Posledné Vianoce Na Zemi

„Houston… Houston… tu je Atlantis.“

„Atlantis, sme s vami vo vizuálnom kontakte a počujeme vás silno a jasno. Ako pokračujete?“ odpovie Connor, komunikačný dôstojník.

„Všetko ide podľa programu. Palubné prístroje sú dokonale funkčné a riadiaci systém mi práve vrátil ručné ovládanie.“

„Máte dosť paliva?“

„Áno máme, môžeme si urobiť ešte aj malý výlet.“

„Dobre. Ale ponáhľajte sa. Tu na Floride na vás všetci čakajú s otvorenou náručou. Končím.“

„Houston, počkajte… Poručík Garrett má problém, „vraví major Salas, pilot a veliteľ raketoplánu. Koordinátor na Zemi skoro vyskočí z kresla, keď počuje tieto slová. Volá sa Rupert Lee, ale všetci ho volajú jednoducho „Šéfe“.

„Aký problém?“ opýta sa netrpezlivo a prejde si rukami medzi červenkastými kučerami.

„Chce, aby ste ho ubezpečili, že na konci pristávacej dráhy ho bude čakať pár pečených kurčiat,“ informuje ho Major. Lee bol na chvíľu v pokušení poslať ho do čerta zato, že ho takto vyľakal.

„Povedz poručíkovi Garrettovi, že starne. Naposledy odo mňa chcel, aby som mu obstaral pár dievčat“ odpovie však s úsmevom, potom, ako si s úľavou vydychne.

„Veď hej, aj ja som mu to vravel, ale on stále tvrdí, že by stihol oboje za menej ako štyri minúty, a tak sme sa stavili o pár dolárov. Veď vieš blížia sa Vianoce a pár drobných naviac v peňaženke na darčeky, vždy poteší ... môžeš vybaviť s ľuďmi z J.F.K. či by nám nedali tie kurčatá?“

„Neviem, tu je deväť hodín ráno a občerstvenie už je prichystané... Ale dobre, sľubujem, že pozriem, čo sa dá ešte urobiť.“

„Ďakujem, Šéfe.“ A propos, Vianoce. Kde ich budeš tráviť?“

„No ak mi nenarobíte iné problémy, ako tie okolo pečených kurčiat, možno sa mi podarí včas uzavrieť všetky papierovačky a vrátiť sa do Richmondu, aby som to ich mohol stráviť so svojou ženou a synom.

„Dobre, tak sa pokúsim čo najlepšie pristáť s touto starou kraksničkou. Uvidíme sa cez videokonferenciu, keď budeme na dráhe, končím.“

„Nick, tie kurčatá vybavíš ty? Máme málo času a ty si na tieto veci odborník“ navrhne Lee jednému zo svojich asistentov.

„Jasné, šéfe“ odpovie on a zdvihne slúchadlo telefónu.

„Aj tentokrát môže byť Amerika na nás hrdá“ vyhlási Šéf, keď sa konečne už uvoľní. Rozviaže uzol na šatke s americkou vlajkou, ktorú má uviazanú okolo krku ako kowboy a utrie si ňou pot z čela a brady. Potom sa zohne, akoby niečo hľadal pod stolom.

„Tak to vyzerá dosť vážne!“ vykríkne Truman, radarový muž, keď vidí ako šéf vyberá Magnum, Moet et Chandon spod stola.“ Lee začína ukladať na svoj písací stôl krištáľové poháre na šampanské do tvaru raketoplánu.

„Vždy sa spotím, ako keby som bol v saune. Dnes večer si musím dať aspoň päť-šesť pív, aby som si nahradil všetky minerály, ktoré som vypotil“ zahlási Rupert Lee a znovu si usuší krk šatkou. „Kto pôjde so mnou?“

Všetci prítomní zdvihnú ruky na znak účasti, s výnimkou komunikačného dôstojníka, ktorý je očami prilepený k obrazovke, akoby ani nepočul.

