скачать книгу бесплатно
Novaková chladne a bez toho, aby prejavila akúkoľvek reakciu pozorovala scénu, kým Bryceová sa rozochvene usmievala v ďalšom očakávaní.
McKintock sedel so založenými rukami a čakal.
„Teraz si predvedieme ako funguje jav. Náš bod A sa nachádza na tejto platničke,“ pokračoval Drew a ukázal na miesto, „bod B sa nachádza hore, na kresle v pracovni profesorky Bryceovej, tristo metrov odtiaľto. Nastavili sme kameru, ktorá zaberá kreslo, monitor je vedľa platničky a je pripojený ku kamere.“
Drew vzal zo škatule hranol z bieleho plastu a položil ho na platničku.
„Pozorujte hranol a zároveň monitor vedľa.“
Všetci zamerali pohľad na uvedené miesto.
Drew potichu nariadil Marronovi: „Do toho!“
Marron stlačil kláves, hranol okamžite zmizol z platničky, objavil sa vo vzduchu v poli kamery a spadol na kreslo profesorky Bryceovej.
Prítomní prudko dýchali od rozrušenia. Niektorí vstali a pribehli k platničke, aby sa ubezpečili, že hranol zmizol.
Novaková bledla a jej tvár naberala svetlejší odtieň, než bol typický pre jej nórsku sinavosť.
Kobayashi sa prestal uškŕňať. Pozoroval prístroj so zvrašteným čelom, kým Maoko stála s očami vypúlenými v úžase.
Schultz sa rozžiaril. Stál vedľa pracovného stola a pozeral na monitor, akoby tam sledoval narodenie svojho prvého syna.
McKintock bol spokojný a vychutnával si finančnú návratnosť pre univerzitu, kým Kamaranda vyzeral, akoby už meditoval nad matematickým modelom toho, čoho bol práve svedkom.
„Profesorka Bryceová!“ zvolal Marron.
Všetci sa obrátili k stoličke, kde sedela profesorka.
Profesorka omdlela a opustená ležala opretá o operadlo s hlavou v záklone a rukami spustenými pozdĺž tela.
Rektor sa pred ňu postavil, chytil ju za plecia a prudko ňou zatriasol.
„Megan! Megan!“ kričal na ňu.
Bryceová nereagovala, takže McKintock jej vylepil dve poriadne zauchá a znova zakričal: „Megan! Megan!“
Žena otvorila oči, striasla sa a neisto sa natiahla. Bola bledá ako stena.
„Čo... sa stalo?“ opýtala sa.
„Omdleli ste, profesorka Bryceová,“ odvetil rektor, „ako sa cítite?“
„Lepšie, ďakujem. Trochu sa mi krúti hlava, ale to prejde. Ale horia mi líca. Nechápem,“ odvetila a masírovala si pritom tvár.
McKintock s námahou potlačil smiech, zatiaľ čo ostatní si navzájom vymieňali pobavené pohľady.
„Marron, priprav rýchlo čaj pre pani profesorku. Radím, aby si ho poriadne osladil,“ povedal Drew.
Študent prudko vyskočil do kútika s občerstvením, ktoré mali v laboratóriu a začal narábať s čajníkom.
„Profesorka Bryceová, raňajkovali ste dnes ráno? Mohlo by ísť o pokles cukru v krvi?“ opýtal sa Drew.
„Áno, raňajkovala som,“ odpovedala, „pokles cukru nespôsobil, že som odpadla, to má na svedomí prílišné vzrušenie, ktoré ma zachvátilo, keď som zbadala ako funguje pokus!“
Prítomní na ňu s úžasom hľadeli.
„Nechápete to?“ zvolala Bryceová, „pomocou takého prístroja budeme schopní odobrať vzorky na nedostupných miestach ako je morské dno, zemské jadro, vnútorné bunky živých bytostí! A to bez minimálnej námahy. Predstavte si liečenie chorôb. Nebude potrebné rozrezať človeku brucho, aby sa len približne a nekompletne odstránili rakovinové nálezy. Bude stačiť vhodne nastaviť prístroj na obrys hmoty, ktorú treba odstrániť a urobiť výmenu. Hmota sa jednoducho odstráni z tela chorého človeka bez toho, aby sa ho dotkol skalpel. Sme na začiatku novej éry na poli biológie a medicíny!“
„Profesorka, tu je váš čaj,“ Marron položil šálku, ktorú si Bryceová vzala s vďačnosťou.
