скачать книгу бесплатно
„Šťastnú cestu!“ zaželal Drew plný dôvery červíčkovi.
Výmena.
Výborne.
Červík sa na veľkú radosť vedátorov dostavil do cieľa veselý ako bol predtým.
Teraz už panovala úplná dôvera v prístroj a teóriu, ktorá ho riadila, takže prešli okamžite k žabke.
Žabka bola pokojná vo svojej dierkovanej škatuli a po tom, čo sa šťastne dostavila do bodu B si podskočila, aby sa upravila po dopade na stoličku. Bryceová jej cez otvor v škatuli ponúkla mušku, žaba šľahla jazykom, zachytila ju a prehltla.
„Je hladne, zvieratko, ha?“ pozoroval pobavene Drew.
„Tak, a dostali sme sa k cicavcom,“ vyhlásila slávnostne Bryceová kým vo vzduchu držala zdvihnutú klietku so škrečkom.
„Ideme?“ opýtala sa formálne Drewa.
Naznačil jej plošinu A, a Bryceová na ňu osobne pompézne uložila klietku.
Maoko stlačila kláves aktivácie.
Klietka ostala tam, kde bola, kým škrečok sa slobodný objavil v bode B a spadol na uterák, zoskočil dole zo stoličky a prudko vyskočil smerom do rohu na druhej strane laboratória.
„Hiiiiiiiii!“ ostrý výkrik rozčesol vzduch, spoza skrine sa vyrútila dievčina a vyskočila na najbližšiu stoličku. Vložila si prsty do úst a neprestávala jačať. „Aaaaaaaa!“
Všetci prítomní sa k nej vydesene obrátili.
Po chvíli zareagoval Drew.
„Čo je táto zač?“ opýtal sa s otvorenými ústami.
Škrečok sa schoval pod skriňu a nebolo ho vidieť, takže dievčina prestala kričať.
„Charlene!“ zakričal Marron úplne ohúrený.
„Kto?“ opýtal sa Drew.
„Hm... to je Charlene. Hm... moja priateľka“ odpovedal Marron a od rozpakov celý očervenel.
„Čože?“ opýtal sa Drew a výhražne prižmúril oči. „Tvoja priateľka?“ a zdôraznil prívlastok.
„No, áno. Moja priateľka,“ podišiel k Charlene a pomohol jej zísť zo stoličky.
Dievčina s pochybami pozrela na miesto, kde sa schoval škrečok a rýchlo sa pohla k dverám.
„Kam si myslíte, že idete, slečna?“oslovil ju Drew hromovým hlasom.
„Chcem odtiaľ okamžite preč!“ odpovedala provokatívnym tónom.
„Ešte nie!“ zastavil ju Drew tak, že si stal pred dvere.
Marron bol besný. Položil si ruku na čelo a neprestával kývať hlavou. Silno sa potil a nevedel na koho stranu sa má postaviť. Cítil, že za ten zmätok je zodpovedný on.
„Profesor Drew, prosím vás. Nechajte ma s ňou porozprávať.“
Drew ho ignoroval.
„Čo tu robíte?“ opýtal sa Charlene drsne.
„Ja...“ začalo dievča, ale hneď prestala a celá očervenela. Uvedomovala si, že jej správanie nebolo správne.
„Iba som chcela vedieť, na čom pracuje môj priateľ,“ pokračovala úprimne a zároveň s dávkou horkosti.
„Už niekoľko dní sledujem, že chodí ako s hlavou v oblakoch, je vzrušený, ale zamyslený, prišla som na to, že predo mnou niečo skrýva a hovorí mi klamstvá!“ dokončila a pozrela mu rovno do očí.
Marron svoje obrátil k oblohe a rozhodil porazenecky rukami.
„Čo som ti mal povedať?“ snažil sa jej vysvetliť. „Robíme pokusy a...“
„Čo ste videli, slečna?“ prerušil ho náhle Drew a obrátil sa na Charlene.
„Ja...“ váhavo sa ozvala, „videla som. Videla som to, čo sa dalo vidieť.“
Všetci v laboratóriu urobili okolo nej kruh a nepriateľsky na ňu pozerali okrem Marrona, ktorý stál nečinne a zdrvený bokom.
