej miestnosti, potom hneď v červenej miestnosti a znova v žltej a po nej opäť v červenej, prechádzal impulzívne z jednej do druhej bez logických prechodov a rýchlosť sa stále zrýchľovala, bol stále rýchlejší a rýchlejší, až sa mu začala točiť hlava a zrazu prestal vidieť. V pozadí počul zvuk tečúcej vody zmiešaný s rozrušenými hlasmi, ktoré horúčkovite rozprávali, ale on nerozumel, o čom hovoria. Bol väzňom v tom víre farieb a zvukov, zmätený, neschopný rozmýšľať alebo vykonať akýkoľvek úkon a odrazu sa prebudil.
Budík rinčavo zvonil udierajúc kladivkom na svoj veľký mosadzný zvon a vďaka účinkom vibrácií mechanizmu sa pomaly premiestňoval na kraj stolíka.
Drew sa strhol prepotený, zmätený a úplne dezorientovaný. Nechápal, kde sa nachádza, rozhadzoval okolo seba rukami a lapal po dychu. Po niekoľkých sekundách začal prichádzať k sebe, zatriasol hlavou, aby si vyčistil myseľ a obzrel sa za budíkom. ten postupne dosiahol okraj nočného stolíka a chystal sa spadnúť. Včas ho zachytil a stlačil tlačidlo na umlčanie zvonenia. Niekoľko minút ostal sedieť s budíkom v lone, ešte stále ohlúpený, až potom ho položil na stolík a vstal. Bolo pol ôsmej, boli dohodnutí, že sa stretnú o deviatej, takže si v pokoji mohol dať ďalšiu sprchu, aby sa zbavil všetkého potu, naraňajkovať sa a vyraziť. Našťastie už bola Timorina v záhrade za domom a polievala svoje kvety, takže ho nevidela, keď odchádzal prednými dverami. Vyhol sa ďalšiemu pokarhaniu.
Všetci už boli v laboratóriu, vrátane McKintocka.
„Aká je situácia?“ informoval sa rektor.
