Leibnizovo Kritérium

скачать книгу бесплатно


Muž, ktorý ostal vonku nasadol do McKintockovho auta, naštartoval motor a chystal sa vyraziť.

Počas akcie vystúpil Boyd z dodávky a tváril sa, že kontroluje pneumatiku, aby jeho manéver nevyzeral pre pozorujúcich podozrivo. Keď zbadal, že sa šedé auto pohlo smerom k nemu, pochopil, že zásah už prebehol a rýchlo nasadol do dodávky, okamžite vyštartoval priemernou rýchlosťou akoby sa nič nestalo. Šedé auto vyšlo z parkoviska a obratne, bez zvuku ho predbehlo, niekoľko metrov za ním nasledovalo auto, v ktorom sedel McKintock.

Parkovisko ostalo bez pohybu a nezúčastnene čakalo na majiteľov ostatných vozidiel. Aj oni sa v pokoji objavia.

Celá akcia trvala maximálne desať sekúnd.

V priebehu štvrť hodiny bol malý konvoj na diaľnici a smeroval do Manchesteru, udržiaval si konštantnú rýchlosť a zdržiaval sa neprestajne v rýchlom pruhu. Vodič prvého auta, ktoré na zadnom sedadle viezlo McKintocka pokračoval bezpečne a sústredene. Bol zvyknutý vynájsť sa aj v tých najťažších situáciách a ranná premávka bola nič v porovnaní s prenasledovaním, ktoré musel občas absolvovať. Nepovedal ani slovo, ale systematicky kontroloval situáciu, aby sa McKintockovo auto nachádzalo na krátku vzdialenosť. Jeho kolega, vodič, bol rovnako skúsený a pripravený vrhnúť sa na akýkoľvek typ vozidla, ktorý by sa objavil, v okamihu prevziať kontrolu, ovládnuť prípadného nepriateľského vodiča a vyraziť vysokou rýchlosťou smerom k určenému cieľu, možno pritom aj uhýbať nepriateľskej paľbe.

Muž, ktorý sedel vzadu spolu s McKintockom nadvihol záclonky a vidiecka krajina sa začala okolo nich mihať.

McKintock sa trocha upokojil a začal premýšľať. Čo by od neho mohli chcieť policajti? Spáchal niečo vážne? Ktorý z jeho činov by mohol vysvetliť takýto spôsob „zatknutia“? Pretože sa cítil zatknutý, áno, odviedli ho ako nejakého zločinca pri východe z vykričaného podniku. Ako si to mohli dovoliť? Je rektorom Manchesterskej univerzity. Musela sa stať chyba. Ožil a prešiel do protiútoku.

„Počujte,“ obrátil sa na muža, sediaceho po jeho boku.

„Áno?“ odpovedal muž a pozoroval ho s opovrhnutím.

„Ak vám to nevadí, mohli by ste mi znova ukázať odznak?“

„Keď dorazíme,“ bola jeho odpoveď, po ktorej nasledoval prenikavý a významný pohľad, sprevádzaný gestom ruky, ktorá sa nonšalantne presunula pod sako, blízko ľavého podpazušia.

McKintock si nemohol nevšimnúť tento pohyb a zachvel sa. Rozhodol sa, že sa už radšej nebude pýtať. V každom prípade, muži vyzerali ako policajti a zatiaľ mu neskrivili ani vlas na hlave, takže sa uvoľnil na operadle a čakal, nech sa udalosti odvíjajú svojim smerom. Napriek tomu bol hrozne zvedavý a znepokojený, lebo si nedokázal predstaviť čo by od neho mohli chcieť.

Nech sa dialo čokoľvek, onedlho na to príde. Skôr, než si to domyslel, dovtípil sa, že vchádzajú do Manchesteru a za pätami išlo jeho auto, akoby k nim bolo pripevnené oceľovým lanom. Muž po jeho boku spustil závesy na oknách a tentoraz spustil aj väčší záves, ktorý oddeľoval prednú a zadnú časť auta. Spustil aj slnečné clony pred zadným oknom tak, že bola teraz okolitá krajina úplne ukrytá. McKintock nevedel, do ktorej časti Manchesteru, ktorý poznal veľmi dobre, majú namierené.

Asi po dvadsiatich minútach auto zastalo.

Muž po jeho boku vystúpil a otvoril dvere.

„Vystúpte,“ nariadil sucho.

McKintock váhavo vystúpil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upravenými múrmi zo železobetónu a niekoľkými núdzovými svetlami, kde-tu upevnenými na stene. Jeho auto parkovalo vedľa a muž, ktorý ho šoféroval ho práve zamykal zvláštnym, neznámym čiernym diaľkovým ovládaním. Uchopili ho za lakte, ale on naznačil, že bude spolupracovať.

