скачать книгу бесплатно
Prepravovať ľudí formou známou ako „teleportovanie“, ktoré sa často objavuje vo vedecko-fantastickej literatúre, bude oveľa revolučnejšie ako obyčajný prenos predmetov. Umožnilo by priamu a bezprostrednú interakciu medzi ľuďmi na veľkú vzdialenosť. Napríklad pracovné porady by mohli byť zvolané aj niekoľko minút pred začiatkom a mohli by sa ich zúčastniť aj osoby z rôznych kútov sveta a po jej ukončení by sa vrátili späť k svojej práci.
Chorý človek by mohol byť liečený najlepšími odborníkmi nezávisle na mieste ich bežného pracoviska a bez obvyklej časovej a finančnej náročnosti.
Pracovisko alebo kancelára by mohla byť vďaka tomuto spôsobu prenosu kdekoľvek. Otec by mohol pracovať v Sydney, mama v Toronte, syn by študoval v Dallase a všetci by išli spoločne na večeru do Benátok.
Radikálne by sa zmenil spôsob života s takým sociálnym dopadom, že ostal v rozpakoch. Je správne dať ľuďom do rúk taký nástroj? Ako ho využijú? Na vojny? Ako by sa viedli? Vydesilo ho aj pomyslenie.
Na druhej strane, keby sa spôsob prenosu naozaj dal k dispozícii každému, stal by sa odstrašujúcim prostriedkom voči nedemokratickým rozmarom jednotlivcov. Zem by našla svoju novú rovnováhu a nový pokoj, človek by bol slobodnejší v myšlienkach a pokroku.
„Je to utópia!“ povedal si Drew. „Ako môžem veriť tomu, že práve vďaka tomuto objavu sa človek môže stať lepším? Nikdy v ľudskej histórii to tak nefungovalo, nezávisle na pozitívach nástrojov, ktoré dostal k dispozícii.“
Nedalo sa nič robiť, vedel, že má v rukách niečo extrémne prevratné, ale namiesto toho, aby bol nadšený a vychutnával si vopred slávu, ktorej by sa mu dostalo, bol plný bezútešnosti a horkosti. Nový objav by mohol ľudstvu priniesť skazu a on, Drew, by bol v historických análoch uvedený zodpovedný za všetko, čo by sa spustilo.
Ale, ale... bolo tiež pravdou, že napriek jeho chybám a bláznovstvám by ľudstvo aj tak kráčalo dopredu. Iste, ak sa nebudeme obracať za nekonečným zástupom nevinných obetí, ale evolúcia sa nedá zastaviť ani na poli technického pokroku, ani v etike. Ktovie, či by ľudské bytosti tentoraz prejavili úsudok a rešpekt voči blížnemu. Veľmi tomu neveril, ale kto bol on, aby rozhodoval čo je lepšie pre ľudskú rasu. Bol vedec, ktorý narazil čírou náhodou na nečakaný a výnimočný jav, či skôr, vďaka bystrosti svojho žiaka bol objavený fenomén a teraz sa chystali preštudovať ho. Vzhľadom na zhodu absolútne náhodných okolností, bez Marrona by sa možno tento objav nikdy neuskutočnil a ľudstvo by ho nemalo možnosť využívať v dobrom aj v zlom.
Musel vložiť všetky sily do svojej štúdie a vytvorenia teórie, ktorá jav vysvetlí, aby našiel svoje využitie. Dlhoval to vede, Marronovi a aj sebe. Ak ho chce McKintock použiť na financovanie univerzity, nech si poslúži. Pre Drewa bola Manchesterská univerzita všetkým, dala mu prácu na posledných tridsať rokov, prestížnu prácu po boku mnohých držiteľov Nobelovej ceny, bol to jeho domov na oveľa viac hodín denne, než koľko strávil vo svojom skutočnom domove, kolegovia a študenti ho rešpektovali. Vďaka univerzite mohol spolupracovať s inými vedcami ako bol on, spojenými s najprestížnejšími univerzitami na svete. Cítil sa zaviazaný a darovať časť vynálezu sa mu zdalo ako dobrý spôsob kompenzácie.