„Dobre,“ skonštatoval Drew, „škody už boli napáchané. Odteraz ste súčasťou tejto vedeckej skupiny. Predpokladám, že ste študentka. Študentka čoho...?“
„Psychológie,“ odpovedala Charlene obozretne.
„Dobre, slečna Charlene, študentka psychológie,“ Drew pozrel na dvere za svojim chrbtom, aby sa ubezpečil, že sú dobre zatvorené.
„Dnes ste boli svedkom experimentovania so systémom prenosu hmoty z jedného miesta na druhé, okamžitého a úplne prevratného. Vzhľadom na humánny smer vášho štúdia predpokladám, že vás nezaujímajú vedecké aspekty, ale nechám na Marrona, aby vám ich po zvážení vysvetlil ak to bude potrebné. Tento jav objavil náhodné váš priateľ tak, že nechcene spustil prístroj, ktorý som zostrojil. Osoby, ktoré tu vidíte,“ ukázal na prítomných, „som povolal, aby sme prišli na mechanizmus fungovania prístroja a základnú teóriu. A toto by sme mali. Dnes sme experimentovali s rastlinnými formami života a zvieratami,“ pri slove zviera Charlene hodila nervózne pohľad smerom ku skrini, kde sa schovával škrečok, „a potvrdili sme teóriu. Nachádzate sa v spoločnosti najväčších osobností, aké existujú. Predstavujem vám profesora Schultza, fyzika z univerzity v Heidelbergu.“
Charlene stisla profesorovi ruku a on jej oplatil svojim mocným stiskom.
„Profesor Kamaranda, matematik z Raipuru. Profesor Kobayashi, fyzika častíc z Osaky.“ Pri každom potrasení ruky Charlene cítila, ako v nej narastajú emócie ako rozvodnená rieka. Pripadala si akoby sa pozerala do tváre bohov.
„Profesorka Novaková, fyzička z univerzity v Osle. Slečna Yamazaki, doktorandka profesora Kobayashiho.“
Maoko si premerala Charlene kritickým pohľadom, potom jej srdečne potriasla rukou.
„Profesorka Bryceová, biologička na našej univerzite,“ pokračoval Drew, „a ja som profesor Lester Drew, fyzik a vedúci diplomovej práce vášho priateľa.“
„Som poctená, že som vás mohla poznať,“ vyhlásila dojatá Charlene. „Prepáčte mi, prosím, že som sa votrela do laboratória a spôsobila vám problémy. Snažte sa ma pochopiť, netušila som, čo stvára Joshua a... vrhla som sa po hlave. Ešte raz sa ospravedlňujem.“
„Stalo sa,“ uzavrel Drew,. „teraz si však musíte uvedomiť, že všetko, čo ste videli a čo sa tu dozviete odteraz musíte držať v úplnej tajnosti. V úplnej tajnosti, rozumiete? Rektor McKintock osobne je v čele tohto projektu a nariadil najvyššie utajenie. Nesmiete nikdy, opakujem, nikdy s nikým o tom rozprávať. Je to jasné?“
„Áno. Jasné. Rozumiem,“ odpovedala Charlene trocha kajúco, ale hrdá, že sa stala súčasťou tejto skupiny.
„Napokon,“ dodal Drew a žmurkol, „psychologička sa nám tu vždy môže hodiť!“
Charlene sa usmiala a zároveň ju Bryceová chytila za lakeť odvádzala ju so sebou k škrečkovej skrýši.
„Dobre, slečna budúca psychologička Charlene, priateľka študenta Marrona, ako iniciačný rituál v tomto tajnom bratstve Univerzity v Manchesteri mi musíte pomôcť zaistiť pokusné zviera, ktoré ušlo,“ a podala jej kartónovú škatuľu.
Charlene zbledla.
„Och, nie! Nie, nemôžem!“
„Čo ste to povedali, prosím?“ pozrela jej do oči výhražným pohľadom.
„Och, nuž,“ Charlene si uvedomila, že to bola cena, ktorú musela zaplatiť za svoju bezočivosť, „veď je to vlastne len malá... malá myš,“ zachvela sa.
