Posledné Vianoce Na Zemi

„Teraz už musím naozaj odísť, je neskoro. Urob si pár dní voľno, vyzeráš unavene“ vraví Helen, na ukončenie konverzácie.“

„Neviem, porozmyšľam o tom.“

„Čo to znamená?“

„Veď vieš, ak som viac ako jeden deň zavretý doma, hrozí, že sa zbláznim. A potom, aj Harrymu prospeje, ak sa trochu rozptýli, už nech sa mu stalo čokoľvek. Som si istý, že najlepšie preňho i pre nás všetkých bude, ak sa čo najskôr vráti do skautského tábora a k svojim obvyklým činnostiam.

„A teda?“

„Myslím, že pozajtra sa vrátim do práce“ upresnil James. Ona ho pokarhala pohľadom, aj keď vedela, že ho nemôže nútiť aby nešiel do práce.

„Je to na tebe, ale snaž sa mu byť nablízku,“ povedala a on znovu prikývol.

„Eve ide zajtra do práce?“

„Pokiaľ ju poznám, tak asi áno. Aj keď ani toto celkom nechápem. Niekedy sa zdá, že jej na nás dvoch vôbec nezáleží.“

„Nehovor takto, vieš že nie sme všetci rovnaký pokiaľ ide o prejavy citov. V každom prípade, pokiaľ sa všetko nevráti do normálnych koľají, neukazuj sa. Inak ťa pošlem späť domov“ uzavrie Helen a uloží bicykel na miesto. Potom privrie dvere kôlne a odíde.

James sa vracia domov a vidí doktora, ako odchádza. Pribehne k nemu. „Doktor Parker... Adam ...“ zavolá naňho a on spomalí. „Buďte pokojný James, všetko je v poriadku. Prezrel som dôkladne Harryho a nemá na tele ani len škrabanec, s výnimkou toho, čo mu urobil pes. Na ruku som mu dal ľahký obväz, ale Toby je zdravý a zaočkovaný a uhryznutie nebude mať žiadne následky“ informuje ho, stále kráčajúc smerom ku svojej motorke značky Guzzi.

„Ach áno, pes...čo myslíte, čo to malo znamenať?“ spýtal sa ho James, idúc stále popri ňom.

„Nemám tušenia, nie som veterinár.“ sucho dodal Parker. Chlapcovi som však dal kvapky a o chvíľu bude tvrdo spať. Mal by ste ísť rýchlo za ním ešte než zaspí.“ dodal ešte a zastavil sa pred motocyklom.

„Niečo vám rozprával?“ dotiera James.

„Je trochu zmätený, vraví, že sa na nič nepamätá. Teraz už však musím ísť. Práve mi volali Rosesovci.“ uzavrel a ukázal na led svetlo pagera.

"Vďaka za všetko, pán doktor. Dovidenia.“

Muž odpovie ľahkým úsmevom a James sa chystá na odchod. Ale už po dvoch krokoch náhle zastaví. „Doktor Parker?“ zavolá naň a on si otrávene povzdychne, lebo ako sa zdá, muž nemá vôbec v úmysle pustiť ho.

„Počujte, ja... nie som veľmi výrečný, ale ... je mi ľúto kvôli...“

„Nevadí, všetko v poriadku. Teraz už ale choďte za svojim synom“ odsekne a James poslúchne.

Doktor dá znamenie šoférovi sanitky, že môže odísť a potom vloží lekársku brašnu do postranného vozíka svojej Guzzi Sport Pätnástky z roku 1937. Z priehradky motorky vytiahne jelenicu a utrie vlhký povlak zo sedadla. O chvíľu sa už burácajúc ženie preč.

