скачать книгу бесплатно
Vzduch bol svieži, v túto hodinu až studený a Drew dýchla zhlboka na plnú kapacitu pľúc a každým krokom mocnel. Miloval svoj Manchester, bol súčasťou tohto mesta a cítil, že mesto bolo jeho súčasťou.
Čo mu práve teraz ponúkal jeho Manchester?
Nuž, Schultza, ktorý mu prichádzal naproti, trocha dezorientovaný sa obzeral a pri chôdzi sa trochu knísal. Keď prechádzal popod pouličnú lampu, jeho germánska postava bojovníka sa vynárala z tmy ako neprístupný obyvateľ temnoty, aby po niekoľkých metroch znova zmizla v tme.
Drew sa pobavene zasmial, lebo scéna sa mu zdala vtipná. Zamával mu a zavolal naňho.
„Dieter! Priateľ môj!“
Schultz pozrel jeho smerom a zaostril pohľad.
„Och! Drew!“ oslovil ho po chvíli, len čo ho spoznal, „priateľu, som rád, že sme sa stretli! Hľadám sympatické miesto, aby som sa navečeral a neviem sa tu vyznať. Čo by si mi poradil?“
„Žiadna rada, pozývam ťa! Práve idem do svojej obľúbenej pivárne a je tam aj dobrá, typicky britská kuchyňa. Som si istý, že sa tvoj apetít dokonale uspokojí a zaleješ večeru výborným pivom. Tadiaľto!“ vzal ho pod pazuchu a otočil ho v smere chôdze.
„Och, no, ďakujem, Lester,“ prijal pozvanie Schultz a ochotne ho nasledoval.
„Keď sme skončili v laboratóriu, vrátil som sa na ubytovňu a priznám sa ti, že som oblečený odpadol do postele. Okamžite som zaspal ako drevo a zobudil ma iba pred chvíľou obrovský hlad. Som tak rád, že som ťa stretol.“
„Tiež sa teším. Pivo v spoločnosti je najlepšia vec pre chlapov unavených z takého dňa, aký sme prežili,“ a žmurkol naňho.
„Keď už sme pri unavených chlapoch, pozri sa sem,“ Schultz ukázal prstom pred seba, približne na päťdesiat metrovú vzdialenosť.
Drew pozrel kam priateľ ukazuje. Prechádzali Sackville Parkom a na lavičke vedľa sochy učenca vzpriamene sedela postava.
„Nezdá sa ti...?“ opýtal sa Schultz.
„Áno,“ potvrdil Drew kým zbystroval zrak, „áno, je to on.“
„Kamaranda,“ usúdil Schultz a prikývol.
Potichu kráčali až kým nedorazili k Indovi a tam zastali.
Presne ako očakávali, Kamaranda bol ponorený do meditácie. Prešlo niekoľko sekúnd, kým sa prebral a všimol si ch prítomnosť. Zdvihol hlavu a spoznal ich. Jeho kávovo hnedú tvár rozžiaril úsmev a bez slova sa postavil. Spolu s nimi sa pobral do pivárne.
Podnik Ole Sinner Tavern bol zasadený do úplne anonymného bloku, lemujúceho slabo osvetlenú uličku. Vstup do podniku označovalo žlté pouličné svetlo a drevená doska s veľkým vyrytým nápisom opretá vedľa dverí. Nápis bol natretý tmavočervenou farbou, na ktorej sa trocha podpísal čas rovnako, ako aj na doske, ktorú každý deň presúvali, aby mohli pozametať chodník a znova umiestnili na svoje miesto. Vyzeralo to ako z devätnásteho storočia. Obrovská mosadzná obruč bola pripevnená k masívnym dreveným dverám a vzbudzovala dojem, že človek musí zabúchať, aby mu prišli otvoriť. Nič z toho. Len čo sa traja muži priblížili k vchodu, dvere otvoril hostinský v zástere a s fúzmi v štýle priemyselnej revolúcie. Vľúdne ich privítal a odviedol rovno k voľnému stolu. Schultz a Kamaranda boli prekvapení, ale Drew im hneď vysvetlil fígeľ.
„Nad dverami je fotobunka. Keď sa niekto priblíži na menej ako tri metre od vchodu, fotobunka rozozvučí zvonček vo vnútri a hostinský príde otvoriť. Je neustále v pohybe a väčšinou príde včas, ak nie, pribehne vás privítať len čo prekročíte prah. Viete, je to príjemné ak vás niekto srdečne privíta.“
Kolegovia rozhodne prikývli a usádzali sa k stolu. Vo svete, kde sa individualizmus stával základnou životnou filozofiou, ktorej nezáujem o blížneho bol každodennou praxou, a rešpektu voči ľuďom už deti nikto neučí, nájsť miesto, kde sú ľudia radi, že ste prišli a nešetria láskavosťou im doslova otváralo srdce.