„Je to škrečok a nie myš!“ opravila ju Bryceová kyslo, „mnoho rodín ich chová ako domácich maznáčikov, takže sa nemáte čoho obávať. Zohnite kartón z prednej strany, áno, tak a oprite ho o dve voľné strany skrine,“ ukázala jej, kam ho má položiť, potom sa sklonila až k zemi a natiahla ruku k jedinej otvorenej strane pod skriňou, opretou o stenu tak, že nechala iba malý otvor. Druhú ruku vložila pod ňu a šmátrala vo vymedzenom priestore. Krátko zalovila a zrazu zvolala: „Ach, mám ho!“ Pomaly vytiahla ruku a postavila sa na nohy, aby predstavila prvého cicavca, premiestneného prístrojom.
Podľa zanovitého správania škrečka vyzeralo, že sa má veľmi dobre.
Napriek tomu Charlene odstúpila od zvieratka na niekoľko krokov.
Bryceová vložila pokusné zviera do škatule so vzorkami, ktorá bola vybavená otvormi pre zabezpečenie vzduchu pre prenášané exempláre.
„Tak, a teraz mi vysvetlite čo sa stalo počas poslednej výmeny,“ obrátila sa na kolegov okolo seba.
„Je to jednoduché, profesorka,“ odpovedal Kobayashi, „v rozrušení z úspešných experimentov sme si neuvedomili, že klietka má väčšie rozmery ako prístroj, ktorý vykonáva výmenu. Klietka je kocka so stenami o dĺžke osem centimetrov, zatiaľ čo naša kalibrácia má štyri centimetre. Výsledkom je, že prenesené bolo iba pokusné zviera s kúskom podložky z klietky. Zvyšok obalu ostal na platničke A.“
„Chcete povedať, že...“ naznačila napätá Bryceová, „... že ak by sa škrečok nenachádzal v strede priestoru, kde smeroval prenos, tak by sme premiestnili iba časť zvieraťa? Jeden kus by ostal v klietke?“
„Áno, je to tak,“ potvrdil Kobayashi, ktorého myšlienka vôbec nerozrušila.
Bryceová si vydýchla.
„Takže sme mali šťastie,“ bola zamyslená a opakovane prikyvovala.
„V každom prípade, je to riziko, ktoré sme museli podstúpiť. Pochopte však, že z etického hľadiska by sa malo na zvieratách experimentovať iba vtedy, ak neexistujú iné možnosti. Pri vzrušujúcich výsledkoch predchádzajúcich pokusov som nemal ani potuchy, že sa niečo mohlo pokaziť. Preto som položil klietku na platničku s úplnou dôverou. Ten škrečok mal naozaj šťastie. Pri rýchlosti akou sa pohybuje mohol byť v okamihu výmeny kdekoľvek. Som šťastný, že sa všetko dobre skončilo,“ dokončil a prstom klopkal po škatuli, v ktorej zvieratko robilo veľký hurhaj pri behaní na všetky strany.
Medzitým Marron pristúpil k Charlene. Vzal si ju nabok a priškrteným hlasom sa jej opýtal: „Vysvetli mi jednu vec. Ako si sa dostala do laboratória tak, že ťa nikto nespozoroval?“
„Nevidela som ťa pri obede,“ odpovedala, „mala som starosti. Popoludní som išla do knižnice a videla som ťa odchádzať spolu so skupinou týchto ľudí z jedálne. Sledovala som vás z diaľky a videla som, že vchádzate sem. Obišla som budovu a našla som otvorené okno do záchodu. Tam som vošla a schovala som sa za túto skriňu bez toho, aby si ma niekto všimol. Videla som pokusy. Zvyšok už poznáš.“
„Dostala si sa sem cez záchod?“ usmieval sa zamilovaný Marron. Pohľadom ju pohladil,. „ako z béčkového kriminálneho filmu,“ pobavene sa zasmial.
„Presne tak, ty lišiak,“ odsekla šibalsky Charlene a kopla ho do nohy.
„Dámy a páni, na dnes sme skončili!“ vyhlásil nahlas Drew, „myslím, že lepšie to nemohlo ísť. Ďakujem všetkým. Stretneme sa zajtra!“
Skupina sa rozišla a každý sa pobral do svojich ubytovacích priestorov.
Ďalší historický deň sa chýlil ku koncu.
