скачать книгу бесплатно
Všetci rozhodne súhlasili.
„Súhlasím. Stretneme sa tu, povedzme...“ pozrel na hodinky, „... o šestnástej.“
Profesori odišli a Marron ostal sám.
Snažil sa trochu poupratovať, ale bolo to obrovské. Otvoril okná dokorán, aby spôsobil prievan a vyvetral zvyšný dym. Natiahol si rukavice a pomocou metly a lopatky pozbieral všetky úlomky, ktoré sa mu podarilo nájsť. Najmenšie kúsky sa pravdepodobne zaklinili do škár na nábytku a do najneprístupnejších kútov laboratória. Nedali sa vybrať, jedine že by sa všetko rozobralo a urobil sa chaos v laboratóriu. Tie kúsky budú postupne nachádzať a vyberať celé nasledujúce roky upratovačky aj študenti, ktorí sa tu budú striedať. Nikto nebude tušiť ako sa zhrdzavené kovové úlomky a rozpustený plast dostali na tie najskrytejšie miesta.
Niektoré kusy sa nakoniec ani nikdy nenájdu. Stali sa súčasťou stavby a mlčanlivým dedičstvom pokusu, o ktorom sa nesmie rozprávať, ale stal sa míľnikom vedeckého pokroku.
Keď Marron dokončil upratovanie úplne vyprázdnil pracovný stôl a handrou namočenou do čistiaceho prostriedku vyleštil povrch, potom naňho rozložil nakúpené diely do radov podľa typu. Chýbali diely, ktoré vyrábal Drew na mieru.
Z písacieho stola vzal počítač s podobnými vlastnosťami ako má ten, ktorý používajú na pokusy a premiestnil ho na čistý pracovný stôl. Potom doňho stiahol softvér z toho druhého. Dokončil inštaláciu s parametrami, ktoré napálil na disky v tú noc, keď urobili objav.
Zbadal tabuľu úplne popísanú rovnicami, grafmi a zvláštnymi náčrtmi, ktoré sa, ako predvídal, snažili predstaviť možné konfigurácie pokrivenia časopriestoru. Snažil sa udržať niť vyjadreného uvažovania, ale uvedomil si, že na to, aby to všetko pochopil ešte nie je dostatočne podkutý. Dokázal pochopiť z čoho vedci vychádzali, samozrejme išlo o všeobecnú teóriu relativity, ale vývoj mu nebol jasný. Obsahoval množstvo úprav a z toho pochopil, že tieto fenomenálne mozgy neúnavne bojovali, aby prenikli do podstaty tohto podivuhodného objavu. Rozoznával rôzne druhy písma, ktoré sa striedali náhodným spôsobom. Intuícia jedného z nich bola riešením problému, na ktorom sa zasekol niekto iný a práca na tabuli predstavovala úplne jasne ako traja profesori spojili sily, aby dosiahli jeden supermozog bez toho, aby chcel niektorý z nich prevažovať nad ostatnými.
Toto bol pravý duch skupinového výskumu a Marron bol šťastný, že bol toho súčasťou.
Ešte pozoroval tabuľu, keď sa objavili Maoko s Kobayashim. Viedli živú diskusiu v japončine, takže im vôbec nerozumel. Z tónu hlasu a gestikulácie sa dalo pochopiť, že Maoko chcela za každú cenu urobiť nejakú vec, zatiaľ čo Kobayashi sa ju od toho snažil odradiť.
Zbadali ho a prestali diskutovať.
„Och, zdravím, Marron-san,“ pozdravil ho Kobayashi, „dobre, priniesol si materiál na druhý prístroj. Môžeme sa do toho okamžite pustiť. V experimentoch budeme pokračovať potom,“ dôrazne uzavrel, pozrel pritom Maoko priamo do očí a zvýraznil slovo potom.
Dievčina sa zaškľabila a išla si pre svoj zošit, ktorý okrem iného obsahoval aj projekt zariadenia.