„Hej, Connor, čo ti je? Čo si ohluchol alebo je odrazu z teba abstinent?“

„Šéfe...zdá sa, že niečo nie je v poriadku.“

„Čo to znamená?“

„Neviem, šéfe“ vysvetlí Connor, „videosignál akoby niečo rušilo. Zdá sa, že raketoplán akoby ... bledol.“

„Bledol?“ „Čo to do čerta má znamenať „raketoplán akoby bledol?“ pýta sa Rupert a rýchlo si sadne k nemu.

„Počkaj chvíľu... Aha vidíš?“ vraví Connor a klikne na myš aby zväčšil obraz.

„Do čerta, máš pravdu!“ prizná Rupert. „Čo to má byť?“ pýta sa znova a zaborí bezradne ruku do svojich červených kučier, aby sa mohol poškrabať po hlave.

„Takto narýchlo neviem, môže to byť porucha kamier, alebo magnetická búrka, či zvyškový elektromagnetický náboj, ktorý si priniesli z ionosféry. V každom prípade, niečo ruší prenos. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Neviem, ty si odborník! Nemôžeš byť trochu presnejší?“

„Neviem čo povedať, monitor sa začal takto správať, odkedy Atlantis vošiel do zóny Trojuholníka," informuje Connor. „Najprv zdvihol nos, stratil rýchlosť a potom ...“

„Nehovor hlúposti, neveríš snáď tým rozprávkam o Bermudskom trojuholníku?“

„Samozrejme, že nie, šéfe. Ale pokúsil by som sa s nimi spojiť, či je všetko v poriadku.“

„Dobre,“ povie Rupert a znova si nervózne utrie krk. Potom si povzdychne a zapne mikrofón.

„Houston Atlantisu… počujete nás?“

„Silno a jasne, šéfe ... nejaké problémy?“ okamžite odpovie major Salas.

„Nie, žiadne, problémy, len som vám chcel povedať, že pracujeme na tých kurčatách“ zaklame Rupert Lee, aby zbytočne nevyľakal posádku raketoplánu. Čakáme vás, pripravte sa, aby ste vyzerali dobre v telke. Končím.“

Šéf, ukončí hovor a pozrie sa škaredo na Connora, lebo ho pre nič, za nič, vyľakal

„Houston“ zachrapčí o niekoľko okamihov nato v rádiu.

„Sme tu, čo ešte potrebujete?

„Šéfe, ako sa vám javia poveternostné podmienky?“

„ Výborné, prečo sa ma na to pýtaš?“

„No, lebo keď sme boli naposledy v spojení, obloha bola ako z rozprávky. Akurát, že v priebehu desiatich minút sa zmenila a teraz veľmi rýchlo tmavne. Ako keby sa schyľovalo k búrke. A okrem toho sa zdá, že palubné prístroje sa zbláznili“ vysvetlí major Salas. Rupertovi spolupracovníci si vymenili zmätené pohľady, pretože posledný rozhovor medzi Atlantisom a kontrolnou sálou sa uskutočnil asi pred pätnástimi sekundami a nie pred desiatimi minútami, ako to práve povedal veliteľ raketoplánu.

„Čo je to, ďalší z vašich vtipov?“rozohní sa Lee a zahučí do mikrofónu. „Roky nie je vidieť takú čistú oblohu“ dodá „a potom...“

„Šéfe, pozri na monitor“ preruší ho Connor potichu.

„Čo je?“

„Nebo je jasné ale obraz raketoplánu aj naďalej stráca na intenzite.“ Ak sa naň dobre pozrieš, zdá sa akoby bol v zelenej hmle... dokonca, ak sa bližšie prizrieš, zdá sa, že je obklopený takmer neviditeľnými chápadlami.“

„Connor, prestaň s tými hlúposťami!“

„Šéfe, tu je Atlantis“ volá nervózne major Salas, „potrebujeme pomoc. Začalo tu veľmi pršať a prístroje ne… ggzz… ffffrrrr máme… stratili… ggzz… lohu. O bože! Čo... ...lo? Po... pomoc!!!“ kričí major Salas, zatiaľ čo sa obraz na monitore stráca.

