Posledné Vianoce Na Zemi

„Ešte je horúca“ povedal jej a gestom ruky jej naznačil, aby si sadla.

„Je mi ľúto, ale meškám.“

„Nemyslíš si, že dnes by bolo bývalo lepšie, keby si ostala s nami?“ dodal sklamane.

„A ty si myslíš, že by som nechcela?“

„Hej... Ale, mohla si aspoň počkať, kým sa Harry zobudí. Vieš, že by ťa rád pozdravil.“

„Nemôžem meškať ani minútu. Dnes bude ťažký deň a Adam mi nakázal prísť čo najskôr.

„Ale prečo? Nie je schopný dať pár injekcii aj sám?“ vykĺzne Jamesovi.

„Chceš sa hádať aj dnes ráno?“ prejde do protiútoku Eve a pozerá naňho. James pokrčí ramenami a sklopí pohľad na šálku. Začne v nej pomaly miešať lyžičkou, aby sa mu rozpustil cukor.

„Myslel som len, že Harry by bol dnes ráno určite veľmi rád, keby si tu bola s nami. Ale zdá sa, že tvoja práca je dôležitejšia. Ako vždy.“

„ To stačí, nechce sa mi každý deň diskutovať o tom istom“ vraví a zdvihne ruky na znak kapitulácie. „Nezabudni zavolať skautom, že Harry dnes nepríde do tábora. Inak pošlú poňho a vyrubia nám poplatok za autobus„ dodala a zamierila k dverám.

„Vybavím“ odpovie James.

„Vrátim sa o piatej“ oznámi Eve pri odchode. Už zišla štyri zo šiestich schodov vedúcich na nádvorie, keď si to rozmyslela a vrátila sa späť.

„Niekedy si myslím, že by si mal prejaviť trochu viac vďačnosti doktorovi Parkerovi. Počas tých rokov nám bol vždy nablízku!“ vyhrešila Jamesa, keď prišla na prah dverí.

„Súhlasím s tebou, často nám bol nablízku, až tak, že neviem pochopiť, či si viac oddaná práci alebo jemu ...niekedy sa dokonca pýtam, či by som nemal žiarliť“ odpovedá James takmer šeptom, akoby si to hovoril skôr pre seba než pre ňu. „Ak by si mi navrhla, aby šiel s nami do Egypta na dovolenku, ani by som sa veľmi nečudoval“ vyhlásil nakoniec.

Eve zareaguje s udiveným výrazom, ktorý si James vysvetlil ako "čítaš mi myšlienky, práve som ti to chcela navrhnúť“ a vstal zo stoličky. V jasných očiach ženy sa objaví nerozlúštiteľný záblesk. „Nebuď smiešny!“ odpovie ona rozhodne a hneď potom vyjde von buchnúc dvermi. Ako každý deň volá na Tobyho, aby si ho vzala do práce. James si pomyslel, že po tom všetkom to bude takto asi najlepšie. Potom, čo sa stalo tú noc predtým, nechcel, aby sa pes obšmietal okolo chlapca, kým sa nejako nevysvetlí jeho správanie. Rozhodol sa, že potom, keď si v kľude dopije kávu, mu pripraví raňajky a zobudí ho. Potom sa s ním vyberie na prechádzku, aby ho trochu rozptýlil. A možno aj, aby mu kúpil nové okuliare. Len čo sa zvuk Evinho auta vzdiali, James počuje, ako sa rýchlo približuje akýsi jednotvárny dunivý zvuk. Hodí teda prázdnu šálku do drezu a vybehne celý zvedavý von. Okamžite spozná helikoptéru. Je to čierny Black Hawk, bez čísel, nápisov, alebo akýchkoľvek iných poznávacích znakov. Pomaly prelieta nad jeho domom, vo výške asi tridsať metrov. Muž v priliehavej čiernej kombinéze s kapucňou a čudnými okuliarmi sa vykláňa z dverí a v rukách zviera niečo, čo vyzerá ako kamera. James si pomyslí, že nech už je to ktokoľvek, určite nenatáča dokumentárny film. Beží preto dovnútra vziať si ďalekohľad, aby lepšie videl. Kameraman ďalej natáča oblasť pod helikoptérou, až kým si neuvedomí, že sa James na neho díva cez ďalekohľad. Potom náhle ustúpi dozadu a zavrie posuvné dvere. Za okamih nato sa helikoptéra obratne otočí a rýchlo sa vzdiali, až kým nezmizne za vrcholmi stromov. Tak rýchlo, ako sa objavila. James sa poškrabe bezradne po hlave. Potom mu pohľad padne na záhradu a keď vidí v akom stave sa nachádza, ako keby dostal facku. V predošlých dvoch dňoch, keď bol zabratý do riešenia oveľa dôležitejších záležitostí, si ani neuvedomil, aké škody môžu spôsobiť všetky tie nohy, čo sa prechádzajú po záhrade. Zíde dolu po schodoch a priblíži sa k záhonom. Nechce sa mu ani uveriť v to, čo vidí. Nezachránila sa ani jedna jediná rastlinka. Začína robiť hrubý odhad škôd, ale odrazu ho prekvapí nečakaný hlas, vzadu za ním .