Marron zabezpečil rôzne druhy káblov, skrutky, matice a sortiment príslušenstva na montáž, potom na pracovný stôl položil potrebné náradie: kliešte, skrutkovače, nožnice, klieštiky a dokonca elektrickú vŕtačku na vyvŕtanie otvorov.
S Kobayashim sa pustili do dierovania základovej platne, zatiaľ čo Maoko im diktovala rozmery. Potom primontovali stojany, ktoré tvorili kostru zariadenia. Prichytili niektoré komponenty k stojanom a všetko pripojili k spojovacej skrinke upevnenej na platni. S veľkou starostlivosťou pripravili izolovaný elektrický vodič, ktorý tvoril rezonančný obvod s kondenzátorom, zložený z dvoch protistojných platní, ktorých vzdialenosť bola nastaviteľná pomocou mikrometrickej skrutky. Vzdialenosť nastavili presne na tri milimetre, rovnakú hodnotu, na ktorú bol kalibrovaný kondenzátor pôvodného zariadenia.
Po každej fáze montáže Maoko skontrolovala, či sú spojenia a nastavenia dokonale zhodné s projektom.
Položili generátor vysokého napätia na opornú dosku a pripojili ho k spojovacej skrinke a izolovanému elektrickému vodiču.
Parametre, ktoré boli upravené počas experimentu pôsobili na napätie, na prúd a na krivku od generátora, preto ich vzájomne prispôsobili v počítači pomocou dátového kábla.
Kým upevňovali držiaky pre ionizačné mriežky, objavil sa Drew.
„Vidím, že ste pokročili. Chválim vás!“ podotkol Drew kým sledoval vykonanú prácu. Išiel pre škatuľu a podal ju Marronovi.
„Tu sú diely, ktoré som dnes ráno vyrobil. Ešte mi chýba platňa pre bod A a sekundárna platňa.“
Pozeral neisto na Kobayashiho.
Japonec mu opätoval pohľad s vážnym výrazom.
„Prístroj musí byť úplne rovnaký, Drew-san,“ zdôraznil, „ak bude správanie totožné s pôvodným zariadením, budeme vedieť, že výmena previazaných priestorov je vedecká realita, zopakovateľná a použiteľná, inak budeš musieť poslať do zabudnutia všetko, čo sa doteraz urobilo.“
Nórka, Ind a Nemec už stáli pred tabuľou, všetci sústredení na jednu zvláštnu rovnicu.
Drew bol napätý, ale nemal na výber.
Podišiel k stolu na mechanickú prácu a pripravil obidve platničky.
Keď ich priniesol Kobayashimu a kolegom, zbadal, že všetko ostatné už bolo zmontované. Maoko prevádzala Marrona presným nastavením mikrometrickej vzdialenosti
(#).
„Trocha viac... ešte... nie, to je príliš!“
Japonka merala digitálnym mikrometrom priestor medzi ionizačnými mriežkami. „Späť, pomaly... ešte... pomaly... stoj! Ešte trošičku, ale len jemne... pozor... a... stop!“
Marron okamžite odtiahol ruku od mikrometrickej skrutky, aby o ňu nezavadil.
Maoko sa dvihla, nadýchla sa a znova sa naklonila nad pracovný stôl, aby zopakovala rozmer a skontrolovala, či sa zhoduje s projektom.
„Štyristotridsaťsedem mikrónov. Výborne. Utiahni skrutku.“
Marron niekoľkokrát rozovrel a zovrel ruku, aby uvoľnil stiahnuté svaly, potom sa pomaly priblížil k mikrometrickej skrutke a s maximálnou opatrnosťou pritiahol koncentrický upevňovací krúžok k skrutke. Zadržiaval dych, aby neurobil rukou prudké pohyby. Šklbol sebou a pozrel na Maoko.
Japonka ani na okamih neodtrhla zrak od mikrometra.