„Teraz mám naozaj dosť tých vtipov! Atlantis, rozumeli ste ma?“ Povedal som, že mám naozaj dosť tých vtipov! Salas, odpovedz mi!... Salas!…“ zakričí posledný krát Rupert do mikrofónu ako najviac môže. Potom si dá dolu sluchátka a nahnevane ich odhodí. Hodí sa do kresla a stále, neveriacky, hľadí do obrazovky s otvorenými ústami. Jeho raketoplán, celý jeho raketoplán, sa mu práve rozplynul pred očami a on tomu nedokáže uveriť. V kontrolnej sále je mrazivé ticho. Všetci sa v duchu pýtajú, čo by mal asi dôstojník pre vonkajšie vzťahy povedať rodinným príslušníkom posádky. Rupert takmer okamžite príde k sebe. Táto jeho pripravenosť k činu a rýchle reflexy boli tými aspektami jeho charakteru, ktoré z neho robili vodcu.

„Nick, spoj sa ihneď s krízovou jednotkou a zaisti, aby okamžite začalo pátranie. Do desiatich minút chcem aspoň šesť lietadiel, ktoré budú prehľadávať oblasť! Ak Atlantis spadol do vody, pozostatky a olejové škvrny je vidieť na míle. Možno, že sa posádka katapultovala von a prežila to. Môžeme ich ešte zachrániť. David, spoj sa s námorníctvom a požiadaj o okamžitú podporu najbližšej lode.“ nariadil. „Nemohli len tak zmiznúť a hlavne sa nemohli vzdialiť. Máme ich dráhu a ich posledné súradnice. Musíme ich nájsť, aj keby sme mali dať do pohybu celú americkú armádu!“ buchol päsťou po stole.

Príbuzní a novinári, orgány a zvedavci, ktorí sa dokázali nevedno akým spôsobom dostať k pódiu, sa pozerali v nemom úžase ako raketoplán pomaly, z ničoho nič, zmizol z maxiobrazovky, ktorá dominovala pódiu. Ale hlavne, vďaka myšlienke zverejniť nezašifrované rozhovory medzi posádkou raketoplánu a kontrolnou sálou, všetci takto počuli posledné zúfalé volanie o pomoc majora Salasa. Teraz sa všetci pozerali smerom k sektoru vyhradenému orgánom, v očakávaní nejakého vysvetlenia. Generál sa z nejakého dôvodu obrátil na zodpovedného za vonkajšie vzťahy, aby nejako zasiahol, pretože on nijako nevedel, čo povedať. Ten odpovedal prázdnym pohľadom, pretože nemal ani len predstavu o tom, čo sa stalo. Hneď potom, vzal do ruky telefón, aby sa spojil s Houstonom. Na maxiobrazovke sa ešte niekoľko minút zobrazovali zábery modrej oblohy. Potom ju konečne niekto vypol. Záchranári ihneď nasadli do dopravných prostriedkov, ktoré ich odviezli k budove vedenia. Muž a žena, obaja vo veku okolo šesťdesiatky, sa objímali a ticho plakali. Po rokoch márnych sľubov ich synovi, konečne porazili strach z lietania a preleteli v lietadle tisíc dvesto míľ, aby ho aspoň posledný krát videli, ako vychádza z raketoplánu.

„Mami, čo sa stalo?“ Prečo vypli obrazovku? Prečo už nepočuť ockov hlas?“ pýta sa chlapček. Matka otvorí ústa, aby sa pokúsila niečo povedať, ale nedokáže vyriecť ani slovo. Zdvihne sa a snaží sa čo najskôr zobrať čo najďalej svoje dieťa prv, než zistí, čo sa stalo. Ale príde jej nevoľno a spadne dolu z tribúny.

James dobehne na policajnú stanicu, v ruke drží papierové vrecko, v ktorom má dva poháre milk shake a dva sendviče. Hodí pohľad na hodiny nad vstupnými dverami a vojde priamo do zasadacej miestnosti.