Strop prestával byť ponorený do tmy ako bol po celý čas, hodil pohľad na okno a zbadal, že úsvit už prepustil noc a vyžarovala na Manchester nádherné, silnejúce lúče, ako predohru k oslnivému svitaniu. Rovnaký úsvit prežívajúci postupným precitnutím z vedeckej záhady, ktorú spolu so svojimi kolegami premení na rovnako oslnivé svitanie vyššieho poznania pre ľudstvo.
Vstal bez známky ospalosti a spozoroval, že je hrozne hladný. Pripravil si bohaté raňajky a spokojne ich zjedol, pričom rozmýšľal nad tým, ktorá hodina je vhodná na to, aby obvolal kolegov, ktorých si vybral pre svoj výskum. Kobayashimu musí zatelefonovať okamžite, keďže v Osake bolo práve popoludnie. Kamaranda bol hneď po ňom, pretože pracuje v Raipure, v severovýchodnej Indii. Schultz v Heidelbergu a Novaková v Oslo boli k nemu z hľadiska časového pásma blízko, takže im zatelefonuje dopoludnia.
Obliekol sa, vyšiel v ústrety brieždeniu priamo na univerzitu a začal dobrodružstvo, ktoré ho privedie na miesta, o ktorých by nikdy ani nesníval.
8. kapitola
Cez prázdne nádvoria a pusté chodby sa Drew dostal do svojej pracovne. Pre študentov, zamestnancov a profesorov to ešte bola skorá ranná hodina, ale nebolo to prvýkrát, čo prišiel na univerzitu tak skoro. Páčilo sa mu prežiť ten okamih, kedy obrovská univerzita vyzerala akoby spala v hmlistom ráne, ako spiaca morská obluda s obrovskou silou, ktorá sa práve prebúdza a púšťa sa do akcie. Okamžite našiel v notese Kobayashiho číslo a zavolal. Ozval sa tenký ženský hlas v japončine.
„Moshi moshi.“
(#)
„Drew desu ga, Kobayashi-san onegaishimasu?“
(#) odpovedal Drew svojou chabou japončinou.
„Dobrý deň, profesor Drew,“ len čo spoznala o koho ide, okamžite sa preorientovala na angličtinu.
„Tu je Maoko. Profesor Kobayashi mi o vás rozprával. Bohužiaľ práve prednáša, ale onedlho končí. Je mi veľmi ľúto, že vám ho nemôžem hneď odovzdať, pán profesor.“
Drew si spomenul, že pri ich poslednom stretnutí na konferencii pred niekoľkými mesiacmi mu Kobayashi rozprával o svojej doktorandke Maoko Yamazaki, ktorá rýchlo napredovala a mala našliapnuté na doktorát v oveľa kratšom čase ako bolo bežné. Bolo príjemné rozprávať s takou talentovanou osobou a zároveň oceňoval dokonalú japonskú výchovu, ktorá je evidentná počas konverzácie. Dievčina bola úprimne sklamaná, že ho nemôže spojiť s Kobayashim, nebolo to predstierané, ako sa to stávalo na západe.
„Ďakujem, Maoko-san, ste láskavá
(#). Budete taká milá a poviete mu keď sa vráti, aby mi zatelefonoval? Je to veľmi dôležité,“ poprosil ju spokojný Drew.
„Samozrejme, pán profesor. Môžete mi nechať svoje číslo... Och! Práve prišiel profesor Kobayashi! Odovzdám vám ho. Dopočutia!“
„Neuveriteľné,“ pomyslel si Drew, „Maoko vedela, že sa Kobayashi onedlho vráti, napriek tomu sa mu ospravedlňovala. Na západe by jednoducho povedali: „Počkajte chvíľu, hneď sa vráti“. Naozaj sa máme od Japoncov čo učiť z hľadiska výchovy.