„Zjedzte niečo z toho, profesorka,“ Maoko zasiahla a ponúkla jej sušienky, ktoré mala v kabelke, „sú veľmi výživné.“
„Ďakujem, slečna Yamazaki,“ ponúkla sa Bryceová. Niekoľkokrát usŕkla z čaju a potom začala chrumkať sušienky. „Naozaj sú dobré! Čo obsahujú?“
„Výhradne prírodné produkty, bez farbív a bez konzervačných látok,“ nevinne vysvetlila Maoko. Vyhla sa vysvetleniu, že základom bola adzuki fazuľa, pretože vedela, že v západnom svete majú ľudia problém oceniť dezert, ktorý nie je založený na obilných múkach.
Profesorka Bryceová s chuťou jedla a úplne sa pozbierala.
Medzitým sa ostatní uvoľnili a vrátili sa na svoje miesta.
„Nepomyslel som na všetky tieto uplatnenia,“ zasiahol zamyslený McKintock, ktorý až doteraz myslel iba na prepravu tovarov, „v skutočnosti sú spôsoby využitia nesmierne. Týmto spôsobom môžeme úplne prevrátiť vedu a techniku.“
„Preto sme tu,“ obrátil sa Drew na všetkých, „musíme preštudovať tento jav a musíme byť schopní ho kontrolovať. Počas pokusov, ktoré sme spolu s Marronom urobili, sa nám podarilo zmeniť formu a veľkosť vymenenej hmoty, ale miesto určenia, to znamená bod B, sa nikdy nezmenilo. Ktovie prečo. Zošity, ktoré sme vám dnes ráno rozdali obsahujú projekt zariadenia a detailný vzťah každej uskutočnenej výmeny s príslušnými nastavenými parametrami, mikrometrické nastavenia, použitú energiu a dosiahnutý výsledok. Teraz je potrebné preniknúť do teoretického základu javu.“
„Čo mal vykonávať tento prístroj?“ opýtal sa Kobayashi, „aký bol pôvodný účel jeho zostrojenia?“
„Chcel som vyskúšať ionizáciu plynu pri nízkej spotrebe energie,“ zaklamal Drew, aby neprezradil svoj detinský pokus uniknúť z jarma svojej sestry čo sa týka sekania trávnika.
„Chápem,“ Kobayashi začal listovať v zošite.
„Tento generátor,“ ukázal na časť schémy, „skúšal si ho vymeniť a skontrolovať, či sa jav zopakuje?“
„Vôbec nie, Nobu. Nič sme neupravovali, aby sme neriskovali, že navždy stratíme možnosť vykonať úspešný pokus.“
„Veľmi dobre, Drew-san. Prvá vec, ktorú musíme urobiť je zostrojiť ešte jeden systém, rovnaký ako tento, a presvedčiť sa, či funguje.“
Drew na to nepomyslel.
Bolo jasne, že toto je prvý krok.
„Marron, urob kópiu zoznamu materiálu a zabezpeč okamžite voľne predajné komponenty. Niektoré časti boli zostrojené ručne. Toto si beriem na starosť ja,“ pozrel na svoju vedeckú skupinu.
„Čo vy na to, kolegovia?“
Schultz sa zhováral s Kamarandom. Prestal a pozrel sa na Drewa.
„Lester, zdá sa nám veľmi čudné, že sa ti podarilo dosiahnuť takýto šokujúci výsledok tak jednoduchou metódou. Rozmýšľaj trocha. Už dve storočia človek experimentuje s elektromagnetickými poľami a používa na to rôznorodé zariadenia a najnápaditejšie prístupy. Za celý ten čas je ohromujúce, že nikto neurobil takýto objav.“
„Tiež som ohromený, priatelia moji. Preto musíme pochopiť, prečo sa prejavuje a možno tak prídeme na to, prečo ho doteraz nikto neobjavil.“
„Musí v tom byť extrémne pokrivenie časopriestorovej látky...“ a vrátil sa k diskusii s Kamarandom. Obaja sa premiestnili k tabuli a začali zapisovať vzorce, rysovať grafy so šikmými osami, mazať, opravovať a prepisovať. Zvyšok laboratória pre nich prestal existovať.