„Dobrý deň, pán Robinson, oddýchli ste si?“ podpichne ho agent Benelli, ktorý ako obyčajne má chuť ironizovať, keď ho vidí takého zadýchaného.

„Daj pokoj, nemám náladu na tvoje hlúpe vtipy“ odpovie James a posadí sa. Položí vrecko na stôl a pretrie si oči.

„Keby si mi bol zavolal, bol by som ti doniesol raňajky do postele“ nedá sa odbyť druhá strana. James sa mu mlčky, bez toho, aby povedal čo len pol slova, postaví zoči voči, aj preto že, takto hneď zrána nemá náladu na buzerácie.

„Ale no, nerozčuluj sa! Len som si robil srandu,“ povie Benelli a takisto vstane, aby bol pripravený, keby niečo.

„To by už stačilo“ zahučí Helen spoza stola,“ máme plno problémov a vy sa chováte sa ako malé deti, mali by ste sa hanbiť! James a Benelli sa vrátili, aby si sadli a ona si znova zobrala slovo. Musíme sa ponáhľať, pretože onedlho vyjde najavo, čo sa stalo, a potom sa do nás pustia noviny a televízia. Úlohy, ktoré boli pridelené včera a dnes večer ostávajú. Snažte sa prezentovať v tejto miestnosti, len keď budete mať v ruke konkrétne výsledky. Inak sa tu radšej ani neukazujte! Teraz už môžete ísť!

Mám urobiť ďalšiu obhliadku v lese?“ spýta sa neisto Benelli. Nemal veľmi vôľu vrátiť sa tam, aby skúmal a fotografoval absolútne nič. Helen si povedala, že potom, čo sa stalo minulú noc jej a Jamesovi, bude lepšie aby tam nikto nevstupoval.

„Nie, to by bol len stratený čas. Dnes budeš v páre s Clarettou. Budete spolu hľadať niekoho, kto by nám mohol podať nejaké informácie“ odpovie. Benelli sa uškrnul, pretože bol presvedčený, že Claretta je, rovnako nemožná ako Cindy. Preto by bol najradšej pracoval sám.

„Poďme. Ste ešte všetci tu?“ povie Helen agentom, ktorí ešte sedia za stolom. Tí sa rýchlo poberú k dverám, aby opustili miestnosť. James bol jediný, kto ešte nemal konkrétnu úlohu a čakal na jej pridelenie.

„Ty poď so mnou!“ vraví Helen a nepôsobí veľmi priateľsky. On vezme svoje vrecko s raňajkami a nasleduje ju do jej kancelárie. Helen zatvorí dvere a spustí závesy. Posadí sa na okraj písacieho stola a vypne interfón. James položí vedľa nej pohár a sendvič. Potom zoberie stoličku a začne rozbaľovať svoj sendvič. Ona odsunie raňajky, prekríží si ruky na prsiach a začne ho skúmať pohľadom. James si všimne jej gesto, ale radšej sa robí akoby nič a prehltne zopár súst. Je hladný. Asi po minúte, keď sa už začne cítiť nesvoj, pretože ona sa naň stále prísne pozerá, bez toho, aby otvorila ústa, položí chlieb na stôl a pozrie sa na ňu so zovretými ústami.

„Pokiaľ ide o dnešnú noc…“ začal, ale potom si uvedomil, že rozhovor, čo si pripravil počas cesty, bude pôsobiť dosť detinsky.“ V rozpakoch, ako teenager pri prvom rande, nevedel ako ďalej, a tak radšej nechal vetu nedokončenú. Ona si len zhlboka vzdychla a začala odstraňovať celofán zo svojho sendviča.

„Toľko vecí sa udialo, že ani neviem, odkiaľ začať! Najskôr by som chcela vedieť, kto sa nás to včera večer pokúšal spáliť,“ začala Helen. Potom sa zahryzla do sendviča a James odrazu získal stratenú sebadôveru. Našťastie, nemala v úmysle otvoriť tému „bozk“, ako sa obával.