Jeden z mužov prikývol a tak kráčali vedľa neho a viedli ho k zničenému výťahu, umiestnenému v prednej časti. Vstúpili, McKintock a ďalší traja, a jeden z nich stlačil biele tlačidlo bez označenia. V skutočnosti žiadne z tlačidiel nebolo označené číslom.

„Fíha, aký zvláštny výťah,“ pomyslel si McKintock.

Rýchle stúpanie a potom sa dvere otvorili do bielej, špinavej chodby. Špinavej v zmysle, že steny pokrývala pleseň, stopy topánok, škrabance od operadla stoličiek a McKintockovi sa zdalo, že zbadal aj zvláštne tmavočervené škvrny. Niektoré vyzerali ako čiastočné odtlačky prstov, akoby sa niekto krvácajúci oprel o stenu a takto ju pošpinil. Dúfal, že si to vysvetľuje nesprávne a medzitým sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obitými a špinavými rovnako ako múry. Jeden z troch mužov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoličku, ktorá vyzerala ako zvyšok zariadenia, pri stole, ktorý už pamätal aj lepšie časy.

Muž zatvoril dvere a sadol si v očakávaní na druhú stoličku. Ďalší dvaja odišli. Muž, ktorý ostal bol ten, ktorý sedel počas cesty vedľa McKintocka.

„Čo je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarostený McKintock. Bol zvyknutý na úplne iné prostredie. Cítil pach plesne a zatuchliny, po dlážke sa nerušene prechádzalo niekoľko švábov. Horné rohy miestnosti boli pokryté hustou a zožltnutou pavučinou, ťažkou od prachu. Zopár čiernych pavúkov vo vnútri pokojne čakalo na svoju korisť.

Muž ho ignoroval a McKintock pochopil, že by bolo zbytočné ďalej naliehať.

O niekoľko minút sa otvorili dvere a vstúpil akýsi šesťdesiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosteným rámom.

„Dobrý deň, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedný za bezpečnostné služby.“

Bezpečnostné služby? To je kto? Pýtal sa sám seba McKintock.

„Dobrý deň,“ odpovedal kyslo, „prečo ste ma tu priviedli? Čo odo mňa chcete? Čo je to za miesto?“ pýtal sa stále viac nahnevaný.

„Priviedli sme vás sem,“ odvetil Farnsworth a silno zdôraznil prvú slabiku panovačným spôsobom, „pretože vy viete niečo, čo má veľkú dôležitosť pre túto krajinu.“ Odmlčal sa na efekt.

„Pretože milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brutálne mu pozrel do očí.

„Och... no... iste. Samozrejme, že milujem Anglicko.“

Farnsworth vyrážal otvorené dvere, keďže McKintock bol lojálny a verný Brit a dokonca miloval kráľovnú, na rozdiel od mnohých iných spoluobčanov. Úplne rezignovaný odložil zbrane.

„Čo chcete vedieť? Som vám k dispozícii.“

„Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktorého ste zapojený,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do očí, ale tentoraz bez nevraživosti, „projekte, ktorý sa týka istého Stroja, ktorý je schopný prenášať veci a osoby na vzdialenosti, hodnotené univerzálnym meradlom a zostrojil ho istý Drew. Čo nám o tom môžete povedať?“

McKintock ostal zdesený.

Ako sa o tom mohli dozvedieť?

Ani on to až do včerajšieho večera nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo možné, že by o tom niekto rozprával, a predsa sa to stalo, neexistovala iná možnosť. Zbledol ako stena, potom náhle sčervenel a nakoniec sa chytil slova.

Kým odpovedal, zhlboka sa nadýchol.

„Neviem, odkiaľ ste sa to dozvedeli, ale v podstate všetko, čo ste povedali zodpovedá skutočnosti. Všetko vysvetlím, ale aspoň mi povedzte, čo sú zač tie bezpečnostné služby a kto vlastne ste.“

„Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „buďte si istý, že sa všetko dozviete v pravý čas. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifikácia,“ chvíľu pred ním vrtel rovnakým odznakom, akým sa legitimoval jeho podriadený počas zadržania na parkovisku v Liverpoole.

McKintock si znova vzdychol a začal rozprávať.