„Drew-san, priateľu!“ Kobayashi radostne zvolal jeho meno do telefónu, „čo ťa privádza zavolať ryžožrútovi ako som ja?“
„Nazdar, Kobayashi. Potrebujem tvoju pomoc pri veľmi komplexnom výskume. Máš na mňa čas?“
„Samozrejme, Drew-san. Práve som dokončil svoju prácu na novom urýchľovači častíc v projekte pre Čibu a mám niekoľko týždňov prestávku. O čo ti presne ide?“
„Potkol som sa o jeden zvláštny jav, ktorý si vyžaduje hlbšie preskúmanie. Teraz sa objavuje iba u presne stanoveného množstva energie a rád by som pochopil mechanizmus, ktorým sa riadi. Keďže ty pracuješ denne s energiami, ktoré ma zaujímajú, myslel som, že by si si mohol vziať na starosť túto časť výskumu. Čo ty na to?“
Kobayashi bol polichotený.
„Som poctený tvojím návrhom. Veľmi rád sa pripojím. Ako by si chcel postupovať?“
„V prvom rade je potrebné, aby si prišiel do Manchesteru, aby som ti predviedol ako sa prejavuje tento fenomén a videl prístroj, ktorý ho spúšťa. Potom sa s ostatnými vedcami z výskumnej skupiny, ktorú práve zakladám, budeme snažiť popísať teóriu vysvetľujúcu mechanizmus. Súhlasíš?“
„Samozrejme, Drew-san. Kto sú ostatní?“
„Kamaranda na matematickú časť, Schultz na relativitu a ehm... Novaková na jemnú štruktúru hmoty.“
„Novaková? Jasmine Novaková?“ Kobayashi vybuchol, ale okamžite sa ovládol. „Drew-san, priateľ môj, dobre vieš, že som mal s Jasmine Novakovou nepríjemné rozhovory. Neviem sa s ňou zhodnúť. Na poslednej konferencii v Berne sa na konci môjho výkladu postavila v publiku a vyhlásila: „Profesor Kobayashi, naozaj ste si istý tým, čo hovoríte? Vo vašej prezentácii som objavila najmenej tri, opakujem tri, základné chyby v hodnotení...“ a začala kúsok po kúsku rozoberať moju tézu s vedcami v publiku, ktorí ju počúvali ako proroka a ja som vyzeral ako nejaký začiatočník. Prosím ťa, Drew-san, priateľu, nemáš za ňu náhradu?“
Drew vedel o exploit Novakovej voči Kobayashimu, ale nie, nemal za ňu náhradu.
„Nobu-san, drahý priateľ, ty si vo svojom odbore najlepší a nikto sa ti nevyrovná. Novaková má ťažkú povahu, ale má rovnako excelentné myslenie, práve preto sa jej v tvojej práci podarilo odhaliť niekoľko bodov, ktoré považovala za základné chyby, ale na druhej strane, ak sa na to pozrieme triezvo, išlo iba o drobné detaily na dotiahnutie. Jej myseľ naozaj budeme v našom tíme potrebovať. Myslíš, že to zvládneš?“
Kobayashi sa vzdal.
„Tak dobre, Drew-san, priateľ môj. Urobím to pre teba a pre vedu. Iba ťa chcem poprosiť, či si so sebou môžem priviesť aj Maoko-san. Je veľmi šikovná a pomôže mi s Jasmine-san.“
Drew mal radosť.
„Výborne, Nobu-san. Bude mi cťou mať vo svojej skupine schopnú študentku akou je slečna Yamazaki. V priebehu niekoľkých hodín ťa budem informovať ohľadom dátumu stretnutia tu, v Manchesteri. Ďakujem ti z celého srdca.“
„To ja som ti vďačný, Drew-san. Do skorého počutia. Konnichiwa!
(#)“
„Konnichiwa, Nobu-san!“
Drewovi sa ohromne uľavilo, keď dosiahol účasť Kobayashiho aj napriek ťažkostiam, o ktorých vedel, že môžu nastať, a návrh zapojiť aj kolegom navrhnutú Maoko bolo prínosom pre prijateľné vzťahy vo vnútri vedeckej skupiny.