„Neviem. A ešte menej dokážem pochopiť prečo! Mohli by hľadať Harryho udicu a tú obludu, čo sa chytila na háčik? „

„Neviem, čo tak mohli hľadať, ale ak boli pripravení kvôli tomu aj zabiť a podpáliť celý les, tak asi hľadali niečo veľmi, veľmi dôležité. Možno, že to bolo niečo, čo by nás bolo priviedlo na správnu stopu... Takto sme ešte stále tam, kde sme boli včera. A keď sa nám podarí vypátrať príbuzných obetí, pravda, pokiaľ nás najprv nevypátrajú oni, čo im povieme? Že ich deti zomreli z neznámych príčin, a že sa premenili na múmie pred našimi očami? Kto nám to uverí? Len čo noviny a televízie zistia, že tu niečo nehrá, vrhnú sa na nás ako supy a roztrhajú nás.“ uvažuje Helen bezútešne. Potom si výdatne potiahne z frappé a usmeje sa. Uvedomí si, že James si ešte stále spomína na jej obľúbenú chuť. Jamky na jej tvári sa Jamesovi zdajú veľmi rozkošné. Helen si uvedomí, že i on sa na ňu díva s úsmevom perfektného idiota a znova sa začne tváriť vážne.

„Musíme absolútne nájsť nejakú stopu, a to veľmi rýchlo, inak budeme mať len málo nádeje vyriešiť tento prípad, „povie James.

„Hej. A akoby to nestačilo, v týchto dňoch začína v zálive Lobster’s Festival a budeme zaneprázdnení jeho organizáciou. A keďže nás nie je veľa, niektorí budú musieť mať aj dvojité smeny.

„Pozri, nemám veľa skúseností v týchto záležitostiach. Ale jednou vecou som si istý, pretože mi ju vtĺkali do hlavy počas kurzu na Policajnej škole. Ak sa prípad nepodarí vyriešiť v priebehu prvých štyridsiatich ôsmich hodín, je takmer nemožné vyriešiť ho. A aj vzhľadom na prostriedky a stopy, ktoré máme k dispozícii, by to bol zázrak.

„Presne tak“ prisvedčí Helen. V tichosti dojedia raňajky, pokrčia obrúsky a utierky a hľadia na seba. Potom začnú súťažiť, kto trafí odpadkový kôš, ako za mladých čias. Ako vždy skončia remízou a vymenia si bezstarostné úsmevy. Potom sa opäť zamyslia, každý nad svojimi problémami.

„Pokiaľ ide o to, čo sa stalo včera v noci, už nikdy by sa také niečo nemalo zopakovať, „ zamrmle ona po niekoľkých minútach vážne, a bez toho, aby mu pozerala do očí.

„Súhlasím s tebou. Nikto sa nesmie viac pokúsiť zabiť nás v noci uprostred lesa“ pokúša sa odľahčiť James, ale ona sa vôbec nezasmeje a on sa znova začervená. „...A ak sa obrátime na niekoho, kto je lepší odborník ako my?“ navrhne teda, aby sa dostal z tejto nepríjemnej situácie. Ten nápad mu vŕtal v hlave od prvej chvíle, ako vstal z postele. Ale zatiaľ nemal odvahu navrhnúť jej to, aby nezranil jej hrdosť. Ako každý poriadny šerif, aj Helen bola žiarlivá na svoje mesto a na svoje prípady. James sa bál, že po takomto návrhu by sa mohla uraziť.

„Na koho by sme teda mali obrátiť, podľa teba?“ prekvapí ho však ona otázkou.

„Ak mám byť úprimný, neviem. Viem len, že tu v Amerike máme špecializované orgány a vyšetrovacie agentúry všetkých druhov...“

„Sľubujem, že o tom popremýšľam“ zamrmle Helen. On sa na ňu prekvapene pozrie pretože, nečakal, že bude taká poddajná.

„Teraz už choď, musím pracovať“ dodá Helen.