„Asi pred týždňom jeden profesor fyziky na mojej univerzite, profesor Drew, za mnou prišiel spolu so svojim študentom Joshuom Marronom. Tento chlapec náhodou objavil jav, ktorý vyprodukoval prístroj, zostrojený Drewom na iné účely. Informoval o tom svojho profesora a spolu ten jav analyzovali. Vyšlo najavo, že zariadenie je schopné vykonať výmenu previazaných priestorov na ľubovoľnú vzdialenosť v univerzálnom meradle s predmetmi a celým ich obsahom. V podstate to znamená, že Stroj, ako ho nazývam ja, sa dá nastaviť tak, aby ukazoval na vášho kolegu,“ ukázal prstom na druhého muža, „a okamžite ho premiestniť na iné miesto a nahradiť ho niečím iným. Pri dobrej vôli,“ a tu sa McKintock spokojne uškrnul a zatváril sa trocha pomstychtivo, „by sa mohol premiestniť na dno mora a na jeho mieste by sa objavil poriadny príval slanej morskej vody,“ uzavrel a náhle sa naklonil nad stôl.

Sediaci muž sa nervózne zamrvil na stoličke a zamračene pozrel na svojho nadriadeného.

Farnsworth prekvapene vytreštil oči, ale hneď sa ovládol.

„Dobre. To je pravda. Už bol vyskúšaný tento... Stroj?“

„Existuje malý prototyp, schopný premiestniť predmety na niekoľko centimetrov. Za pomoci equipe najlepších vedcov na svete sa profesorovi Drewovi podarilo vypracovať teóriu fungovania Stroja a práve včera večer získal výsledky skúšok. Preto ma prekvapuje, že o tom všetkom viete. Teraz,“ zabodol pohľad priamo do Farnswortha, „môžem vedieť, odkiaľ máte informácie? Dlhujete mi to.“

„Máme svoje systémy. A nemôžem vám ich prezradiť, inak by stratili účinnosť. Vidím, že chcete spolupracovať, tak vám niečo poviem. Tajné služby, ktoré koordinujem sa zaoberajú zbieraním informácií rôzneho druhu v záujme krajiny a v našej práci sa vyznáme.“

„Takže Tajné služby,“ poznamenal McKintock.

„Áno,“ odpovedal krátko Farnsworth, „a ak vám zverujem túto informáciu je to preto, lebo som presvedčený, že ste skutočný vlastenec a podľa vášho postavenia predpokladám, že ste aj človek s veľkým zmyslom pre zodpovednosť. Technológia, ktorou disponujete, môže mať takú nesmiernu hodnotu pre Veľkú Britániu, akú si vy možno ani neviete predstaviť.“

„Ako som to mal vedieť?“ pomyslel si McKintock, „len včera večer mi povedali, čoho všetkého je Stroj schopný...“

„Pretože, ako viete,“ pokračoval Farnsworth, „naša krajina prežíva obdobie ekonomickej a politickej stagnácie. Za pomoci technológie, ktorú ste opísali, so Strojom by mala Veľká Británia nevypočítateľnú technologickú výhodu oproti všetkým ostatným krajinám na svete a to vášmu projektu automaticky dáva prvoradý význam. Z toho všetkého vyplýva, že sa Stroj týmto stáva štátnym tajomstvom a nikto, opakujem nikto sa o ňom nesmie dozvedieť bez môjho schválenia. Koľko ľudí je s ním oboznámených?“

Počas celej tej tirády sa McKintock zmohol iba na počúvanie a prikyvovanie. Nariadenie o utajení bolo rovnaké, ako on sám nariadil Drewovi a ostatným, a teraz bol on na ich mieste. Takto to fungovalo.

Počítal v duchu.

„Asi desať, vrátane mňa.“

„Tak veľa?“ vyľakal sa prekvapený Farnsworth, „v akom vzťahu sú k vám títo ľudia? Chcem povedať, dá sa im veriť? Mohli by prezradiť niekomu o existencii Stroja?“

„Nie. Ja sám som im nariadil, že projekt je tajný a som si istý, že dohodu dodržiavajú. Sú to všetko vedci alebo spolupracovníci s morálnou integritou a je v ich záujme, aspoň v tejto fáze štúdie a skúšok, aby sa projekt udržal v tajnosti. Chápete, budú mať svoje zásluhy na vedeckých publikáciách, ktoré budú nasledovať, účinok bude pravdepodobne pomenovaný na základe ich mien, a tak ďalej,“ zamračil sa zamyslene.

„Avšak, napriek tomu, musím sa domnievať, že niekto z nich prehovoril. Inak si neviem vysvetliť, ako by ste o tom mohli získať informácie.“

„Nie. Nikto z nich neprehovoril, to vám môžem potvrdiť,“ upokojil ho Farnsworth. „Ako som vám povedal, máme svoje systémy. Technológiu.“

„Aha! Odpočúvanie!“ rozsvietilo sa McKintockovi.