„Pán Robinson?“ pýta sa akýsi chlapec. Má na sebe bieložltú vestu firmy FedEx a drží objemný balík. Vietor pomaly rozháňa prach, ktorý zdvihla dodávka na príjazdovej ceste. James ju ani nepočul prísť. Bol zahĺbený do starostí o svoju záhradu.

„Áno...?“ povie nedôverčivo a v duchu sa pýta, čo by asi mohlo byť v tom balíku. Potom si spomenie, že pred niekoľkými týždňami objednal cez internet zmenšený model náhornej planiny v Gíze, ktorý chcel darovať svojmu synovi. Považoval za požehnanie, že prišiel práve v ten deň, pretože Harryho nemohlo nič na svete väčšmi rozveseliť. Bol si istý, že bude oveľa šťastnejší, ak strávi dopoludnie zostavovaním makety, než prechádzkou. On aspoň bude mať čas venovať sa záhrade a pokúsi sa zachrániť svoje milované rastlinky. Na nové okuliare budú myslieť neskôr.

Stevenson vypne svoj mini záznamník a hodí ho nahnevane na stôl. Zloží si masku z tváre a stiahne gumené rukavice. „Absolútne nič, do šľaka!“ vraví keď si dáva dolu čiapku a odhalí takmer holú hlavu.

„ ... absolútne nič?“ zopakuje Helen.

„Ani najmenší dôkaz o príčine smrti! Jediné, čo môžem povedať je, že môj prvý dojem sa potvrdil. Smrť nastala pred asi tridsiatimi šiestimi hodinami, ale obete nevykazujú žiadnu príčinu smrti.„

„A teda?“

„Neviem, po prvýkrát sa mi stalo niečo podobné“ vyhlási a takmer sa hanbí, že musí urobiť takéto priznanie.

„Ešte vždy zostáva možnosť urobiť toxikologické skúšky“, navrhne Helen s nádejou.“

„Nebudú mať žiaden výsledok.“

„Ako si môžeš byť taký istý?“

„Zatiaľ, čo si sa ty dívala do stropu, aby si nezvracala“ vysvetlí jej súdny lekár a ukáže na niekoľko skúmaviek, „ja som analyzoval tkanivá pomocou najbežnejších testovacích činidiel, ale bez akéhokoľvek výsledku. Už mi zostáva len analyzovať odobraté vzorky s niektorými, trochu špecifickejšími činidlami. Ale som si istý, že sa aj tak k ničomu nedopracujeme.“

„A teda?“ opýta sa Helen zúfalo. Vyšetrovanie nezačína práve najlepšie.

