скачать книгу бесплатно
„Chápem. Nuž, Hoffner má moje sympatie,“ vzdychol si Drew, „napriek tomu, Dieter, volám ti, aby som ťa požiadal o spoluprácu na skúmaní zvláštneho javu, na ktorý sme tu prišli. Môžeš?“
Schultz sa na okamih zamyslel.
„Uvidíme... Musím prísť k vám?“
„Áno, je to nevyhnutné. Musím ti predviesť ako sa prejavuje tento fenomén a tiež prístroj, ktorý ho spôsobuje. Navyše, bol by si súčasťou vedeckej skupiny, ktorú zostavujem za týmto účelom, takže musíme pracovať všetci spolu.“
„Dobre teda. Kedy je potrebná moja prítomnosť?“
„Hm...“ Drew bol v rozpakoch, „Kamaranda priletí zajtra večer...“
„Zajtra večer?!“ skríkol ohromený Schultz. „Ako čas na rozmyslenie to nie je zlé, však Lester?“
Niekoľko sekúnd uvažoval a ozval sa: „Napokon, študenti tu nie sú a prednášky za mňa môže vziať Ebersbacher, ide mu to. Súhlas, porozprávam sa s rektorom a naplánujem si cestu do Manchesteru na pozajtra.“
„Veľmi ti ďakujem, Dieter. Nebudeš ľutovať, uvidíš.“
„V to dúfam,“ opäť sa zaškeril Schultz, „ani sa ťa nepýtam kto tam bude okrem Kamarandu. Nechám sa prekvapiť. Dovidenia, Lester!“
„Dovidenia, Dieter.“
Schultz miloval prekvapenia, ale aj riziko, ktoré predstavovala posledná osoba, ktorej teraz musel zatelefonovať: Jasmine Novaková.
Drew poslal Marrona do kopírovacej miestnosti urobiť kópie nejakých zošitov. Nechcel, aby bol pri tom, keď bude diskutovať s Nórkou a aby ho tiež nevidel ako ho táto valkýra bude tlačiť. Radšej neriskoval.
<Haló?>
(#) V telefóne sa ozval mužský hlas.
„Tu je Drew z Univerzity v Manchesteri. Hľadám profesorku Jasmine Novakovú.“
„Dobrý deň, pán profesor. Tu je. Hneď ju zavolám.“
„Ďakujem, dopočutia.“
Drew počul v pozadí nejaké vety v nórčine a potom odovzdanie telefónu.
„Novaková.“
V tomto chladnom hlase ako ľady na Južnom polárnom kruhu bol nordický prízvuk iba detail.
„Tu je profesor Drew z uni...“
„...z Univerzity v Manchesteri, viem. Povedal mi to môj spolupracovník, nemyslíte?“
Drew si pomyslel, že to začína dobre. Snažil sa predstaviť svoje najlepšie savoir-faire. „Ďakujem za váš čas, ktorý mi venujete. Volám vám vo veľmi dôležitej veci, ktorú môžete vyriešiť iba vy. Náhodou sme objavili úplne neobvyklý fyzikálny jav, ktorého zložitosť si vyžaduje najlepšie mozgy, aby sa mohol preskúmať a vyjadriť. Preto som si dovolil obrátiť sa na vás s nádejou, že by ste mohli byť súčasťou vedeckej skupiny, ktorú zostavujem za týmto účelom. Vaše schopnosti predpokladu a syntézy sú známe na celom svete a...“
„Aký jav?“ Novaková nereagovala na Drewove lichôtky a ostala ľadová ako predtým. Prejavila záujem o účinky a to už znamenalo pokrok.
„Je mi ľúto, profesorka Novaková, ale som nútený udržiavať tajomstvo a nemôžem o tom hovoriť po telefóne. Všetky informácie sú k dispozícii výhradne členom vedeckej skupiny. Pevne dúfam, že sa k nám pridáte,“ Drew sa veľmi snažil. Bol rad na Novakovej.
„Kto sú členovia skupiny?“
Drew sa na túto otázku pripravil, ale jednako sa zachvel.
„Kamaranda, Schultz a...“ zaváhal, „... Kobayashi,“ dokončil na jeden výdych.
„Kobayashi?“ zopakovala Novaková. „Kobayashi? Ha, ha, ha!“ vybuchla do smiechu. „Výborná voľba, profesor Drew! To bude radosť usmerniť toho neschopného nafúkaného šovinistu!“
Drew bol zdesený. Nikdy by nečakal takúto reakciu. Nórka vybuchovala do smiechu iba pri pomyslení, že bude mať v pazúroch Kobayashiho. Bláznivé. Táto žena musela mať u mužov obrovské nevyriešené účty, keď sa takto správala. Nech už to bolo akokoľvek, vlastne súhlasila s účasťou a to bol výsledok, ktorý Drew ani nedúfal, že tak ľahko dosiahne. Bol si vedomý toho, že vkladá chudáka Kobayashiho do rúk Novakovej, ale vedel, že Maoko bude robiť prostredníka a tak sa veci hádam nevyvinú až tak zle. Napokon, všetko to boli vedci v procese skúmania komplexného problému a výskum bol na prvom mieste.