Teraz, keď už pohotovosť pominula, James sa cíti unavený ako ešte nikdy predtým. Pozrie sa na schody a začne sa mu točiť hlava. Musí sa chytiť zábradlia, inak by spadol. Čas, ktorý potrebuje, aby sa dostal na prvé poschodie, sa mu zdá nekonečný. Keď sa mu konečne podarí prísť k dverám detskej izby, hanblivo sa pozrie do miestnosti. Harry leží na posteli so zavretými očami, Eve sedí po jeho boku a kreslí mu ukazovákom na čelo neviditeľné krúžky, ktoré mu majú pomôcť sa uvoľniť. James pozoruje kópiu zlatej masky faraóna Tutanchamóna v životnej veľkosti, zavesenú na stene oproti dverám. Potom prebehne očami pozdĺž nápisu z hieroglyfov, až po satelitnú snímku náhornej planiny v Gíze, vedľa ktorej je trojrozmerný plagát s reprodukciou Sfingy. Pokračuje pohľadom na model slnečnej lode na poličke a na reprodukciu toku rieky Níl na stene, ktorá ho privedie až k jeho žene.

„Ak nie si hladný, tak sa snaž aspoň trochu si pospať. Doktor povedal, že musíš oddychovať.“ vraví Eve svojmu synovi. James vošiel dovnútra. Eve si ho premerala prísnym pohľadom. Vyzerala ešte stále naštvaná kvôli tomu, ako napadol Harryho. Potom ustúpila bokom, aby mu urobila miesto a on sa ustráchano posadil vedľa nej. Opatrne vezme obviazanú Harryho ruku a zdvihne mu ju. Ten prekvapene otvorí oči a pozerá sa neisto na svojho otca, v strachu, že sa znovu doňho pustí.

„Ako sa máš, Profesorko? Bolí ťa to?“ spýta sa ho James nečakane láskavým tónom. Harrymu sa uľavilo. Keď bol jeho otec naštvaný, neoslovoval ho nikdy touto prezývkou. „Tak sa na mňa nehneváš?“ spýtal sa ho radšej, aby mal stopercentnú istotu.

„Jasné, že nie“ odvetí James s náznakom úsmevu. Harry sa taktiež usmeje a rozžiaria sa mu oči.

„Nebol som nahnevaný ani predtým, len si nám...“ chcel dodať, ale Eve ho štipla do nohy a škaredo sa naňho pozrela. Zalapal po dychu, lebo ho zasiahla priamo v mieste, kde ho pes zranil.

„... len, že sme boli sme veľmi nervózni ... „ opravil sa a sklonil hlavu.

„Ja a ocko sme sa o teba veľmi báli, kvôli tomu sme boli nervózni „ vysvetlila mu Eve.

„Áno, mamička má pravdu“ prisvedčí James, „ mali sme o teba strach.“

„Ja som nechcel aby ste...len som...“ chlapec začal rozprávať, ale potom náhle zmĺkol, lebo hrča v hrdle mu bránila hovoriť. Potom niekoľkokrát nervózne udrel na okraj matraca, aby vybil zo seba svoju frustráciu.

„Nemusíš sa báť, teraz je všetko v poriadku. Už o tom nebudeme hovoriť, ok?“ navrhne James a žmurkne naňho. Harry sa znovu usmeje a pozrie sa na súhvezdie Oriona, namaľované na strope špeciálnou žltou fluorescenčnou farbou, tak, aby bolo viditeľné po celú noc. „Takže do Egypta predsa len pôjdeme?“ vypytuje sa, keď naberie odvahu. James si skúsi predstaviť, čo by sa asi stalo, ak by sa jeho syn stratil v nejakom Casbahu alebo uprostred jedného z tých trhov, ktoré sú plné turistov, a povedal si, že pravdepodobne by ho už nikdy neuvidel a zachmúril sa. Pozerá sa na turistické prospekty, založené medzi dve knihy v knižnici, a potom nevediac čo povedať, sa obráti k Eve. „Jasné že pôjdeme, ak sa nemýlim, vraveli sme, že to bude tvoj vianočný darček“ potvrdí ona.

„To je fantastické“ komentuje nadšene chlapec. „Ďakujem“ dodá a pritiahne ich oboch ku sebe tými svojimi krátkymi, tučnými rukami.