V japonskej kultúre bola ešte stále žena oproti mužovi v podradenom postavení, preto bolo prirodzené, že Kobayashi nesympatizoval s emancipovanou Jasmine Novakovou. Maoko dá Kobayashimu pocit, že je to práve on, ktorý má v rukách kontrolu a súčasne bude efektívne prepojená s Novakovou či už po vedeckej ako aj ľudskej stránke pre pokoj všetkých a pre zdarný výsledok projektu.
Tak a teraz Kamaranda.
Telefón dlho zvonil naprázdno, potom ženský hlas odpovedal priamo po anglicky: „Prosím,“ tón hlasu bol mrzutý.
„Tu je profesor Drew z Manchesteru. Je tam profesor Kamaranda?“
„Medituje pod banyánom,“ žena bola odmeraná.
„Mohli by ste ho zavolať?“
„Teraz nie. Mám prácu.“
Drew nedočkavo prešiel do ofenzívy.
„Musím s ním naliehavo rozprávať. Choďte ho zavolať okamžite!“
Žena bez štipky záujmu začala byť ešte viac hašterivá.
„Pôjdem len čo budem môcť. Zavolajte o hodinu.“
Drew sa neovládol.
„Počuj, hlupaňa, okamžite choď zavolať Kamarandu, lebo ťa nechám vyhodiť na chodník!“
Reakcia bola svojská.
„Ty kolonialistický bastard! Tvoji rodičia tu boli masakrovať nevinných ľudí, ženy a deti, využívali ste nás až do smrti, aby ste sa obohatili a vyzerali dobre pred vašou pobehlicou kráľovnou. Ak si myslíš, že kvôli tebe zdvihnem zadok zo stoličky, tak zdochni!“ a prudko zložila.
Drew zúril. V ruke držal hluchý telefón, od zlosti mal chuť s ním biť po stole ako s kladivom, ale namiesto toho sa zhlboka nadýchol, zatvoril oči a hneď sa upokojil.
Dnes ráno mu chýbalo už iba natrafiť práve na vnučku obetí koloniálnej politiky! A akou peknou angličtinou rozprávala, akoby žila v Birminghame! Históriu veľmi nepoznal, ale za čias Gándhiho, keď boli jej starí rodičia pravdepodobne pod anglickou nadvládou, bol na tróne kráľ a nie kráľovná.
V každom prípade, čo mal teraz robiť? Táto sa postavila medzi neho a Kamarandu a nikdy ho nezavolá k telefónu. A on sa tak ponáhľal, dočerta!
Navyše, žena musela na displeji telefónu vidieť číslo a pochopila, že hovor prichádza z Veľkej Británie, preto odpovedala po anglicky. Teraz si musel dávať pozor, telefonovať bolo zbytočné a malo by opačný účinok.
V tom okamihu vstúpil Marron. Dohodli sa na schôdzke o ôsmej v Drewovej pracovni a mladík prišiel načas. Dostal nápad.
„Ahoj, Marron! Počuj, máš nejakého kamaráta, ktorý práve študuje v Indii, v Raipure?“
„Dobrý deň, pán profesor. Popremýšľam... No áno! Thomas Chatham si tam robí doktorát. Poznáme sa dobre. Potrebujete niečo?“
Drewovi sa vrátila nádej.
„Malú láskavosť. Mohol by si mu zatelefonovať a poprosiť ho, či by nemohol zájsť za profesorom Kamarandom? Nájde ho meditovať pod banyánom, tam chodí premýšľať o matematických otázkach, nech mu povie, aby mi čo najskôr zavolal na toto číslo.“
Marronovi sa zdala požiadavka trochu zvláštna, ale keďže poznal aký je Drew excentrický, na nič sa nepýtal. V mobile našiel kamarátovo číslo a zavolal mu z Drewovej pevnej linky.