„Mohli by ste byť v Manchesteri už pozajtra?“ opýtal sa Drew a tváril sa, že prehliadol Novakovej bujarý výbuch.
Po krátkej odmlke Nórka odpovedala takmer so sympatiou: „Myslím, že áno. Prenesiem svoje úlohy na kolegov. Som zvedavá, o akom jave to rozprávame,“ a znova sa vrátila k ľadovému hlasu, „dúfam, že ide naozaj o niečo nevídané a nie o nejakú frašku ako v iných prípadoch fingovaných objavov.“
Drew sa znova zachvel, ale nenechal sa vyviesť z rovnováhy.
„Nebudete ľutovať, profesorka Novaková. Som vám hlboko zaviazaný za to, že ste prijali moju ponuku. Budem sa na vás tešiť. Ešte raz ďakujem a do skorého videnia.“
„Dovidenia,“ pozdravila neslano.
Drew bol v siedmom nebi. Podarilo sa mu zostaviť tím a onedlho začnú pracovať na jave.
Zavolal Kobayashimu, aby ho informoval o dátume stretnutia. Aj keď bol termín za krátky čas, Japonec sa prispôsobil a potvrdil svoju účasť na dohodnutý termín.
Marron sa vrátil s skopírovaným zošitom a Drew ho oboznámil s dohodami, ktoré dojednal s vedcami novej vedeckej skupiny.
„Pán profesor,“ podotkol študent, „rozmýšľal som, že keď budeme prezentovať účinok kolegom, profesorka Bryceová by nemala byť vo svojej pracovni a my musíme mať možnosť bez jej vedomia získať všetok materiál, ktorý premiestnime, inak bude zle.“ Robila mu starosti scéna Bryceovej v rektorovej pracovni.
„Máš pravdu, Marron,“ pripustil Drew. „Máme dve možnosti, buď sa dohodneme s McKintockom, informujeme ho, že prebehne experiment a požiadame ho o podporu alebo urobíme pokus keď Bryceová nebude v pracovni. V takom prípade musíme aj tak požiadať od rektora kľúče od jej pracovne,“ premýšľal chvíľu a potom prišiel k záveru: „Porozprávame sa s McKintockom. Nech rozhodne on.“
„Žartuješ?“ vybuchol McKintock, „Bryceová mi už tak dáva zabrať, aj bez tejto novinky. Musíme ju o tom informovať, nevidím inú možnosť. Okrem toho, keby si chcel robiť pokus na prenose živého zvieraťa, biológ sa nám zíde.“
Na to Drew nepomyslel, ale rektor mal z toho hľadiska pravdu.
„Myslíš, že by bola ochotná prísť teraz na stretnutie?“ opýtal sa Drew.
Ako odpoveď McKintock zavolal svojej sekretárke.
„Pani Wattsová, kde sa práve nachádza profesorka Bryceová?“ Niekoľko sekúnd počúval odpoveď a potom odvetil: „Veľmi dobre. Ďakujem. Mohli by ste mi ju poslať okamžite do mojej pracovne? Výborne. Ešte raz ďakujem.“
Slečna Wattsová bola príkladom efektivity. Inteligentná, intuitívna a pohotová, bola rektorovou výkonnou rukou a on si ju za to veľmi vážil.
„Bryceová práve prišla na prestávku. O chvíľu tu bude,“ oznámil McKintock.
Drew si všimol, že rektor mal čierne kruhy pod očami a ospalý výraz. Musel stráviť noc so svojou priateľkou, vždy tak vyzeral na druhý deň. Drew mu trocha závidel, ale musel uznať, že sa príliš nezaoberal hľadaním ženy. Evidentne bol McKintock šikovnejší alebo mal viac šťastia.
„Vedecká skupina tu bude o pár dní, McKintock. Počítajme s tým, že sa hneď pustíme do práce,“ informoval ho Drew.
Rektor pozeral na Marrona. Pozorne si ho obzrel a prvýkrát, odkedy sa spustila táto záležitosť ho oslovil.
„Takže ty si Lesterov študent,“ spustil zamyslený. „Tento tu...“ zo žartu ukázal na Drewa, „...hovorí, že to ty si sa postaral o objav na prístroji. Je to tak?“
Marron bol zmätený a v úžase pred najvyšším zástupcom univerzity.