15. kapitola
Midori pozerala z okna a zrak mala uprený na vzdialený, neviditeľný bod.
Tam, kde bola záhrada s čerešňovými stromami, park, v ktorom stretla svojho milovaného Noboru.
Slnko zapadalo a dievčina sa pustila do písania pre svojho milého.
„Dnes som naozaj unavená. Hodina histórie stredovekého Japonska je naozaj neznesiteľná. Čo záleží na tom období? Žijem tu a teraz. Je to teraz, kedy ťa nemôžem vidieť a z toho, ako mi chýbaš ma bolí srdce.
O dva týždne ma čaká skúška z histórie a ja sa nemôžem sústrediť na základné znalosti. Nedopadne to dobre, cítim to. Moji rodičia sa budú pýtať prečo sa môj prospech po tak úspešnom absolvovaní univerzity viditeľne zhoršil.
Nie, nie je to voči nim správne, napriek všetkému ma majú radi a dúfajú, že si vybudujem slušné postavenie, nie pre mňa, pretože ak nedokončím školu, budem nútená robiť iba podradné, neisté a zle platené práce. Prečo musí byť japonská žena tak izolovaná? Sme prehnitá spoločnosť, ktorej dominujú autoritatívni muži s rozhodovacím právom a ženy nechávajú pozerať do priehľadného stropu, nad ktorým oni riadia naše životy.
Ja nechcem ostať v tieni.
Budem sa učiť, áno, budem sa učiť ako nikdy, aj históriu, áno, takto sa dostanem k promócii a budem učiteľkou, budem dobre zarábať a budeme sa môcť zosobášiť, ty vystúpiš z člna a už nebudeš chudobný. Budeš môcť študovať literatúru ako ja a stane sa z teba básnik, máš talent, Noboru a musíš si ho doplniť štúdiom.
Midori zdvihla pero z papiera a položila si ruky na oči, aby si osušila slzy, ktoré jej hojne stekali po tvári. Hrozne trpela. Bola však ešte stále silná a rozumná. Dokázala bojovať.
Maoko vzala vreckovku a utrela si oči. Midorino utrpenie ju dojalo. Sužovaná láska sa šírila zo stránok románu, vchádzala jej do srdca a občas ju rozplakala.
Obracala stránku vzdychajúc a vtedy začula búchanie na dvere.
Ľahký dotyk, dalo by sa povedať, že takmer hanblivý.
Rozpačitá pozrela na hodinky pod svetlom abat-jour: bolo desať hodín večer, kto by to mohol byť v takú neskorú hodinu?
Vstala z postele, položila knihu a vybrala sa k dverám. Nebol tam náhľadový otvor, takže sa opatrne približovala.
„Áno?“ ozvala sa a neotvárala.
„Novaková,“ počula jednoduchú odpoveď.
Maoko zdvihla oči k oblohe a vzdychla si, potom zapla hlavné svetlo, otvorila dvere a nechala Nórku vstúpiť dnu. Potom zamkla na kľúč, lebo predpokladala čo bude nasledovať.
Mala pravdu.
Jasmine Novaková mala na sebe veľmi kvalitný svetlohnedý kabát so škótskym vzorom. Hnedé topánky na nízkom opätku a vlasy mala stiahnuté do vrkoča. Nemala so sebou kabelku.
Len čo vstúpila dnu, zastala. Čakala, že Maoko je vyjde naproti, potom si odmeraným pohybom rozopínala kabát zhora nadol, jeden gombík za druhým, v pravidelnom rytme. Keď prišla k poslednému, oboma rukami chytila fazóny kabáta vo výške hrude a pomaly, dokonale symetricky ho otvárala.
Pod ním bola úplne nahá.
Maoko vedela, že škandinávske ženy sú spontánne, ale takéto správanie nečakala.
Novaková odhaľovala fazóny až kým sa jej kabát nezačal kĺzať dole z ramien. Nechala ho mäkko skĺznuť z pliec za seba a keď dopadal na zem, zachytila ho rukami, preložila ho po dĺžke napoly a uložila ho na operadlo neďalekej pohovky.
Pozrela sa do Japonkinych očí, natiahla pred seba ruky tak, že prekrížila zápästia jedno cez druhé.