Drew sa žoviálne usmieval a pozeral na svojich spokojných druhov ako si vyberajú z ponuky. On si vzal ponuku pív aj napriek tomu, že vedel čo si objedná.
„Drew, čo nám poradíš?“ opýtal sa Schultz a pohodlne sa usadil na ťažkej stoličke z masívneho dreva. Musel byť poriadne hladný.
Kamaranda listoval v jedálnom lístku a pri tlmenom svetle v podniku musel prižmúriť oči.
„Áno, čo nám odporúčaš? Ty si tu doma,“ pridal sa aj Ind.
„Ja som už večeral, takže si dám iba dobré pivo. Vám odporúčam pekný Steak Balmoral, je to biftek pripravovaný na panvici s hubami, whisky, smotanou a rôznymi koreninami. Je vynikajúci a veľmi sýty.“
Obaja hľadali v jedálnom lístku a čítali podrobné popisy.
„Toto bude určite dobré,“ prvý sa ozval a odsúhlasil Kamaranda. Schultz presvedčivo prikývol, zatvoril jedálny lístok a odložil ho nabok.
„Ja si dám jedno old ale,“ povedal Drew, „je tmavé, sladové a obsahuje približne 6 stupňov alkoholu. Myslím, že je dokonalé aj k vašim jedlám.“
Schultz, ako správny Nemec, bol veľký pijan piva a okamžite súhlasil. Kamaranda sa pripojil kým prichádzal krčmár prevziať objednávku. V ruke mal blok žltých štvorčekovaných papierov a používaním vypísanú ceruzku. Drew objednal pre všetkých a krčmár odišiel.
Podnik bol napoly zaplnený, takých sedem - osem stolov bolo kompletne obsadených hosťami v ich veku. Pri jednom stole sedeli dve dievčatá, pred sebou mali veľké poháre s tmavým pivom a poloprázdne taniere. Vyzerali ako študentky, ale niekde zo zahraničia. Mali tmavé vlasy a románske črty, vyzerali ako Talianky alebo Španielky, pomyslel si Drew. Chvíľu rozmýšľal a potom ho osvietilo. Presne tak to je! Posledné mesiace ich videl kráčať bok po boku po cestičkách areálu univerzity a raz ich dokonca stretával keď rozprávali s kolegom, učiteľom angličtiny. Určite sú tu kvôli jazyku, zhrnul pre seba.
„Dobre,“ povedal si Drew, „je to pekné, ak je tu aj mládež a vychutnáva si tradičné anglické lahôdky“. To, že tu boli práve tieto dve cudzinky ho napĺňalo radosťou. Cítil ten most medzi nimi, skúsenými profesormi a novými ročníkmi, ktoré jedného dňa z ich rúk prevezmú kultúrne dedičstvo a budú pokračovať v podstatnej práci, najvzácnejšom majetku ľudstva, v šírení znalostí a vo vedeckom pokroku.
Bol ponorený do týchto myšlienok, kým Kamaranda a Schultz medzi sebou šuškali. Prešla ešte chvíľa a hostinský sa vrátil s obrovským ťažkým podnosom a na ňom niesol kompletnú objednávku.
Oprel si podnos napoly o stôl a porozdával taniere a pivá. Stačilo len pozrieť do tanierov a v ústach sa zbiehali sliny, a veľkolepé pivo bolo neodolateľné. Všetci traja muži chopili svoje poháre, dvihli ich do výšky a pripili si.
„Na nový vesmír!“ vyhlásil Drew nahlas.
„Na Systém!“ predniesol Kamaranda.
„Na nás!“ dodal nadšený Schultz.
Pri susedných stoloch ľudia tiež zdvihli poháre a pridali sa k prípitku.
Dychtivo sa napili tohto silného, sviežeho a chutného božského nektáru a potom sa dvaja hostia pustili do svojho lákavého jedla.
Toto bol sviatočný okamih.
Toto bol ich večer.
Zaslúžili si ho.
17. kapitola
Keď Drew odišiel, McKintock ostal v pracovni sám. Novinky, ktoré si práve vypočul o stave prác a neobyčajne vzrušujúce správy o možnostiach stroja ho úplne prevalcovali. Nedokázal sa viac sústrediť na záležitosť, na ktorej práve pracoval. Neustále myslel na využitie nového revolučného zariadenia. Liečiť choroby priamym zásahom vo vnútri tela, premiestňovať predmety na nepredstaviteľné vzdialenosti, prepravovať osoby! Pripadal si ako dážďovka, ktorá práve prvýkrát vystrčila hlavu zo zeme a zistila, aký bezhraničný a príťažlivý je vonkajší svet. Zmocnil sa ho pocit rozľahlosti a nechal ho lapať po dychu na prahu nekonečna.