„Hm, áno, pane. Tak sa to stalo. Vďaka jedinečným vlastnostiam zariadenia, ktoré zostrojil profesor Drew a sérii šťastných okolností som mal tú česť pozorovať demonštráciu úkazu. Teraz ho musíme preštudovať a s vedeckou skupinou, ktorú zostavil profesor...“
V tom okamihu profesorka Bryceová rozrazila dvere a vstúpila rýchlym krokom, so šálkou čaju v ruke a bez jediného slova uchopila stoličku a udrela ňou z celej sily o zem vedľa pracovného stola. Posadila sa a pozrela ohnivými očami na rektora.
„Čo je?“ vybuchla arogantne.
McKintock bol zvyknutý na provokatívne správanie tejto ženy a už si z toho nič nerobil.
„Veľavážená profesorka Bryceová, Megan...“ snažil sa ju obmäkčiť tým, že ju oslovil menom, ale ako odpoveď iba prižmúrila pravé oko a spustila nadol kútiky úst, hodila šálku na dosku písacieho stola tak, že horúci čaj vystrekol na rektorove poznámky a na malú antickú amforu, ktorú mal na stole ako ozdobu, prekrížila si ruky a pozrela naňho ešte vražednejším pohľadom.
„Áno, Lachlan?“ ozvala sa výsmešným hlasom.
McKintock si vzdychol.
„Potrebujem tvoju pomoc pri veľmi...“
„Ak ste stratili kľúče, zavolajte zriadenca. Mám lepšie veci na práci!“
„Dočerta, Bryceová!“ vybuchol McKintock, udrel päsťou do stola a tentoraz on spôsobil, že čaj profesorky vyšplechol zo šálky. Nadskočila vystrašená na stoličke. Medzitým rektor hrubo pokračoval: „Ak som pre vás poslal je to preto, lebo vás potrebujem, inak by som sa pokojne zaobišiel aj bez toho, aby ste sa mi motali popod nohy, jasne?!“
Profesorka zbledla ako papier a sledovala ho napätá bez jediného pohybu.
McKintock sa znova ozval už pokojnejší: „Profesor Drew už vie o čo ide. Toto je študent fyziky, Joshua Marron.“
Bryceová žmurkla očami smerom k študentovi a ohromená sa znova obrátila na rektora. Ten pokračoval.
„Objavili nový, revolučný fyzikálny jav a chystajú sa ho preštudovať s vedeckou skupinou, zloženou z najlepších vedcov, ktorí existujú a Drew ich vybral. Keďže sa výskum dotýka aj biologických foriem, ste najvhodnejšia osoba na túto úlohu. Idete do toho s nami?“ uzavrel rozhodne.
Profesorka ostala na niekoľko sekúnd nehybná, potom sa uvoľnila a nadýchla sa prvýkrát, odkedy McKintock udrel päsťou po stole. Od toho okamihu až doteraz ani nedýchala.
„Páni, ospravedlňujem sa za svoje správanie. Rektor, hovoríte o používaní biologických foriem? Za akým účelom?“
McKintock pozrel na Drewa, ktorý zasiahol žoviálne akoby sa nič nestalo.
„Profesorka, musím poznamenať, že ide o tajný výskum.“ Bryceová prižmúrila oči. Drew pokračoval: „Sme schopní v okamihu premiestniť hmotu z jedného miesta na druhé, od seba dosť vzdialené. Tie veci, ktoré ste minule našli u seba na kresle pochádzali z nášho fyzikálneho laboratória, v ktorom sme s Marronom robili pokus s práve objaveným javom. Prepáčte nám nepríjemnú situáciu, ktorú sme spôsobili, ale nemohli sme v tom čase vedieť, kam sa hmota premiestnila.“ Bryceová na okamih vytreštila oči a potom sa znova sústredila na počúvanie.
Drew pokračoval vo vysvetľovaní:
„S vedeckou skupinou, ktorú som zostavil sa budeme snažiť vypracovať teóriu, ktorá vysvetlí objavený fenomén, takže budeme skúšať premiestniť aj živé bytosti, rastliny a zvieratá. Vaša pomoc bude dôležitá.“
„Prečo ste sa obrátili práve na mňa? Na svete je niekoľko oveľa schopnejších biológov,“ opýtala sa profesorka.