„Dobre,“ potvrdila s prísnym pohľadom upreným na displej nástroja.
Pozrel na Drewa.
„Podľa nášho názoru,“ pokračovala a hľadela na prikyvujúceho Kobayashiho, „toto nastavenie je pravdepodobne najkritickejšie vzhľadom na projekt. Počas generovania energie, ktorá vzniká aktiváciou výmeny, mriežky produkujú špeciálne ionizované pole, ktoré spúšťa sekundárny efekt v okolitom priestore, bod A prepája primárnu a sekundárnu platničku a akýmsi spôsobom spúšťa samotnú výmenu.“
„Počítač odovzdá generátoru vysokého napätia príkaz generovať energetický impulz s trvaním pol sekundy,“ pokračoval Kobayashi, „pozorovali sme, že zmena časového parametra má malý účinok na fungovanie. Jav má stále rovnaký účinok za podmienky, že trvá minimálne dve desatiny sekundy. Nad túto hranicu sa prejavujú zmeny vo výsledku výmeny. Máme za to, že ionizované pole mriežky dosiahne optimálnu intenzitu keď sa nastaví aspoň na minimálnu dobu, nastaví sa K22 na 1123,08 V a vzdialenosť mriežok na 437 mikrónov. Ostatné nastavenia systému menia rozmery a formu hmoty, ktorá je predmetom výmeny, zatiaľ čo u súradníc miesta určenia je potrebné experimentovať vychádzajúc z nového bodu B, ktorý sekundárna platnička premiestnila do tohto laboratória.“
„Dobre,“ prikývol zamračený Drew, „pokračujeme.“
Namontovali platničku A a A2, ako pomenovali sekundárnu platničku, potom Maoko znova skontrolovala všetky pripojenia a nastavenia.
Marron sedel pri počítači, nastavil potrebný program a vyskúšal spojenie s generátorom. Fungovalo dokonale. S otázkou v tvári sa obrátil k ostatným.
Drew bol ako na ihlách. Všetko bolo pripravené na vyskúšanie druhého stroja, ale on mal ozajstný strach, že výmena by mohla prebehnúť vo vnútri niektorej osoby. Bola by to katastrofa, tragédia pre jeho kariéru a pre budúcnosť vedy. Pravdupovediac, aj pre obeť.
Kobayashi naňho pozeral ako samuraj pozerá na svojho druha, ktorý váha vziať si život pre záchranu cti. Drew pociťoval opovrhovanie svojho priateľa, ale nedokázal s tým nič urobiť. Nemal strach iba o seba, ale o všetkých ostatných.
Maoko si založila päste na bokoch, naklonila hlavu, najedovaná pozerala skrz neho a čakala.
Marron naňho hľadel nervózne.
Drew ešte neisto váhal a nakoniec sa rozhodol.
„Dobre,“ povedal rozhodne, „vyskúšame.“
Maoko pristúpila k počítaču a pozrela významným spôsobom na Marrona. Pochopil v okamihu a okamžite vstal, dokonca cítil úľavu, že odovzdal takúto zodpovednosť.
Maoko si sadla a rýchlosťou blesku nastavila všetky potrebné parametre, potom pozrela na Drewa.
„Vzorku, prosím,“ povedala hlasom suchým ako vietor, ktorý bičuje vrchol hory Fuji.
Drew sa poobzeral naokolo, vybral malý sklenený hranol a položil ho na primárnu platničku.
Maoko hľadela na Kobayashiho, ktorý naposledy prezrel zariadenie, aby sa ubezpečil, že je všetko v poriadku a napokon prikývol.
Japonka sa priblížila prstom ku klávesu spustenia, preskočila pohľadom na vzorku a chystala sa stlačiť kláves, keď začula Novakovú vykríknuť a v okamžiku sa zastavila.
„Ani hnúť!“ kričala, utekala smerom k pracovnému stolu a za ňou Schultz a Kamaranda.