Prinútil sa formulovať posledné detaily vychádzajúce z postupu, ktoré chcel na druhý deň odovzdať slečne Wattsovej na konečné vydanie. Jeho pocit povinnosti bol neotrasiteľný aj v tomto vzrušujúcom okamihu a toto z neho robilo muža, ktorým sa stal.
Napísal poslednú poznámku a položil pero na stôl, keď dostal bleskový nápad.
Rýchlo sa postavil s rukami opretými po stranách spisu a povedal si: „Prečo nie?“
Pôjde za Cynthiou, aby oslávil túto obrovskú udalosť napriek tomu, že nebol ich plánovaný deň. Samozrejme, nebude jej môcť povedať pravdu o jeho neočakávanej návšteve, ale určite sa poraduje, keď ho uvidí a prežijú spolu nádherný večer.
Rýchlo zamkol pracovňu, vybral sa k autu a zaradil sa do večernej premávky smerom na Liverpool. Našťastie natrafil na niekoľko semaforov so zelenou a zakrátko sa ocitol v tme a uháňal na západ, len občas stretával nejaké auto oproti na tmavej diaľnici. Išiel rýchlejšie, než zvyčajne, ale stále dodržiaval rýchlosť ako bol zvyknutý. Onedlho sa bez toho, aby si to uvedomil ocitol v prímorskom mestečku.
Elegantná obytná štvrť, v ktorej bývala Cynthia bola zasadená do zelene špeciálne upraveného parku s rýchlo rastúcimi stromami, pestrofarebnými kvetinovými záhonmi a každodenne sekaným anglickým trávnikom. Bola to nová štvrť, v ktorej štýlové apartmány boli pekne zladené s krajinou. McKintock zaparkoval na prvom parkovisku patriacom činžiaku, v ktorom bývala Cynthia a rýchlymi krokmi pribehol k domácej staničke so zvončekmi. S úsmevom zazvonil na „Farnham“ a čakal.
Prešla dobrá minúta a nikto sa neozýval.
Rozpačito zazvonil znova.
Po pol minúte sa z reproduktora ozval utrápený hlas.
„Hm, áno? Kto je tam? Kto je?“
Bola to Cynthia, ale takúto ju ešte nikdy nepočul.
McKintock bol znepokojený.
„To so ja, Lachlan. Prepáč, že idem neohlásený, Cynthia, ale... si v poriadku?“
„Nie... nie. Poď hore, Lachlan,“ pozvala ho a otvorila mu bránku.
McKintock rýchlo vošiel a privrel bránku za chrbtom. Utekal po uličke k budove a vstúpil do átria. Zamračený privolal výťah. Našťastie bol na prízemí a hneď sa otvoril. Stlačil tlačidlo na štvrté poschodie a netrpezlivo čakal, kým ho výťah vyvezie nahor.
Keď sa otvorili posuvné dvere vybehol, zamieril napravo až k bezpečnostným dverám do Cynthiinho bytu.
Boli privreté. Opatrne do nich pritlačil a prekvapený zbadal, že byt bol ponorený do úplnej tmy. Chcel nahmatať vypínač, ale hlas ho zastavil.
„Zatvor dvere a nerozsvecuj, prosím,“ bola to ona s rovnakým hlasom plným utrpenia ako predtým.
McKintock opatrne zatvoril dvere a ocitol sa v úplnej temnote.
„Cynthia, čo sa...“
„Bolí ma hlava, Lachlan. Mám hrozné bolesti a nemôžem zniesť svetlo.“
„Och.. no... hm... čo môžem urobiť? Chcel by som ísť k tebe,“ bľabotal dezorientovaný.
„Byt poznáš. Snaž sa prísť sem, ale nerozsvecuj svetlo!“ dodala plačlivo.
„Och... no... dobre. Skúsim to.“
Oči mu začali privykať na tmu a tak McKintock pomaly postupoval, krok za krokom opierajúc sa o stenu smerom k obývačke. Cynthiin hlas odtiaľ vychádzal. Bolo to šesť až sedem metrov, ale v úplnej tme vyzerali ako kilometer. V polovici cesty sa McKintock cítil istý a tak zrýchlil, ale jeho ruka, ktorou sa dotýkal steny zavadila o dekoratívny predmet. Ten sa s hrmotom zvalil na zem a narobil pritom rinčiaci dunivý zvuk.