„Tak neviem, čo si mám o tom myslieť. Niet ani najmenší dôkaz o tom, či spáchali samovraždu, alebo či boli nadrogovaní, otrávení, či zabití... Vyzerajú takí oddýchnutí, niet na nich ani jeden napnutý nerv. A okrem toho, mali by už mať úplný rigor mortis, ale skôr sa zdá, že spia, než že sú mŕtvi. Vieš, koľko mŕtvol som pitval za viac ako tridsať rokov svojej kariéry?“ dodal pobúrene. Všimol si pritom zmätený Helenin pohľad.

„A nemáš nejaké iné dôkazy?“ Napríklad, či si „to“ už stihli rozdať alebo ešte nie?“

„To či si „to“rozdali, alebo nie, je irelevantné vzhľadom nato, čo sa snažíme zistiť. Je to akoby tí dvaja zomreli bez zjavnej príčiny. Ako keby ich duše boli počkali než zaspia, aby mohli len tak nepozorovane, z ničoho nič, z nich vykĺznuť. Unisono.“

Pozrela sa na neho so zdvihnutým obočím, ako keby blúznil.

„Neveríš mi, však?“ Tak počúvaj, čo sa stalo týmto dvom.“

„Dobre, poďme si teda vypočuť tú absurdnú teóriu!“ vyzve ho Helen. A prekríži si ruky na hrudi.

„Predstav si fén.“ Vezmeš ho, zapneš ho a keď ho použiješ, vyberieš zástrčku zo zásuvky a vložíš ho naspäť do šuplíka. Týmto dvom sa stalo to isté. Vypli sa z ničoho nič, ako keby im niečo, alebo niekto, náhle odpojil zástrčky, chápeš? A to isté sa stalo s ich autom.“

„A čo s tým má čo do činenia ich auto? "spýtala sa Helen, stále viac a viac zmätená.

„Keď som dorazil na miesto, vykonať predbežnú obhliadku, mechanik, ktorý prišiel po auto, škaredo nadával. Snažil sa všetkými možnými spôsobmi, dať ho do pohybu, ale bez úspechu. Auto je prakticky nové a motor v dokonalom stave, ale nenaštartuje sa.“

„Možno, že vošli do nejakej diery a odpojil sa im nejaký kábel. Alebo sa im presýtil motor.“ navrhuje Helen, ale súdny lekár len pokrúti hlavou. „Ten chlap mal so sebou prenosný počítač na diagnostiku motora. Pripojil ho k riadiacej jednotke, ktorá fungovala perfektne, ako povedal. Jednoducho, auto nechcelo naštartovať.“

„Dosť čudné“ komentuje Helen.

„A ak chceš vedieť úplne všetko, podľa záznamu v riadiacej jednotke, sa auto vyplo práve vtedy, keď tí dvaja otrčili kopytá.“ povedal na záver.

Helen sa na neho príkro pozrela. Nepáčil sa jej spôsob, akým sa vyjadroval o týchto dvoch úbožiakoch.

„Jediná vec, čo by mohla vysvetliť všetko je, že títo dvaja boli zasiahnutí elektrickým poľom, s takou vlnovou frekvenciou, ktorá súčasne spôsobila skrat v ich srdciach aj v riadiacej jednotke ich auta. Ale ja si jednoducho nedokážem predstaviť, čo by mohlo spôsobiť podobnú situáciu uprostred lesa.“ uzavrie Stevenson.

„Nikdy som nepočula takúto absurdnú teóriu“ povie žena potom, čo sa trochu nad všetkým zamyslí. Potom začne zamyslene chodiť po miestnosti, pozerajúc na svoje nohy, ako chodia tam a späť. Keď zdvihne hlavu a chce položiť Stevensonovi otázku, vidí, že má ukazovák na tlačidle pre spustenie kávovaru na kapsule.

„Nerob to“ vraví mu, ale on už stláča tlačidlo a krátko nato sa vypnú všetky svetlá.

„A teraz? Čo sa deje?“

„Ten kávovar skratuje. Vždy keď sa zapne, vyhodí prúd v celom úseku.“

„A prečo ho teda nevyhodíte?“ pýta sa Stevenson otrávene.