Chatham okamžite zdvihol. Práve mu skončila posledná denná prednáška a bol šťastný, že sa môže prejsť a má príležitosť ísť za takou osobnosťou ako bol Kamaranda. Našiel ho presne pod banyánom s výrazom meditujúceho guru. Odovzdal mu odkaz a o desať minút už zvonil Drewov telefón.
„Tu je Drew.“
„Nazdar, Drew. Tu je Kamaranda. Tak rozprávaj.“ Ind bol stručný a vždy išiel priamo k veci bez zbytočných okolkov.
„Prepáč mi, že ťa vyrušujem, ale chcel by som ti ponúknuť výskum jedného mimoriadneho fyzikálneho javu. Potreboval by som tvoju špecializáciu matematických vzorcov v teórii tohto javu. Ideš do toho?“
„Kedy a kde?“
„Tu v Manchesteri len čo budeš môcť. Musím ti predviesť ako to funguje a...“
„Budem tam zajtra večer greenwichského času.“
„Výborne! Ďakujem, Radni. Dovidenia zajtra.“
Drew sa uvoľnil. Vďaka úsiliu dvoch študentov sa dostal z problému, ktorý ani nezavinil. Boli schopní títo dvaja mládenci.
„Vďaka za spoluprácu, Marron. Poď, pozývam ťa na čaj.“
Kým kráčali po chodbe smerom k bufetu, Marron sa neudržal od zvedavosti.
„Profesor Drew, prepáčte moju dotieravosť, ale zdalo sa mi, že profesor Kamaranda bol príliš rýchly v odpovedi na ponuku, možno už práve teraz balí kufre. Ktovie prečo?“
„To netuším, Marron. Možno chce iba na chvíľu zmeniť prostredie.“
Nepovedal mu nič o tej ježibabe v telefóne. Bolo možné, že ju Kamarandovi nanútili iba preto, že je príbuzná nejakej vysoko postavenej osoby, aj keď je úplne neschopná ako spolupracovníčka. Je možné, že je s ňou matematik v permanentnom konflikte a príležitosť zmiznúť do Manchesteru mu prišla ako nečakaná záchranná vesta. Keby Marronovi vyrozprával spor so ženou, musel by vysvetľovať aj dôvody jej nenávisti a keďže študent bol čierny, Drew mal za to, že by bolo lepšie nevyťahovať na svetlo dobu kolonializmu a jeho nehanebnosti, ktoré neboli určite o nič menej vážne ako tie, ktoré boli spáchané na afrických ľuďoch odvlečených do otroctva. Marron by sa mohol znepokojiť alebo dokonca sa nahnevať a to by pre ovzdušie vo vedeckej skupine nebolo veľmi prínosné. Je lepšie nechať tieto problémy pod pokrievkou.
Bufet bol vybavený všetkým potrebným na prípravu klasického anglického čaju, bolo tam niekoľko kanvíc na čaj, rôzne šálky, sporák na prevarenie vody, najbežnejšie druhy čajov vo vrecúškach, ale aj sypaných, rozličné príbory, cukor a celkom slušný výber múčnikov. Nesmelo chýbať mlieko, ktoré sa prilieva až na konci prípravy. Podľa ortodoxných milovníkov pôvodného čaju, Angličania zničili tento úžasný nápoj tým, že doňho začali liať mlieko a to možno bola pravda, ale ak to tak majú radi, tak načo sa znepokojovať? Chuť je chuť, čo by mali povedať Taliani, keď zistili, že Američania pečú pizzu na grile?
Drew dal zovrieť vodu, trochu jej odobral a nalial do kanvice, aby sa zohriala, potom ju vylial a nasypal do nej tri lyžičky čajových lístkov Darjeeling, ktorý mal najradšej, podľa tradície po jednej lyžičke na každú šálku a jednu pre kanvicu. Pridal vriacu vodu a nechal štyri minúty lúhovať, čo bol potrebný čas na to, aby dosiahol podľa neho ideálnu koncentráciu.