„Dobre, dámy a páni,“ povedal McKintock, „pripomínam vám, že táto práca podlieha maximálnemu stupňu utajenia. Nesmiete o nej s nikým prehodiť ani slovo, za žiadnych okolností. Vrátim sa do svojej kancelárie a budem čakať na správy. Ďakujem za vašu dôležitú spoluprácu,“ a odišiel.
„Profesor Drew, skúsili ste dať vzorku do bodu B, nechať prázdny bod A a potom aktivovať prístroj?“ Jasmine Novaková sa od začiatku stretnutia ozvala prvýkrát.
„Ešte nie. Skúsime to teraz. Profesorka Bryceová, cítite sa na to, aby ste ma sprevádzali?“
„Samozrejme!“ odvetila veselo. Čaj a sušienky ju znova postavili na nohy.
Vydali sa smerom k Bryceovej pracovni, zatiaľ čo Novaková ostala v laboratóriu a prechádzala si zošit.
Keď sa ocitli v profesorkinej pracovni, Bryceová vzala z pohovky hranol z bieleho plastu a otáčala ho z každej strany, aby si ho pozorne prezrela. Zdal sa byť úplne neporušený. Medzitým Drew prišiel na to, že ešte nemá presné súradnice polohy bodu B, ale iba približný údaj, trocha nad sedadlom kresla. Nemohol teda umiestniť vzorku tak, ako by to urobil v bode A. Obzeral sa dookola a zbadal kus penového polystyrénu, ktorý trčal zo škatule s činidlami, položenej v polici pracovne. Mal dĺžku približne päťdesiat centimetrov, šírku tridsať a asi rovnakú hĺbku. Dokonale sa hodil pre toto použitie. Položil ho na kreslo zvisle tak, aby bod B spočíval v jeho vnútri.
„Ja ostanem tu, aby som zmenila polohu vzorky, ak to bude potrebné,“ povedala Bryceová.
„Súhlasím. Budeme v kontakte po telefóne. Držte sa ďalej od kresla.“
Profesorka sa usmiala a prikývla. Drew sa vrátil do laboratória.
„Takže, teraz skúsime preniesť penový polystyrén z bodu B do bodu A,“ vyhlásil.
Maoko zatvorila zošit a pristúpila k počítaču.
„Profesor, môžem?“ opýtala sa.
Drew videl, že sa Kobayashi priblížil k zariadeniu a s úsmevom sledoval mikrometrické nastavenia.
Už si prečítali celý poznámkový zošit a vedeli ako nastaviť prístroj! Drew žasol.
„Prosím!“ privolil Drew srdečne.
Maoko si sadla k počítaču, skontrolovala parametre na obrazovke a pozrela na Kobayashiho. Ten sucho pokynul hlavou. Dievčina stlačila kláves aktivácie a v okamihu sa na platničke v bode, ktorý nazvali „A“ objavila kocka so stenami približne päť centimetrov.
Novaková pozorovala všetko bez slova.
„Profesor Drew, opýtajte sa Bryceovej, či zaznamenala nejaký účinok na vzorke v okamihu výmeny,“ požiadala.
Počas experimentu bola Bryceová mimo poľa kamery, ktorá zaberala veľký blok polystyrénu, stále položeného na kresle; evidentne sa stále nachádzal v polohe, do ktorej ho umiestnil Drew.
Fyzik vzal telefón a vytočil číslo do pracovne Bryceovej. Okamžite odpovedala.
„Áno?“
„Úspešne sme vykonali výmenu približne pred tridsiatimi sekundami. Spozorovali ste niečo nezvyčajné, zvuky, vibrácie alebo niečo iné?“
„Vôbec nič. Keby ste mi to nepovedali, prisahala by som, že sa nič nestalo. Napriek tomu...“ vstúpila do zorného poľa zobrazovaného na obrazovke, uchopila polystyrén a položila ho pred lampu na písacom stole, aby ho poriadne prezrela. „...áno, v tejto výške je bod, v ktorom svetlo preniká jasnejšie. Povedala by som, že je to priestor so stranou približne päť centimetrov.“
„Výborne, ďakujem, profesorka. Počkajte okamih, prosím.“
Pozrel spýtavo na Novakovú.
„Doteraz sme robili výmenu pevnej hmoty so vzduchom,“ vložila sa do toho. „Skúsime pevnú hmotu za pevnú hmotu.“
Drew prikývol.