„Podľa teba, to, že mal zástrčku vybratú zo zásuvky, nič neznamená? A potom. Chcela by som vedieť, ako ti napadne dať si kávu iba päť minút po tom, čo si vypitval dve mŕtve telá. Stále máš na sebe zakrvavený plášť.“ povie zhnusená, otočí sa a vystretou rukou ukáže na mŕtvoly. Niečo na tých telách pritiahne jej pozornosť a ona sa k nim priblíži, aby sa im lepšie prizrela.

„Čo sa deje?“ pýta sa on.

„Čuš.“

„Nechceš mi povedať, čo sa deje?“ trvá na svojom Stevenson.

„Tá modrá fluorescencia, na čelách a na pleciach ... vidíš to? "

„Je naozaj zvláštna ... je to snáď nejaké žiarenie?“ ponúkne vysvetlenie on.

„To by som nepovedala“ odpovie a pokrúti pochybovačne hlavou.

„Skôr vyzerá ako jemnučký prášok, ktorý priľnul na kožu a potom vošiel do pórov a zachytil sa tam....našla som niečo podobne aj na Harryho bicykli.“

„Kto je Harry?“

„Harry je Jamesov syn.“

„Tvojho“ Jamesa?

„Ešte aj v takýchto smutných momentoch ma musíš vytáčať? Vyhreší ho a buchne doňho lakťom.

„Ah prepáč,... Tak čo to teda je?“

„Mal by si mi to povedať ty. Z nás dvoch si doktor ty, nie?“

Doktor Parker bol hlboko demoralizovaný. Napriek svojim systematickým pokusom na celom rozsahu frekvencií, nebol schopný obnoviť rádiový kontakt, prerušený už dlhšiu dobu. Úporne sa pokúšal nadviazať spojenie, deň čo deň, znovu a znovu. Ale jeho správy mali vždy rovnakú odpoveď, absolútne nezmyselné, „pípnutie“. Predpokladal, že to mlčanie nemohlo byť spôsobené jednoduchou poruchou prijímacej stanice. Už to trvalo príliš dlho. Bolo to skôr, ako keby na druhom konci už nikto nebol. Dospel k záveru, že bez ohľadu na príčinu, k tomuto problému vôbec nemalo dôjsť. Aspoň nie v tomto momente. A po ďalšom márnom pokuse o spojenie, nervóznym gestom vypol prístroj. Nadviazať kontakt a udržať ho pri živote v čase, ho stálo roky tvrdej práce a experimentov. A teraz, keď sa rádiové spojenie prerušilo, sa cítil ako novorodenec opustený na schodoch kostola. Napadlo ho, či by nemal o tejto veci informovať Eve. Ale s vedomím, že by to určite nezobrala dobre, sa rozhodol, že zatiaľ jej nič nepovie. Nakoniec, mal ešte niekoľko dní nato, aby dal veci do poriadku a dúfal, že skôr či neskôr sa mu to podarí. Pri myšlienke na Eve ho napadne pozrieť sa na hodinky a zistí, naštvaný, že ako obvykle mešká. Čoskoro prídu prví pacienti a ona ho nebude môcť informovať o vývoji situácie skôr, ako o pár hodín. A to čakanie by bolo preň trápením. Už sa nemohol dočkať, kedy sa dozvie, či išlo všetko podľa plánu. Keďže chýbalo ešte dobrých desať minút do prvej schôdzky, nerozhodne priložil prst na tlačidlo pre zapnutie prístroja. Nevedel, či má urobiť ďalší pokus. Ale vo chvíli, keď sa ho chystal stlačiť niekto dôrazne zabúchal na dvere ambulancie. Nedbalo hodil okom na monitor pripojený ku kamere inštalovanej na dverách a okamžite spoznal pani Murphyovú. Jej vzhľad bol veľmi svojrázny. Rozmazaný rúž a a blonďavo platinové vlasy, čiastočne pokryté šálom. Nebolo možné popliesť si ju s niekým iným. Stará pani stála pred dverami a v náručí držala svoju mačičku Miao. Mala ju starostlivo zabalenú v deke s tartanovým vzorom a hladkala ju, ako by to bolo malé dieťa. Doktor Parker nahnevane dupol nohou na zem. Aj keď jej niekoľkokrát vysvetlil, že nie je veterinár, žena mala zlozvyk, prísť s mačkou do ambulancie aspoň raz do týždňa a nejakým spôsobom sa jej vždy podarilo donútiť ho, aby sa na ňu pozrel.