„Ešte jedna vec, pán profesor,“ pokračoval Marron, „ako budú zaplatení vedci, ktorých pozývate? Napríklad, profesor Kamaranda hneď prijal pozvanie a zajtra bude tu. Kto zaplatí cestovné, diéty, profesionálnu prácu?“
„Manchesterská univerzita má každoročnú dohodu s mnohými univerzitami, prostredníctvom ktorej sa vedci presúvajú medzi univerzitami, ktoré ju podpísali a sú odmeňovaní z domovskej univerzity, výdavky sa automaticky hradia za predpokladu, že spadajú do stanovenej kategórie. Keďže presuny osôb sú navzájom celkovo vyrovnané, každoročné výdavky nie sú narušené, ale univerzita získava z vedeckého hľadiska a to vďaka prispievaniu mozgov, ktoré má na určitý čas k dispozícii.“
„Chápem. Takže ste vybrali kolegov, ktorí pochádzajú z dohody s Manchesterskou univerzitou, pravda?“
„Presne tak, Marron. Keď som včera popoludní odniesol zoznam McKintockovi na schválenie, prvá vec, ktorú skontroloval bola práve táto. Musí mať pod kontrolou výdavky. Nezávisle na ekonomickej stránke je z intelektuálneho a kultúrneho hľadiska pre vedcov presun určitým ziskom, keďže priama spolupráca s kolegami z iných univerzít je často podnetná a strhujúca. Skúšanie rôznych spôsobov prístupu k problémom, konfrontovanie sa aj s často rozdielnymi pohľadmi alebo len práca v prostredí odtrhnutom od bežného nezriedka pomáha vzniknúť novým koncepciám, ktoré obohatia vedu a učencov, ktorí prežívajú túto skúsenosť.“
„O tom som presvedčený,“ Marron vzal škatuľu so zákuskami, kým Drew nalieval čaj do šálok. Sadli si k stolíku a popíjali čaj s dodržaním rituálu tak dôležitého pre Angličanov, že im poskytoval uspokojenie súvisiace s vyjadrením jedného zo základných aspektov britského ducha.
Po prestávke sa vrátili do pracovne a Drew zavolal Schultzovi. Odpovedal osobne, čo bolo dosť neobvyklé, pretože podľa toho čo vedel, tento Nemec zakaždým nechal dvíhať telefóny svojich doktorandov a telefón prevzal iba v životne dôležitých prípadoch.
„Ja?“
(#)
„Tu je Drew z Manchesteru, ahoj, Dieter.“
„Och, ahoj, Lester. Ako sa darí?“
„Dobre, ďakujem. A tebe? Stále zápasíš s tvojou loďou?“ Schultz si kúpil asi pred rokom loď od ruky v dosť zlom stave a snažil sa ju opraviť, aby mohol chodiť na rybačku na rieku Neckar.
„Všetko v poriadku. Loď stále naberá vodu, myslel som si, že som opravil všetky trhliny, ale evidentne mi stále nejaká uniká. V každom prípade, teraz na to aj tak nemám čas, všetci moji doktorandi sú na pobyte v európskych observatóriách kvôli gravitačným vlnám a ostal som tu strážiť pevnosť.“
„Nešiel si s nimi?“ Drew ostal zarazený.
„Nie. Odišli s jedným kolegom, ktorý sa láskavo ponúkol,“ Schultz sa zaškľabil, „aspoň toto je oficiálna verzia. Pravdou je, že Hoffner chcel ísť na dovolenku v júni namiesto júla a na to nemal oprávnenie. Myslím, že ho manželka vydiera, evidentne má ona dovolenku v júni a očakáva, že ju manžel vezme niekam na prázdniny. Aby som mu vyšiel v ústrety, povedal som mu, že ho zaskočím v júni, ak pôjde teraz so študentmi namiesto mňa. Okamžite na to pristal. Vybral si drinu a lietanie s neskúsenými študentmi po podzemných laboratóriách, než by mal počúvať vyhrážanie manželky,“ znova sa zaškeril.