„Profesorka, prosím vás, položte polystyrén tak, aby bola pevná hmota určite v mieste, kde sa nachádza bod B.“
„Dobre.“
Medzitým Bryceová vzala fixu a načrtla kruh na vrch kocky vo výške bodu, z ktorého bola odobraná hmota. Položila kocku znova na kreslo, ale tentoraz ju otočila o stoosemdesiat stupňov. Bod B zodpovedal neporušenej časti vzorky.
Drew vzal zo škatuli železnú kocku so stranou päť centimetrov a položil ju na platničku.
„Pripravení,“ povedal dvom Japoncom.
Maoko aktivovala prístroj a Bryceová vzápätí zaplesala v telefóne: „Funguje to! Blok oťažel, všimla som si, ako sa kreslo zaťažilo. Počkajte okamih.“
Zdvihla blok a skonštatovala nepopierateľný nárast hmotnosti. Skúška svetlom potvrdila, že sa v polystyréne nachádza železná kocka, ktorá pochádzala z bodu A a vymenila si miesto s polystyrénom rovnakého objemu, ktorý sa objavil na platničke vo fyzikálnom laboratóriu.
Pozorovať poslednú výmenu previazaných priestorov v priamom prenose, sledovať platničku a monitor vedľa nej bola neobyčajná skúsenosť pre všetkých prítomných. Keď Maoko aktivovala prístroj, dve kocky si jednoducho vymenili miesto, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
„Mám dojem, že fenomén má niečo spoločné s vlastnou geometriou priestoru a vôbec neberie do úvahy čo sa v priestore nachádza,“ podotkla Novaková. Pristúpila ku Kamarandovi a Schultzovi a oboznámila ich s výsledkom posledného experimentu spolu so svojimi úvahami. Obaja sa na seba pozreli a potom Ind pokrčil plecia a úplne zotrel tabuľu. Chvíľu uvažovali a potom sa znova pustili písať na tabuľu s Novakovou, ktorá im občas uviedla nejaký detail do rovnice. Vznikla medzi nimi krátka diskusia, po nej väčšinou došlo k zmene rovnice a potom sa pokračovalo.
Takto prešlo niekoľko hodín.
Bryceová odišla, aby mohla prednášať niekoľko hodín. Jej študenti sa navzájom pýtali, čo sa jej mohlo stať, pretože nebola zamračená a náročná ako inokedy, ale vyzerala naplnená akousi vnútornou radosťou, o ktorej nikto nič nevedel.
Kobayashi a Maoko začali upravovať parametre a mikrometrické nastavenia na zariadení oveľa systematickejším a organizovanejším spôsobom, než to robili Drew s Marronom tej osudovej noci. Drew im dodal primeraný počet vzoriek, aby mohli skúšať a vykonať množstvo pokusov. Okolo poludnia nahnevaný Kobayashi vstal a vyslovil niekoľko nadávok v japončine, potom sa oboma rukami oprel o pracovný stôl a s otvorenou nevraživosťou pozoroval zariadenie. Niečo tu nesedelo. Pred vykonaním poslednej výmeny urobili komplexné nastavenia, ktoré vychádzali z množstva poznámok a spletitých schém, zaznamenaných na množstve hárkov, ktoré boli pekne poukladané vedľa na stole. Lenže želaný výsledok sa nedostavil.
„Prečo sa bod B nepremiestni, dofrasa?!“ zvolal Kobayashi.
Maoko mala temný výraz v tvári a vykazovala evidentné známky frustrácie. Vstala a vzala do rúk niektoré poznámky, znova ich prešla už po ktovie koľký krát a hľadala chybu.
„Žiadna chyba tu nie je, Kobayashi-san,“ vyhlásila po chvíli.
„Akoby tu bola ešte jedna polarizovaná doštička, ktorá udržiava pole previazané s pôvodnou pozíciou.“
„Žiadne ďalšie doštičky tu nie sú, Maoko-san!“ odpovedal tvrdohlavo Japonec.
„Je tu niečo, čo nevidíme, niečo nám uniká. A potom, kde by mala byť tá druhá doštička, podľa teba?“
Maoko pozrela nahor k stropu.
„Tam, profesor,“ povedala a ukázala hore.
„Drew-san!“ zvolal Kobayashi napätým hlasom.