„Ale musíš byť veľmi pozorný a vždy počúvať to, čo ti povieme!“ upresňuje Eve, a Harry súhlasí.

„Musíš nám to sľúbiť“ upresní ešte James.

„Prisahám na Amona Ra“ potvrdí Harry vážne.

„Dobre. Teraz ideme spať, lebo sme unavení a ty urobíš to isté. Dohodli sme sa?“ pýta sa jeho matka a vstáva. James vstane tiež.

„Súhlasím“ vraví Harry.

„Dobrú noc, profesorko“ zaželá mu James a zohne sa, aby ho pobozkal na čelo.

„Dobrú noc, ocko“ odpovie Harry. Potom, keď už je James na prahu dverí, naňho znovu zavolá. James sa zastaví a otočí sa, aby ho videl. Eve vyjde z izby, zastaví sa na chodbe a počúva.

„Ocko, ja som neklamal. Ja sa fakt nepamätám, čo sa stalo. Odrazu som sa zobudil a...“

„Nevadí, vravel som ti, že sa nemusíš trápiť. Najdôležitejšie je, že sme teraz zase všetci spolu“ uistil ho. „Dobrú noc“ zopakuje a pohne sa o krok. Ale chlapec naňho znovu zavolá a prinúti ho zastaviť sa.

„Ocko?“

„Áno?“

„Ocko, čo to znamená, že som Down?“ pýta sa Harry odrazu. James cítil, ako sa mu dvíha žalúdok a nenávidel sa za to, že použil toto slovo v jeho prítomnosti, hoci nevedomky. Preklínal sa, že porušil jediné tabu svojho života a jeho myseľ sa vrátila späť, takmer o šestnásť rokov, do jedného krásneho slnečného rána, v deň ako každý iný. Doktor Parker si vybral práve toto slnečné ráno, aby mu oznámil, že jeho syn má problémy genetického charakteru, a že tá dedičná vada, jeden chromozóm navyše, spôsobí, že bude „iný“. Povedal mu to v ambulancii, a to bez najmenšej prípravy a bez akejkoľvek účasti. Chladne mu vysvetlil problém, ako keby mu prednášal nejakú abstraktnú lekciu v univerzitnej aule. V tom momente James objavil význam slova „nenávidieť“. Znenávidel doktora kvôli tým jeho nenapraviteľne ľahostajným spôsobom. Pomyslel si, že keby mu niekto bol povedal, že sa práve posadil na bombu, ktorá ide vybuchnúť, urobil by to svoje obvyklé, nemožné gesto rukou, a povedal by: "No, uvidíme, čo sa dá robiť.“ Spomenul si, že v tom momente sa mu zrútili všetky plány, ktoré mal pripravené pre svojho syna. Práve v tú chvíľu si uvedomil, že odteraz, budu musieť on a Eve, znovu prehodnotiť svoj spôsob života. Od tohto momentu budú nutení myslieť hlavne na to, ako sa naučiť odrážať údery. Harry pravdepodobne nikdy nedosiahne úplnú sebestačnosť a zrejme bude trpieť pre zlobu ľudí, a to určite už od materskej škôlky. James sa často pýtal Boha, prečo sa to stalo práve jemu. Takmer ako keby sa jednalo o nejakú osobnú urážku alebo o schválnosť. Stále dookola sa sám seba vypytoval, či to bol nejaký trest, za niečo, čo urobil, a ak áno, tak čo to malo byť. Ale keď zobral Harryho po prvýkrát na ruky, všetky jeho pochybnosti a zatrpknutosť náhle zmizli. Časom sa potom presvedčil, že jeho syn je niečo neuveriteľného. Niečo iné, ale vôbec nie horšie, a tak sa zmieril s Bohom. Zatiaľ čo James hľadal slová, ktorými by čo najlepšie odpovedal na položenú otázku, zo dvakrát naprázdno prehltol. Mal dojem, že čas neuveriteľne letí. Harry naňho ďalej uprene, s otvorenými ústami, civel, čakajúc na odpoveď. Oči privreté a jazyk pritlačený na spodnú, trochu, vyčnievajúcu peru. Asi by teraz nedokázal odhadnúť, či od otázky ktorú mu položil jeho syn uplynuli tri sekundy alebo tri hodiny. „To znamená, že...myslím ...“ koktal, neschopný dokončiť vetu.