„Aaaaaaaach!“ vyštekla Cynthia skrútená bolesťou.
„Doparo...“ vybuchol McKintock a ostal nehybný.
„Aj hluk mi ubližuje! Dávaj pozor!“ kričala ovládnutá utrpením.
McKintock bol prepotený do nitky. Nenašiel iné riešenie a tak si kľakol a postupoval takto, na kolenách smerom k hlasu.
Šmátrajúc po zemi si uvedomil, že zhodil masívnu ebenovú sošku afrického bojovníka s oštepom. Dúfal, že sa nerozbila, bolo by mu veľmi ľúto, ak by Cynthii spôsobil škodu.
„Už tam budem,“ postupoval ešte kúsok a konečne bol v cieli.
„Tu som. Cynthia, ako ti je?“ opýtal sa a drepol si vedľa pohovky, na ktorej ležala Cynthia.
„Hm, cítim sa zle,“ odpovedala plačlivo „je mi zle, je mi veľmi zle...“
Pohľadal jej ruku a nežne ju chytil.
„To ma mrzí. Keby som to vedel... keby som tušil... je mi to ľúto,“ bol skľúčený ako doteraz nikdy v živote. Aspoň nie z podobných dôvodov.
„Odkedy ... sa cítiš zle? Takúto som ťa nikdy nevidel.“
„Rozprávaj potichu, prosím,“ napomenula ho Cynthia slabým hlasom.
„Och, prepáč,“ zašepkal McKintock, „prepáč, drahá. Takže, o čo ide?“
„Ide o to, že ma bolí hlava, nevidíš?“ vybuchla podráždená. Bolo jasné, že jej je zle a tak jej reakcie boli neprimerané.
McKintock sa rozhodol, že bude radšej chvíľu ticho, aby sa upokojila.
Takto ostali dobrých päť minút a potom začal rozprávať tichým hlasom.
„Môžeš mi niečo vysvetliť?“
„Len čo som sa vrátila z práce, začala ma bolieť hlava,“ odpovedala s námahou šepotom, „ani neviem, koľko je hodín...“
„Je osem,“ oznámil jej McKintock po tom, čo skontroloval hodinky so svetielkujúcim číselníkom.
„Takže je mi tak zle už dve hodiny.“
„Jedla si?“
„Nie. Keď mi je takto, nemôžem jesť. Zdvihol by sa mi žalúdok a všetko by som vyvracala. K tomu ma hrozne bolí žalúdok. Trpím migrénami. Je to môj problém. Tak, ako mnohých ďalších žien.“
McKintock bol zdrvený. Objavil sa práve v najnevhodnejšom okamihu, vyrušil ju a spôsobil ešte väčšiu bolesť cirkusom, ktorý narobil a teraz ani nevedel, ako by jej mohol pomôcť.
„Čo môžem pre teba urobiť, aby ti bolo lepšie?“ odvážil sa, „vzala si si niečo od bolesti? Neviem, nejakú tabletku, analgetikum... niečo, čo sa berie v takých prípadoch?“
Cynthia prehĺtla a potom sa nahlas rozkašľala, rukou si držala žalúdok.
„Áno, vzala som jediný liek, ktorý mi obvykle trochu pomôže, ale okamžite som ho vyvrátila, takže akoby som nič nevzala.“
Znova sa rozkašľala, akoby ju opäť napínalo na zvracanie.
„A nič si na to nemôžem vziať. Už predo mnou nerozprávaj o jedení!“ ukončila rozľútostená a trocha nahnevaná.
„Nie, v poriadku, v poriadku,“ súhlasil zdesený McKintock. Schúlený v podrepe na zemi, oblečený v drahom, niekoľkokrát opravovanom obleku, ktorý už vyzeral ako handra si uvedomil, že je hladný. Naplánoval si, že spolu pôjdu na večeru, ale vzhľadom na situáciu to nebolo možné. Čo mohol urobiť? Pokúsil sa o kompromis.
„Počuj, drahá, súhlasíš, ak ťa vezmem pod pazuchu pomaly, pomaly a uložím ťa do postele? Zatvorím ti dvere do izby, nechám ťa v tme a v tichu, aby ťa nič nerušilo, takto budeš pokojnejšia a určite budeš mať viac pohodlia ako na pohovke. Čo ty na to?“ prehováral ju potichu.
„Hm, dobre,“ súhlasila Cynthia šeptom, „prečo nechceš ostať so mnou?“ opýtala sa ubolená.