„Nezapínaj prístroj! Nehýbte sa!“ rozkázala rozrušená.
Maoko odtiahla ruku od klávesnice a nenávistne pozrela na Novakovú.
„Pochopili sme tú vec so súradnicami,“ pokračovala Nórka, „je priamo prepojená so vzdialenosťou medzi primárnou a sekundárnou platničkou, podľa jednej matematickej funkcie, neskôr si o nej povieme, problém je v tom, že podľa nás ide aj o špecifický vzťah k Planckovej dĺžke
(#).“
Drew na ňu pozeral s úžasom.
„Čo presne máte na mysli?“
„Domnievam sa, že niektoré vaše povestné parametre značne pôsobia na súradnice cieľového miesta, ale len ak sa nastavia na veľmi presné hodnoty podľa presne určených kombinácií,“ oznámila Novaková triumfálne.
„Do dnešného dňa bol cieľový bod nastavený v pracovni profesorky Bryceovej len preto, lebo sa referenčná vzdialenosť medzi platničkou bodu A a platňou na hornom poschodí neupravovala vhodnou kombináciou parametrov. Keď ste namontovali novú, malú sekundárnu platňu experiment fungoval rovnako, ibaže zmenšením vzdialenosti medzi platničkami sa priblížil aj cieľový bod výmeny. Prišli sme na približnú funkciu, ktorá je schopná vysvetliť toto správanie. Našťastie pre všetkých, ešte ste vo vašich experimentoch nenarazili na kritické kombinácie. Existujú tri parametre, K9, K14 a R11, ktoré podľa nás tvoria triádu posuvu. Triáda premiestni bod B z čistej pozície spojenej so vzdialenosťou medzi platničkami A a B, upravená práve spomínanou funkciou, do úplne svojvoľnej polohy v priestore. A ak hovorím svojvoľnej, myslím tým kdekoľvek.“ Kamaranda a Schultz energicky prikyvovali.
„To znamená...“ habkal Drew.
„Chcem povedať, vážený profesor Drew, že vhodnou konfiguráciou triády môžeme bod B umiestniť kdekoľvek v známom vesmíre,“ zakončila Novaková s rozžiarenými očami a oduševneným výrazom.
Drew bol purpurový. Počas celého vysvetľovania vedkyne zadržiaval dych a teraz sa mu nedostával kyslík.
Na Marrona vystúpil studený pot z toho, čo práve pochopil, kým Maoko a Kobayashi sa spokojne uškŕňali. Ktovie prečo.
„Planckova dĺžka vstupuje do rovnice posunu určením uvážených pozícií bodu B,“ vysvetlil Schultz, „napríklad to znamená, že môžeme umiestniť bod B na povrch Jupitera v súradniciach 30 stupňov severnej šírky a 125 stupňov východnej dĺžky, ale nie meter dopredu, dozadu, hore alebo dole. Najbližšie alternatívne miesto určenia by mohlo byť vzdialené sto kilometrov. Uviedol som iba príklad, dávajte si dobrý pozor, pretože reálne čísla ešte len musíme zistiť, okrem toho je potrebné experimentovať s triádami.“
„Takže...“ overoval Drew.
„Takže,“ zasiahol Kamaranda, „ak má prístroj, ktorý ste práve zostrojili čo i len najmenší konštrukčný rozdiel alebo nastavenie, cieľový bod bude úplne inde, než očakávame. Namiesto zničeného zásobníka s vodou sa bod B bude nachádzať na inom mieste a konštanta premiestnenia bude proporcionálna Planckovej dĺžke, podľa funkcie, ktorú sme práve objavili.“
„Prístroj je zhodný!“ zvolala jedovato Maoko, ale Kobayashi jej položil ruku na plece, aby ju upokojil.