„To jednoducho znamená, že si špeciálny. Ale to si už vedel!“, povie Eve a vojde do izby, aby pomohla Jamesovi s vysvetľovaním.

„Ale teraz už spi, lebo sa tentokrát nahnevám ja!“ dodá netrpezlivo a narovná mu prikrývku. Potom vypne lampu na komode, vezme Jamesa za rameno a vyvedie ho von.

James ležal nehybne pod prikrývkou, s rukami prekríženými pod hlavou a díval sa do stropu. Bol príliš unavený, aby zaspal a nedokázal nemyslieť na tie nekonečné hodiny ako z nočnej mory. Bolo počuť vypnutie televízora na prízemí a ľahké kroky jeho ženy, ako pomaly vystupovala hore po schodoch. Eve vošla do miestnosti, odopla si sponu z vlasov a položila ju na komodu. Potom vzala kefu a nočnú košeľu, a bez toho aby sa naňho čo len pozrela, odišla do kúpeľne. On ju očami sledoval až pokiaľ sa dvere do kúpeľne nezavreli. Len potom nahnevane udrel po vedľajšom vankúši. Eve sa prestala pred ním prezliekať už dlho predtým. V priebehu rokov stratili takmer všetku intímnosť a dôveru, a milovali sa stále zriedkavejšie. James sa už ani nedokázal rozpamätať, kedy to bolo naposledy. A navyše ona to chcela robiť stále potme, ako keby sa za niečo hanbila. A to James nikdy nemal rád. Nakoniec, uzavreli akési tiché prímerie. On sa prestal o ňu zaujímať a ona sa začala zapierať. Boli k sebe jednoducho ľahostajní. James rezignoval a myslel si, že to bude pravdepodobne kvôli hormónom, ktoré už spolu neladili tak dobre, ako kedysi. Zrazu ho napadlo porovnanie jeho ženy s Modlivkou nábožnou. To je ten hmyz, čo zabije svojho partnera po kopulácii, ktorá slúži iba na splodenie potomstva. Rovnakým spôsobom jeho žena zabila ich vzťah potom, čo sa narodil Harry. Nahnevaný na seba pre svoje nemiestne úvahy, odfrkol a obrátil sa na bok, aby sa znovu pokúsil zaspať. Eve sa zatiaľ vrátila do miestnosti a ďalej si prechádzala prstami po vlasoch, aby si ich rozmotala. Položila kefu na na bielizník a posledný krát sa pozrela do zrkadla. Potom vkĺzla pod prikrývku. „Dobrú noc“ povedala, keď zhasínala svetlo. Potom sa otočila chrbtom k nemu.

„...Dobrú noc?“ vraví James a znovu rozsvieti svetlo. Eve sa naňho nervózne pozrie. „Prečo, čo ešte chceš? Som unavená a chcem spať!“

„Ako môžeš byť taká pokojná? Náš syn bol preč jeden a pol dňa, vrátil sa celý otrhaný, so zlomenými okuliarmi, a pritom nemal na sebe ani škrabanec. A nielen to. Okrem toho sa nepamätá kde bol, ani čo robil po celý ten čas. Hľadali sme ho na všetkých možných miestach. Ale nebolo po ňom ani stopy. Potom odrazu, tak ako zmizol sa aj objavil, akoby mávnutím kúzelného prútika. Zdá sa ti to všetko v poriadku? Ako keby sa nikdy nič nebolo stalo. A k tomuto všetkému povieš iba „Dobrú noc“?