James prestrel na stôl. Položil naň hrianky, džem, roztierateľné maslo, teplé mlieko a pomarančový džús. Potom vyšiel hore, zavolať Harryho.

„Profesorko, si hore?“ spýtal sa potichu keď vošiel do izby. Bol presvedčený, že ho nájde ešte v posteli. Jeho syn však bol už umytý a oblečený a ako každé ráno bol pred ďalekohľadom namiereným na súhvezdie Oriona. „Dobrý deň, ocko“ otočil sa k nemu a pozdravil ho s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Ako keby udalosti minulých štyridsiatich ôsmich hodín neboli zanechali na chlapcovi žiadnu stopu. A James bol veľmi rád.

„… prepáč, že sa pýtam, ale cez deň dokážeš niečo vidieť?“

„Nie, cez deň nie je vidieť nič ... ale za pokus nič nedáš, však?“ vraví chlapec a použije vetu, ktorú mnohokrát počul od svojho otca, keď ho chcel presvedčiť, aby urobil nejakú vec, ktorá sa zdala byť neuskutočniteľná.

„Máš veru pravdu,“ potvrdil James a vrátil mu úsmev.

Harry sa zdvihol a nasadil kryt na šošovky teleskopu. Potom si založil okuliare a upravil si ofinu.

„Neskôr možno pôjdeme kúpiť nové okuliare“ povedal James.

„Áno, môžeme...a potom by sme mali ísť zobrať aj rybárske náčinie“ odpovie chlapec previnilým tónom.

Udicu môžme ísť zobrať aj popoludní, môžeš si byť istý, že ti ju nik neukradne. Najprv potrebujeme vyriešiť okuliare. Ale ešte prv ti odporúčam zísť dolu, lebo ťa čakajú raňajky a jedno pekné prekvapenie!“

„Prekvapenie? Čo je to?“ pýta sa ho Harry a začína poskakovať z jednej nohy na druhú, ako vždy, keď je vzrušený.

„Kľud, Profesorko, ak ti to poviem, aké to bude prekvapenie? Uvidíš, keď príde tá správna chvíľa. Teraz ideme dolu.“ odpovedá mu James a jednou rukou ho objíme okolo ramien.

Harry mal veľkú chuť k jedlu a James to považoval za dobré znamenie. Po raňajkách sa naňho chlapec spokojne usmial a zvedavo naňho pozrel.

„Prečo na mňa tak pozeráš?“ pýta sa ho jeho otec, a robí sa, že už zabudol na sľub, ktorý mu dal. Chlapec sa zamračil.

„Je tam“ vraví mu James pobavene a ukáže na obývačku. „Choď sa na to pozrieť. Ja to tu upracem a prídem za tebou.“

Chlapec sa vydal, plný zvedavosti k balíku, zabalenému do anonymného žltého papiera. Rozbalil ho a keď uvidel jeho obsah, vybuchol od radosti.

„… neverím!“ kričal ako zelektrizovaný a začal si kus po kuse proti svetlu prezerať jednotlivé diely.

„Je to všetko priesvitné, takže ich môžeš skúmať aj zvonku, keď budú v pyramídach alebo vo Sfinge“ vysvetlí mu James, sediaci po jeho boku a chlapec ho objíme tak silno, že ho skoro zadusí.

„Eh, dávaj pozor na tvoju ruku, inak budeme musieť ísť znovu k doktorovi.“

„Ďakujem, ocko“ vraví Harry dojatý.