„Nástroj, ktorý spôsobuje premiestnenie má čisto náhodou nastavené miesto určenia na vaše kreslo. Zatiaľ nevieme ako zmeniť súradnice, takže v prvej fáze pokusov budeme nútení používať aj vašu pracovňu. Pomôžete nám?“
Bryceová úplne zmenila výraz. Zrazu bola veselá ako študentka počas svojho prvého pokusu v laboratóriu. Možno toto bola skutočná profesorka Megan Bryceová, vedkyňa, ktorá potrebovala výzvy, aby im mohla ísť v ústrety a odvrátila sa od monotónneho vyučovania ľahostajných a zákerných študentov.
„Samozrejme, profesor Drew!“ zvolala, „ale toto vás bude niečo stáť...“
Drew na ňu hľadel spýtavo, kým pokračovala: „Teraz už viem komu mám poslať účet z čistiarne, kde mi dali do poriadku sukňu!“ žmurkla naňho a s úsmevom vyšla z pracovne.
Traja muži ostali na okamih bez slova, potom McKintock zhrnul: „V podstate je to dobrá žena. Ak vedie takýto život, musí prežívať veľký stres. Musíme ju chápať. Tak, a teraz si myslím, že tento projekt jej prinesie spokojnosť, čo bude na prospech jej aj nášmu výskumu.
„Amen!“ zaglosoval Drew.
„Lester, keď sme pri tom,“ pokračoval rektor, „skontroloval si, či je laboratórium s tvojim pokusom ešte stále zapečatené? Ja som ho dal oficiálne zavrieť, keď si ma o to včera požiadal.“
„To bol náš prvý krok,“ odpovedal Drew, vstal a Marron ho nasledoval.
„Uvidíme sa hneď, len čo sa dostavia všetci vedci. Ahoj, Lachlan.“
„Dovidenia, pán rektor McKintock,“ pozdravil Marron s úctou.
Na dverách laboratória boli ešte stále nalepené pečate a kvalitné mreže nahrádzali Drewov provizórny nápis z onej noci.
Profesor odstránil pečate a obaja vstúpili dovnútra, prvýkrát od objavu. Všetko bolo tak ako to zanechali. Početné fyzikálne laboratóriá Univerzity v Machesteri umožňovali vykonávanie bežnej činnosti aj napriek tomu, že zapečatené nebolo k dispozícii.
Keď odchádzali, Drew znova zapečatil laboratórium pomocou nových pások, ktoré predtým vyzdvihol na sekretariáte.
Vrátili sa do Drewovej pracovne a zvyšok dňa strávili opätovným organizovaním bodov experimentu, prípravou tabuliek a grafov a vypracovaním krátkej správy o vykonaných činnostiach a dosiahnutých výsledkoch, aby bolo možné poskytnúť členom skupiny stručný, ale výstižný prehľad o téme výskumu. Bol to slušný počiatočný bod, ale Drew tušil, že cesta pred nimi bude dlhá a plná problémov.
Nasledujúci deň Drew vykonával bežné prednášky, kým Marron ostal študovať vo svojej izbe.
Večer Kamaranda dorazil do Manchesteru. Taxi ho priviezlo priamo na miesto ubytovania, ktoré mu zabezpečila univerzita, potom zatelefonoval Drewovi, aby mu oznámil svoj príchod. Išiel na večeru a po nej do postele. Na druhý deň ráno, kým čakal na príchod ostatných vedcov, vybral sa do Sackville Park neďaleko univerzity a sadol si, aby meditoval na lavičke pri Turingovej soche
(#). Bolo to preňho, akoby sedel pod svojim banyanom.
Kobayashi, Maoko a Schultz dorazili popoludní. Novaková sa dostavila predvečerom.
Prvé stretnutie bolo stanovené na nasledujúce ráno o deviatej hodine, v laboratóriu, kde sa robil experiment.
Dobrodružstvo sa začalo.
9. kapitola
Niektorí sa posadili na stoličky a iní na stolčeky, prítomní sedeli do kruhu okolo pracovného stola, na ktorom sa zariadenie, ktoré zostrojil Drew, javilo ako anonymný prototyp nejakého experimentu elektrodynamiky. Profesor stál blízko mikrometrických nastavení a Marron sedel pri počítači.
Drew sa ozval.
„Prístroj, ktorý vidíte pred sebou je, ako sa zdá, schopný vykonať vzájomnú výmenu dvoch častí previazaného priestoru. V podstate to, čo sa nachádza v bode A si v okamihu vymení miesto s tým, čo sa nachádza v bode B.“
Pri tomto vyhlásení Schultz vytreštil oči, možno si predstavil uskutočnenie toho, čo zahliadlo jeho štúdium relativity.
Kamaranda ostal zadumaný, akoby meditoval, kým Kobayashi začal s malým úškľabkom sledovať generátor vysokého napätia a pripojenia rôznych častí zariadenia. Maoko po jeho boku sa nedôverčivo pozerala na prístroj.