„Ale prečo, čo by sme podľa teba mali urobiť? Chceš zavolať FBI, aby zistili, čo sa stalo? Môj syn sa vrátil domov. A to mi stačí. A snaž sa, aby to stačilo aj tebe!“

„Nedokážem to“ mrmle James a krúti hlavou. Eve si zničene vzdychne. „Asi sa stratil. Možno sa ukryl v nejakom senníku alebo v poľovníckom prístrešku a prenocoval tam. A možno sa bojí, nevie ako nám to má povedať, bojí sa našej reakcie“ oponuje zmierlivo, naťahujúc ruku smerom k vypínaču.

„Keď povedal, že sa na nič nepamätá, neklamal!“ trvá na svojom James.

„Ako to môžeš tvrdiť?“

„Dobre vieš aj ty, že Harry neklame! V každom prípade toto všetko mení. Musíme prehodnotiť koľko dôvery a voľnosti mu môžeme dať! Toto je veľký krok dozadu.“ uzavrie pesimisticky.

„Ale prečo takto hovoríš? Podľa mňa preháňaš.“

„Podľa teba preháňam? Predstav si, že sa to stane znovu. Možno nabudúce nemusíme mať to šťastie, že ho zase uvidíme! Vieš koľko ľudí každý deň zmizne bez stopy?“

„Už sa to viac nestane. Tým si môžeš byť istý.“ vyriekla s rozhodným výrazom na tvári. James sa na ňu zvedavo zahľadel, dotknutý prílišnou istotou v jej hlase.

„Chcela som povedať, že podľa mňa to bol iba taký pubertiacky žart, nemyslím, že to urobí znova ... a potom, ako môžeš vedieť, ako sa cítim ja? Aj ja som vyčerpaná. Bola som celú noc hore, rovnako ako ty! Teraz, prosím, zhasni svetlo! Naozaj sa potrebujem vyspať. "

James sa znovu v myšlienkach vrátil do noci, keď obaja blúdili po lese hľadajúc Harryho a nahlas vykrikovali jeho meno. Povedal si, že ju asi súdi veľmi prísne. Eve nepoľavila v hľadaní ani na okamih, ani vtedy, keď sa on vrátil späť do základného tábora, aby sa poradil s ostatnými, čo ďalej.

„Máš pravdu… prepáč, bol som k tebe nespravodlivý“ priznal a ona si ho premerala prísnym pohľadom. „Prepáčim ti“ vraví mu po chvíli.

„Myslíš to vážne?“

„Áno, ale len pod podmienkou, že ma teraz necháš trochu sa vyspať“ odpovie Eve, potom sa otočí na bok a schúli do klbka. James zhasne svetlo a otočí sa k nej. Pritlačí svoju hruď na jej chrbát a vopchá kolená do dutiny vytvorenej jej skrčenými nohami. Potom jej nežne položí ruku na bok a ešte trochu sa k nej primkne. Naivne sa odvážil dúfať, že táto epizóda by mohla prispieť k ich zblíženiu a znovu otvoriť už dávno uzavretú tému. Ale odpoveďou mu bolo len to, že ona si zo seba zložila jeho ruku a nechala ju spadnúť na postel. „Povedala som dobrú noc“ upresnila a odtiahla sa smerom k okraju postele, aby sa od neho čo najviac vzdialila.

„Dobrú noc“ odpovie James sklamaný a podráždený. Potom sa otočí na druhú stranu.