„Vedel som, že sa ti o bude páčiť“ odpovie spokojne James.

„Pomôžeš mi to zostaviť?“ pýta sa ho s nádejou v hlase chlapec.

„“Veď vieš, že ja neobľubujem tento druh prác. Treba na to veľa trpezlivosti. A potom, profesor egyptológie u nás doma, si ty, nie? Vieš, čo urobíme? Ti sa teraz pustíš do práce tu a ja idem dať do poriadku záhradu. Keby si vedel v akom je stave hriadka s fialkami... Ak sa mi nepodarí dať ju do poriadku včas, neviem veru, kam dáme tento rok vianočný stromček. Keď skončíš, tak ma hneď zavolaj. Prídem sa pozrieť na tvoje dielo. A potom pôjdeme do dediny kúpiť okuliare...súhlasíš?“ navrhne mu James.

„Súhlasím“ odpovie mu Harry nezúčastnene po asi minúte. Slová k nemu prichádzajú akoby z diaľky. Už začal rozkladať jednotlivé kusy stavebnice podľa návodu po podlahe.

„Tak idem“ uzavrie James, ale nedostane odpoveď. Harry je už úplne pohltený svojou novou zábavkou.

Helen a súdny lekár sedeli oproti sebe v jej kancelárii. Ona si stále bezradne prezerala fotografie, zhotovené na mieste objavenia mŕtvol, v to ráno. Bola si istá, že pri pátraní po Harrym, osobne prehľadala práve túto oblasť. A podobne, ako ona, sa v tejto časti lesa pohybovalo mnoho ďalších ľudí, niektorí mali dokonca so sebou psov. Stále si opakovala, že aspoň oni si museli niečo všimnúť. Ako sa mohlo stať, že nikto nevidel kabriolet Cadillac, červenej farby, s dvoma mŕtvolami vo vnútri? Je pravda, že pátranie sa uskutočnilo v noci. Ale bola to celkom jasná noc a les v tejto oblasti nie je veľmi hustý.

„Toto je teda naozaj tvrdý oriešok, vôbec ti ho nezávidím!“ povedal Stevenson, najskôr preto, aby prerušil ticho. Svoju povinnosť si už vykonal a teraz len čakal, kedy mu Helen povie, že môže odísť. V ten deň mal ešte veľa ďalších problémov, ktoré musel vyriešiť. Keď však ona aj ďalej pokračovala v prezeraní fotografií a neodpovedala mu, z vnútorného vrecka saka vybral balíček zabalený do alobalu a začal ho otvárať.

„Áno, dosť komplikovaná situácia. Ani neviem, odkiaľ začať!“ odpovie Helen po hodnej chvíli. „Ty si myslíš, že...“ pokračuje a zdvihne oči od fotografií. Keď sa pozrie na patológa, zhnusene sa zháči. Ten sa práve zahryzol do sendviča s hovädzím mäsom a zelenou omáčkou. Pramienok červenohnedej tekutiny mu steká z brady, aby potom skončil na košeli.

„Čo je?“ ozve sa on nevinným tónom.

„Tak toto je príliš!“ vybuchne ona a vstane.

„Ale prečo? Čo zlého som urobil?“ zaprotestuje on.

„Vypadni! Opusti ihneď túto miestnosť!“ zavrčí Helen, uchopí ho za sako, a zdvihne silou z kresla. Potom ho ťahá ku vchodu a vyhodí ho von.

„Ženy by nemali vykonávať určité povolania“ komentuje Stevenson s ešte plnými ústami za dverami.

„Nechcem ťa už nikdy vidieť ani počuť“ odpovie ona nahnevane.

„Na tvojom mieste by som ale skúsil najprv zistiť, kto zavolal“ kričí doktor, zatiaľ čo odchádza. Potom sa vráti k svojmu sendviču a premýšľa nad tým, čo také hrozné urobil. Helen sa oprie o dvere a skĺzne dolu od slabosti. Musí zadržať dych. Bojuje proti svojmu dvíhajúcemu sa žalúdku. Len tak, tak, že nezvracia. Keď kríza pominie, otvorí okno, aby sa nadýchala čerstvého, čistého vzduchu. Potí sa studeným potom. Niekoľko minút musí počkať. Keď sa jej zdá, že jej žalúdok sa už trochu ukľudnil, vráti sa k písaciemu stolu a stlačí tlačidlo interkomu.