„Máme ionizačné mriežky na 437 mikrónov gap
(#),“ povedal Japonec, „použitý mikrometer na kalibráciu gap má rozlíšenie jedného mikrónu, takže presná hodnota sa môže pohybovať od 436,5 do 437,4 mikrónov
(#). Predpokladajme, že gap sa v skutočnosti rovná 436,9 mikrónov. Kde sa bude nachádzať bod B?“
Novaková, Kamaranda a Schultz podišli k tabuli, zmazali časť, ktorá nebola potrebná a rozvinuli funkciu na základe reálnych poskytnutých údajov. Rovnica bola komplexná a trvalo im to niekoľko minút, potom Schultz poznačil na papier výsledok a všetci traja sa vrátili k pracovnému stolu.
„Za predpokladu, že nezapojíme triádu,“ vyhlásil Nemec, „takže parametre ostanú tak ako sú, bod B bude približne 18,6 metrov od zásobníka vody. Smer premiestnenia ešte nevieme určiť, takže predstavte si, že máte guľu s polomerom 18.6 metrov a jeho stred tvorí zásobník. Nuž, nový bod B sa bude nachádzať v ktoromkoľvek mieste na povrchu gule.“
Drew pozeral von z okna.
Už bola tma. Po cestičkách univerzity blízko laboratória prechádzalo len málo ľudí. Na horných poschodiach už nebolo pravdepodobne nikoho a rovnako aj v okolitých miestnostiach. Lenže povrch imaginárnej gule prechádzal aj pod zemou. Mohli by tam byť plynové rozvody? Drew myslel, že asi nie. Zmocnil sa ho skľučujúci pocit bezmocnosti zmiešanej s rezignáciou. Zdalo sa mu, že má na hrudi balvan, ktorý mu bránil v dýchaní. Podišiel k dverám, otvoril ich a vyšiel na večerný vzduch svojho Manchesteru. Opakovane zhlboka vdychoval, kým ostatní ho pozorovali zvnútra.
Mohol požiadať McKintocka o povolenie urobiť takýto experiment? Nie, Škót by ho vysmial, že spôsobil takýto zmätok a potom ho nedokáže ovládať.
Musel na seba prevziať zodpovednosť a s ňou spojené riziká.
Vrátil sa dovnútra a obrátil sa na Schultza.
„Aký by mala polomer imaginárna guľa v prípade, že by mala ionizačná mriežka 436,5 mikrónov? A pri 437,4?“
„Približne 62 kilometrov v prvom prípade a 15 v druhom.“
Už to predbežne prepočítali.
„A ak by sa gap rovnal 436,99 guľa by mala polomer niekoľko metrov, prechádzala by priamo cez naše telá,“ dodal nakoniec Schultz.
Drew na sekundu vytreštil oči, potom ho ovládla strnulosť.
Ako mohol experimentovať pri takej veľkej tolerancii?
Nemohol. A zároveň nemal na výber.
„Urobíme to,“ povedal vážnym hlasom, sklonil hlavu akoby pozeral do zeme prázdnymi očami.
Všetci sa postavili okolo pracovného stola s druhým prístrojom. Novakovú zalial studený pot, zatiaľ čo Marron sa držal trocha bokom, akoby ho to malo nejakým spôsobom ochrániť.
Maoko znova prešla celý systém a potom rozhodne stlačila kláves.
Na mieste, kde predtým ležal sklenený hranol sa objavila hustá červená neforemná hmota a liala sa pomaly nadol z platničky.
Žblnk.
Žblnk.
Takmer všetci naokolo zbledli.
Drew sa na mieste povracal, nohy sa mu podlomili a kľakol si hneď vedľa toho, čo z neho vyšlo.
Novakovej oslabli nohy a zavesila sa na neďalekú policu, bledá v tvári ako mŕtvola.
Kamaranda a Schultz ostali ako skamenení, ale Japonci ostali úplne pokojní.
Zmätený Marron stál s vytreštenými očami a otvorenými ústami.