Potom, čo sa niekoľkokrát otočil a zmenil polohu, po asi polhodine sa James poddal únave. Asi štyri hodiny už hlasno chrápal, keď displej digitálneho budíka ukazoval tri hodiny a sedem minút. Eve mu položí ruku na plece a energicky ním potrasie. On, ako odpoveď, len niečo na protest zahundre a schúli sa ešte viac pod prikrývku. Eve začína v mysli počítať. Prv než napočíta do desať, James už znovu chrápe, ešte hlasnejšie než predtým. Zasvieti stolnú lampu a pozoruje ho, či spí naozaj hlbokým spánkom. Keď si je už istá, že ho nezobudí ani salva z kanónu, zhasne lampu, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku, tichúčko vykĺzne z postele a keď si oblečie župan, vystúpi po schodoch ktoré vedú do podkrovia. V podkroví začne hľadať vadný diel na drevenej podlahovej lište. Keď ho nájde odsunie stôl a zo štrbiny vytiahne starú koženú tašku. Otvorí zips a vysype obsah tašky na zaprášený koberec. Vyberie to, čo potrebuje, a zíde zase dolu po schodoch. Vráti sa do izby s fľaštičkou, z ktorej už odstránila uzáver, v ruke. Obíde posteľ, aby sa dostala k Jamesovi a zastaví sa pred ním. Po krátkom zaváhaní mu strčí fľaštičku na pár sekúnd priamo pod nos. James sebou náhle trhne. Vypleští oči a otvorí ústa, akoby chcel niečo povedať, ale nemôže. Okamžite upadne do ešte hlbšieho spánku. Ihneď potom Eve vojde do detskej izby a podá rovnakú látku aj Harrymu, ktorý reaguje rovnako ako James. Potom vyberie z vrecka svojho župana predmet podobný kovovej pinzete s teleskopickým ramenom, zakončeným magnetickou pologuľou. Prudko pritiahne k sebe chlapcovu hlavu, chytí pinzetu a vytiahne rameno smerom k chlapcovej tvári. Pýta sa sama seba, ako je možné, že ju ani trochu nemrzí to, čo robí. Ešte pár minút ho pozoruje so zdvihnutou rukou a znovu zisťuje, že je jej to úplne ľahostajné. Nakoniec vopchá rýchlo nástroj do chlapcovho nosa, lebo sa ponáhľa. Chce ísť čo najskôr do postele aby sa mohla vyspať.

Úrad šerifa v Rocklande má pod svojou správou celú pobrežnú oblasť Knox County a veľkú časť horského úbočia nad ním. Nachádza sa v starej budove, postavenej v neoklasicistickom štýle vo voľnej prírode, v blízkosti okresnej cesty, ktorá vedie zo South Hope do Rockville. Vzhľadom na rozsiahlosť územia, ktoré spravuje, je úrad dobre vybavený. Helen sa vlečie hore schodmi, ku vchodu, orámovanému krátkymi bielymi stĺpmi, ktoré podopierajú priečelie. Zamrmle na pozdrav agentovi Dowerovi, ktorý vykonáva funkciu vrátnika a vojde potajomky do chodby, vlečúč za sebou s nechuťou svoje nohy. Nebola nikdy taká spokojná so svojou prácou. Pracovala v meste, ktoré bolo celkom pokojné a myslela si, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa v to ráno nič strašného nestane a ona bude mať čas, trochu sa pozbierať. Veľmi si potrebovala sadnúť a mať oči čo najdlhšie zatvorené. Zdalo sa jej, že padne únavou. Veď strávila celú noc tým, aby zo svojej mysle vypudila obraz toho vystrašeného chlapca, zvierajúceho korman svojho bicykla. Prejde chodbou so sklonenou hlavou a mieri si to priamo do svojej kancelárie. Odpovie pritom kývnutím a zamrmlaním na pozdravy agentom, ktorých stretne po ceste.

„Helen“, pokúša sa ju zastaviť telefonistka svojím prenikavým hlasom. Ale ona na ňu hodí len pohľad plný utrpenia a zdvihne ruku ako by chcela povedať: "čokoľvek mi chceš povedať môže to počkať," a pokračuje svojou cestou. Cindy sa za ňou rozpačite pozerá, pretože nečakala takúto reakciu. Potom pokrčí ramenami a pomyslí si "tým horšie pre ňu.“ Helen má na chvíľu pocit viny, že sa k nej zachovala nezdvorilo. Potom však, súdiac podľa úzkosti v jej hlase, začína mať podozrenie, že to ráno asi nebude také pokojné, ako dúfala. Otvorí dvere do svojej kancelárie a začne hlasno zívať. Dozíva, až keď sa dvere za jej chrbtom zatvoria.