„Áno, šéfe“ odpovie Cindy z ústredne.

„Chcem, aby do dvadsiatich minút prišli všetci do zasadacej miestnosti,“ nariadi, zatiaľ čo si trie malíček o hrubú látku postranného vrecka nohavíc. Znovu ju začal intenzívne svrbieť.

„Šerifka, ale agenti sú skoro všetci vonku“ namieta Cindy.

„Je mi to jedno. Povedz im, že máme prípad, ktorý má absolútnu prioritu. A že nech už robia čokoľvek, okamžite to musia nechať tak.“

„V poriadku, šéfe, urobím, čo bude možné.“

Helen položí slúchadlo a vezme do ruky správu, vypracovanú agentom Mariom Benellim, ktorý sa dostavil ako prvý na miesto. Vzdychne si a po desiaty krát si ju prečíta. Znovu si zúrivo začne škriabať prst, stále viac a viac.

James si okamžite uvedomil, že bude trvať aj niekoľko týždňov, kým sa mu podarí dať do poriadku záhradu. Hoci v týchto decembrových dňoch bolo počasie prakticky rovnaké ako v lete, pre záhradkárstvo ideálne podmienky neboli. V poslednej dobe, veru, vietor fúkal prevažne od mora a vzduch bol príliš slaný, horúci a vlhký. Medzi dňom a nocou boli veľmi vysoké teplotné výkyvy. Najmenej dve tretiny rastlín, o ktoré sa staral až do toho osudného dňa boli úplne zničené. Pozrel s pochybami na ďalších málo rastlín, ktoré mali súcitne podopretú korunu a usúdil, že ak by prežila aspoň polovica z nich, bol by to zázrak. Rezignovane si hovoril, že tohto roku by mal asi nájsť iné miesto pre jedličku, keď tu zrazu zozadu pocítil intenzívny pohľad na svoj krk. Na nejakom vzdialenom mieste jeho svedomia sa rozozvučal alarm, ktorý mu spôsobil mrazenie na chrbte. Pozrel sa na zem a zbadal tam tieň niekoho, kto sa k nemu nebadane zozadu blížil. Krv mu v žilách stuhla. Ten niekto mal ruku zdvihnutú, vo výške jeho hlavy a zdalo sa, že sa chystá zasiahnuť ho jeho vlastným rýľom. James sa vrhol dopredu a urobil kotrmelec, aby sa dostal z dosahu rýľa. Postavil sa zoči voči nepriateľovi, ale na svoje prekvapenie sa ocitol pred Harrym. Chlapec sa na neho uprene a prenikavo pozeral, aj keď v skutočnosti nič nevidel. Jamesovi sa zdalo, že upadol do nejakého tranzu. Dolnou perou mu mierne triaslo a z pravej nosnej dierky mu vytekal tenký prúd krvi, ktorý potom stekal na žlté tričko.

„Harry...“ pokúša sa naňho volať polohlasom, ale on sa len ďalej díva bez mihnutia okom.

„Harry“ zopakuje James znepokojene. Ustúpi na bok, aby mu mohol hovoriť do ucha a zvýšil trochu hlas. Ale oči chlapca ho nenasledovali. Zatiaľ, čo uprene hľadí do prázdna, vystrčí ešte viac dolnú peru, ktorá sa začne triasť silnejšie. Potom ho zasiahne intenzívna triaška, od hlavy po päty, zatiaľ čo jeho otec sa len bezmocne prizerá a nevie sa rozhodnúť, či zasiahnuť a najmä ako. James sa pamätal, ako kdesi čítal, že náhle prebudenie "normálneho" človeka, nachádzajúceho sa v tejto situácii by mohlo mať katastrofálne následky na jeho psychiku. Pomyslí si teda, že keby prebudil svojho syna, mohlo by to mať dokonca zničujúce následky. Nečakane, práve v momente keď ho začala premáhať panika, sa jeho chlapec odrazu silno striasol a hneď nato sa triasť prestal.