Farnsworth na rektorov výkrik nereagoval a vstal zo stoličky.

„Dobre,“ povedal prísne, „teraz musíme konať. A musíme to urobiť rýchlo,“ pozeral na McKintocka.

„Ste oboznámený s technickými podrobnosťami projektu?“

„Nie. Ja som profesor antickej literatúry a do fyziky a technológie sa nerozumiem. Na vrchole projektu je profesor Drew. On vie všetko.“

„Dobre,“ zopakoval Farnsworth, „dnes si pohovoríme s týmto Drewom.“

„Dnes?“ pomyslel si prekvapený McKintock, „tak rýchlo?“

„Iste, dnes,“ zdôraznil Farnsworth, keď videl rektorov výraz, „povedali ste, že ide o fyziku a technológiu. Výborne. Tak vám poviem, čo urobíte, keď vyjdete odtiaľto. Vy a vaše auto budete odvezení na vhodné miesto, nasadnete do auta a pôjdete na univerzitu, akoby sa nič nestalo. Iba budete trocha meškať,“ pozrel na hodinky.

„Ospravedlníte sa, že ste mali problémy s autom. Presne o pätnástej vás navštívi pán Crenshaw,“ ukázal na muža vedľa seba, „a poviete, že s ním máte schôdzku kvôli nejakým dodávkam didaktických pomôcok. Takto informujte aj svoju sekretárku. Crenshaw vás odprevadí z pracovne a pripojíte sa k niekoľkým špecialistom z odborov, ktoré ste spomenuli. Potom sa presuniete na miesto, kde sa nachádza Stroj, do laboratória, predpokladám.“

McKintock prikývol.

„Tam za prítomnosti všetkých, ktorí sú do projektu zapojení, predvediete ako Stroj funguje. Stalo sa niečo? Necítite sa dobre?“

McKintock zbledol.

„Necítim sa dobre,“ odpovedal ťažkopádne, „fakt, že ide o vedcov najvyššej kategórie a napadne im, že im chce niekto ukradnúť ich vynález. To predvádzanie by mohol byť problém.“

„Nie, takto to nie je,“ upokojoval ho Farnsworth, „nikto im nechce ukradnúť ich projekt, to je nezmysel. My chceme iba to, čo chce náš národ,“ a urobil rukou vágny pohyb vo vzduchu, „ide o to, že Stroj sa použije pre dobro Veľkej Británie namiesto toho, aby sa obmedzil na laboratórne skúšky. Prečo, ako ste to chceli použiť vy?“ pozoroval McKintocka prenikavým pohľadom.

„Rozmýšľal som o tom,“ odpovedal naivne. „Premiestňovať tovar, premiestňovať osoby a okrem toho by mal fantastické využitie v medicíne. Je to tak nová vec, že som ešte nemal čas niečo naplánovať,“ a po tom všetkom hovoril pravdu.

„Chápem“ prikývol Farnsworth presvedčivo, „o využití rozhodne ten, komu to prináleží. Domnievam sa však, že títo vedci môžu ostať pokojní. O prisúdení zásluh za objav nediskutujeme. Astronómia ma zaujíma, viete?“ dodal trocha koketne.

„Viem, akú hodnotu má pre vedca presláviť sa ako objaviteľ niečoho. Vezmite si napríklad kométy. Mnoho jedincov trávi celé noci prilepených na okulári teleskopu a hľadá ešte neobjavenú kométu. Ak sa im to podarí, kométa bude pomenovaná podľa nich a to meno jej navždy ostane. Je to uspokojujúce, viete?“

McKintock dúfal, že veci naberú smer ako predpokladal Farnsworth. Ten chlap sa mu páčil. Tajné služby mali imidž mužov v čiernych oblekoch, bielej košeli, slnečných okuliaroch a s pištoľou neustále v ruke. Tento však bol úplne žoviálny, keď rozprával na tému, ktorá ho nadchýnala.

„Súhlasím,“ súhlasil McKintock, „o pätnástej, s pánom Crenshawom,“ a pozrel na sediaceho muža. Ten si s ním vymenil pohľad bez úsmevu. Nebol to veľmi duchaplný človek.

Crenshaw viedol McKintocka k výťahu. Keď prišli k dverám, dobehli ich aj ostatní dvaja a spolu vstúpili dnu. Kým schádzali dole, Crenshaw sa obrátil na McKintocka.

„Páčila sa vám miestnosť?“

„No...“ odpovedal a nadvihol obočie.

„Voláme ju la Suite,“ pokračoval Crenshaw, „máme aj oveľa horšie, pre tých, ktorí nespolupracujú,“ pozrel naňho nevraživo.