„Na zdravie!“ zakričí nečakane nejaký mužský hlas, až ju vyľaká. Napriek tomu, že mala ešte stále otupené zmysly a kvôli dvom veľkým slzám, videla rozmazane, Helen usúdi, že postava a hlas sú jej akési známe. Niekoľkokrát si pretrie si oči a keď jej zrak už znovu začne slúžiť, pozrie sa frustrovane na muža, ktorý sa rozvaľuje v jej kresle. Doktor Stevenson bol asi absolútne posledný človek, s ktorým chcela v to ráno mať niečo do činenia.

„Dnes ráno, si si dala akosi na čas!“hovorí on a pozerá sa na hodinky. Potom siahne po pohári džúsu z červeného pomaranča. Ona ho však pretne ostrým pohľadom a donúti ho stiahnuť ruku. Zatiaľ, čo hľadá slová, aby mu odpovedala čo najvhodnejším spôsobom, poškriabe sa silno na malíčku pravej ruky, ktorý ju po predchádzajúcej noci neznesiteľne svrbí. „Ah, aké milé prekvapenie“ prehodí skľúčene. Prídem do práce po dvoch bezsenných nociach a nájdem tu akéhosi chlapa, ako si pokojne sedí v mojom kresle, s nohami prekríženými na mojom stole. A ako keby to nestačilo, tento chlap, ktorý mi okrem iného práve zjedol raňajky, nie je hocikto, ale súdny lekár. Ak je v mojej kancelárii súdny lekár, znamená to, že o chvíľu tu bude aj nejaká mŕtvola! Uhádla som?

Stevenson ukáže na chodbu, v smere, ktorý vedie do márnice. Upresní, že mŕtvola je už na stole. Potom zdvihne ruku, aby jej ukázal prstami písmeno "V". Na znak toho, že v skutočnosti, sú mŕtvoly dve. Najprv si Helen myslela, že doktor sa len na chvíľu u nej zastavil, a že ako zvyčajne si ju chce iba, tým svojím prízemným spôsobom, doberať a pripraviť pritom o raňajky. Ale keď sa naňho znovu pozrie, uvedomí si, že na jeho tvári nie je ani len náznak úsmevu.

„Ah Bože, dnes to teda dobre začína...“ prehodí pesimisticky. On len rozhodí rukami, akoby chcel povedať, že za to nemôže. Potom ukáže na zaprášený bežiaci pás v rohu kancelárie. „Ešte stále sa udržiavaš v kondícii?“ pýta sa. Ona sa nezúčastnene otočí k náčiniu, ale ihneď si spomenie, že to je len jeden z jeho obvyklých trikov. Otočí hlavu dozadu a prekvapí ho, ako už znovu naťahuje dlaň k džúsu. Helen si dá ruky v bok a otrávene sa naňho pozrie. On predstiera, že len zhŕňa omrvinky zo stola. Potom si upraví košeľu.

„Nezapla som ho už poriadne dlho...“ vraví Helen a obíde stôl. On sa zatiaľ postaví, aby jej uvoľnil miesto. Keď sa Helen usadí, znovu si musí poškrabať malíček. Znovu pritom zazíva.

„Čo sa ti stalo s malíčkom? Nevyzerá veľmi dobre.“

„Čo chceš tým povedať?“ opýta sa a skloní sa, aby sa mu lepšie prizrela. Doposiaľ nepridávala dôležitosť tomuto nepríjemnému svrbeniu, ale výraz v jeho tvári ju mierne vydesí.

„Neviem, súdiac podľa farby pokožky by som povedal, že sa jedná o nekrózu...ak by som bol tebou, šiel by som ihneď ku kožiarovi, aby sa mi na to mrkol“ radí jej Stevenson a chytí ju za ruku, aby sa na ňu lepšie pozrel. Ale ona stiahne rýchlo ruku späť. „Nevšímaj si môj prst a radšej mi povedz, kto to tam je!“ vraví. Potom vezme pohár a dá si zo dva dúšky šťavy, lebo začína cítiť sucho v hrdle.