„Ocko“ zvolal a ako keby sa práve prebudil, uprel zrak na Jamesa. James znovu chytil dych. „Harry...čo je, necítiš sa dobre?“

„Jasne, že sa cítim dobre, prečo sa pýtaš?“

„Ah, tak čo sa ti teda stalo?“

„Nič. Čo sa mi malo stať?“

„Tečie ti krv z nosa“ vraví mu James a utiera ho vreckovkou. Potom mu otočí hlavu dozadu, aby zastavil krvácanie. Ako mu tak dvíhal hlavu, všimol si jazvičku za uchom a prekvapene si uvedomil, že si nepamätá, že by si Harry bol niekedy ublížil na tom mieste.

„Nevšimol som si“ vraví Harry a berie mu z ruky vreckovku.

„Na čo ti je rýľ?“

„Rýľ?“ Ah, áno, zabudol si si ho v kuchyni, keď si sa prišiel napiť. Tak som ti ho doniesol...“ odpovie chlapec a hodí ho na zem,“ale prečo sa na mňa tak pozeráš?“ pýta sa ho potom.

„Nič dôležité, nevšímaj si to. Už si zostavil maketu?“

Harry znova potriasol hlavou a zamyslel sa. James mal pocit, že znovu upadá do tranzu ako predtým.

„… Harry?“ zvolal naňho ustarostene.

„Je mi ľúto tvojich stvorení, viem ako ti na nich záleží“ vraví chlapec, použijúc Jamesov výraz pre rastlinky. „Myslíš, že sa ti podarí ich vyliečiť? „spýta sa. Potom sa skloní, aby pohladil jednu rastlinku, ktorá je v žalostnom stave.

"Za pokus nič nedáš, však?" odpovie mu James obvyklou hláškou. Trochu sa usmeje, ale Harry neodpovie a narovná sa. Na tvári má vážny výraz a pozerá sa znovu niekam veľmi ďaleko. Harry a James zostali takto, vedľa seba, pár minút. Pozerali sa na slnečnicové pole, na svahu neďalekého kopca. Potom si James všimol, že Harry sa už, asi úplne prebral. Zdvihol teda debničku s náradím pre záhradníkov a presunul sa ku ďalšej hriadke.

„Ocko…“

„Čo je?“

„Neklamal som ti. Ja sa fakt na nič nepamätám!“

„Už si mi to povedal. A ja som ti odpovedal, že ti verím“ ubezpečil ho James a pozeral sa mu priamo do očí, aby ho presvedčil, že sa nemá prečo trápiť. Teraz ešte musím pracovať trochu s rastlinkami. Potom pôjdeme kúpiť okuliare,“ dodal a posunul sa o krok.

„Ocko, bojím sa“ vykríkne náhle Harry, takým nešťastným hlasom, že James zostane v šoku. Jeho ruka nechtiac poľaví a debnička s náradím mu z nej vypadne.

„A prečo by si sa mal báť?“ spýta sa s úzkosťou v hlase.

„Neviem, ale snívali sa mi čudné sny. Spočiatku boli veľmi zábavné. Lietal som a vedel som prechádzať cez veci ako duch. Potom odrazu bolo všetko modré a pamätám si len, že sny boli odrazu veľmi škaredé. Lenže si ich nepamätám ... nič si nepamätám. Keď som sa zobudil, mal som doráňané kolená. Ale neboleli ma a za chvíľu som ich už mal zahojené.

„Možno, že sa mýliš. Možno sa ti snívalo aj to. A možno, že si bol iba niečim vyľakaný a ...“ hypotizoval James, ale musel tento rozhovor ukončiť. Chlapec sa začal totiž znepokojovať.