„Neviem, nemali pri sebe doklady a ich auto bolo bez evidenčného čísla.“ informuje ju doktor a ona vyvráti oči dohora. V duchu zahreší a pomyslí si, že to je asi najhoršia situácia na začatie vyšetrovania. „Kde ich našli?“

„Ako sa zdá, tí dvaja mali predvčerom v noci chuť na láskanie a uchýlili sa do lesa za Camden Hill, v blízkosti jazera Megunticook Lake. Čo sa stalo potom, nemôžeme vedieť. Dnes ráno za úsvitu ich našli. Vďaka anonymnému telefonátu. "

„Vravel si, predvčerom v noci?“ spýta sa Helen prekvapene.

„Vravel som, predvčerom v noci“ potvrdí on.

„A ako môžeš vedieť, že tam boli dva dni?“

„Vieš ako dlho robím túto prácu, však?“

Prikývla a v duchu sa pýtala, ako je možné, že telá boli nájdené práve tam. V predošlých dvoch dňoch prehľadali túto oblasť krížom krážom, so všetkými možnými prostriedkami, keď sa pokúšali nájsť Harryho. Ako si mohli nevšimnúť auto s dvoma mŕtvolami vo vnútri?

„Niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa doktor, keď si všimol jej rozpaky.

„Nie nič, myslela som na niečo iné“ zaklamala. „Čo sa im stalo?“

„Ešte neviem, zatiaľ som sa len tak zbežne pozrel, ale obhliadka nepreukázala traumu nijakého druhu. Keď budeš pripravená, môžeme začať s pitvou.“

„...môžeme?“

„Áno, povedal som presne to.“

„A prečo si myslíš, že sa zúčastním pitvy?" pýta sa zmätene.

„Moja asistentka sa hodila na péenku a vieš dobre aj sama, že súdnu pitvu nesmiem vykonať sám. Budeš mi len podávať nástroje. Nebude to po prvýkrát, nie?“

Bohužiaľ, nebude“ povedala a znechutene odsunula pohár s červenkastou tekutinou, ešte dopoly plný, „a uisťujem, ťa, že to nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam.“

„Chápem ťa“ povedal vážne doktor. „Môžem?“ dodal hneď chrapľavým hlasom a ukázal na šťavu. Keby bol ešte ďalšiu minútu bez pitia, asi by sa udusil Heleniným sendvičom. Prikývla. Pomyslela si, že podľa apetítu, to vyzerá skôr ako keby sa práve vrátil z behu, a nie že sa chystá vykonať pitvu. Potom sa v duchu spýtala, kde sa doňho vojde všetko to jedlo, keď je taký vysoký a chudý. Vypil džús na dúšok, potom si utrel ústa chrbtom ruky a vstal.

„Si hotová?“ posúri ju s náznakom figliarskeho úsmevu na perách.

„Som hotová ale nechápem, čo je na tomto všetkom také zábavné“ odpovie Helen, podráždená jeho chovaním.

„Nič. Čo by už len malo byť zábavné na pitve?“ pripustí on. „Poď za mnou“ dodá a sa vydá smerom k márnici, tým svojim kolísavým krokom, zatiaľ čo v duchu sa neprestáva smiať.

James sa zobudil s pocitom, že má v hlave nabitých aspoň milión veľkých klincov. Prešlo niekoľko minút než sa prestala s ním točiť celá izba. V prvom momente mu tá nevoľnosť nahnala takmer strach. Potom si povedal, že to bolo pravdepodobne spôsobené stresom z predchádzajúcich dní a tým, že si asi ešte dostatočne neodpočinul. Rozhodol sa, že sa tým nebude príliš zaťažovať. Podľa zvuku sprchy usúdil, že kúpeľňa bola obsadená jeho manželkou. Potom sa rozhodol, že by mal prehltnúť zopár aspirínov, aby sa zotavil a zísť dolu pripraviť kávu. Umyje a oblečie sa až neskôr. Keď sa Eve objavila na prahu kuchyne, pekne vyobliekaná, v ľahkom zelenom saku s rukávmi po predlaktie, James práve nalieval kávu do šálok.