„Hej, ale čo mám robiť?“

„Zostaň v kancelárii a potráp si mozog, premýšľaj. Hneď ako mi oznámia niečo nového, pôjdeš na miesto to preveriť.“

„Rozkaz“ odpovie James a zdvihne sa. V tom momente na dvere kancelárie zaklope Cindy.

„Vstúpte“ povie Helen. Cindy nesmelo nakukne z dverí. „Prepáčte šéfe, ale interfón je vypnutý...“

„Oh, aká som roztržitá! Čo je?“

„Volal znovu chlapík zo servisu...“

„Sakra, úplne som na to zabudla. Povedz mu, že k nemu ide James.“

„Povedal, že sa nemusíte ponáhľať, pretože auto už nemá,“ informuje ju Cindy.

„Čo to znamená?“

„To čo som vám práve povedala. Bob mi povedal, že keď dnes ráno vošiel do dielne, auto tam už nenašiel“ vysvetlí telefonistka a pokrčí ramenami.

„To nie je možné!“ zvolá Helen a buchne päsťou do stola. V tom momente pochopí, že má do činenia s príliš silným a inteligentným nepriateľom. A teraz jej je už jasné, že tento podivný sled negatívnych udalostí sa nezastaví skôr, než ich nestrhne so sebou. „Videl si to? A myslel si si, že sa budeš nudiť...“ povie bezútešne Jamesovi.

EPIZÓDA III

Abdul bol počerný a na jeho zvráskavenej tvári sa vynímal jeho ostrý nos. Po jeho stranách boli dve malé tmavé, hlboko zasadené oči. Pod širokým vlneným odevom, ktorý ho chránil pred horúčavou, musel byť neuveriteľne chudý. Abdul bol beduín a zarábal si na chlieb tak, že robil sprievodcu turistom, ktorý vyhľadávali adrenalínové zážitky. Za svoje služby si dával dobre zaplatiť. A to až tak dobre, že čoskoro by si mohol kúpiť niekoľko tiav a stať sa chovateľom. Tak by sa dostal o stupienok vyššie na spoločenskom rebríčku svojho klanu. Zatiaľ ale sedel na nafukovacom matraci v tieni stanu, so skríženými nohami a snažil sa skúmať vodnú paru vystupujúcu z obrovskej hladiny Mŕtveho mora. Naoko driemal, ale v skutočnosti boli jeho vycvičené zmysly pripravené vnímať a spracovávať drobné signály v nekonečnosti času. Dokázal by rozoznať vôňu ťavy takmer na sto metrov, ak by vietor fúkal správnym smerom. A v tom spočívalo tajomstvo ako prežiť na takom nehostinnom mieste, kde sa človek musí mať na pozore pred hladom a smädom, pred teplom a chladom noci, pred priateľmi aj nepriateľmi a aj pred hadmi a škorpiónmi.

Aj keď bol mimoriadne pripútaný k tomuto spôsobu života, a k jeho zvykom a tradíciam, oceňoval aj moderné technológie, a to až tak, že sa nikdy nepustil do práce bez svojho nenahraditeľného satelitného telefónu a sady náhradných batérií. Zatiaľ čo telefón vibruje kdesi v záhyboch jeho odevu, on rýchlym pohľadom skúma štrkový breh veľkého soľného jazera, aby sa uistil, že Bryan sa ešte nevynoril. Potom sa začne prehrabávať v meandroch vlneného labyrintu.

„Áno“ odpovie po arabsky, ako vždy. Napojil som dobytok, zobral som pušku a prišiel som sem pozerať na vodu ... nie, nechcel mi povedať, čo presne hľadá, hovoril o poklade ... samozrejme, je to blázon, ako väčšina ľudí zo Západu. Cestuje neozbrojený a nie je ani trochu opatrný ... áno, máš pravdu, zvyčajne sú takí, ako on, buď príliš hlúpi, alebo príliš chytrí. Ale tento sa mi zdá veľmi naivný. Prezrel však už viac ako polovicu jazera a o pár dní by už mohol byť hotový. Pravda, ak nám vydržia bomby. V opačnom prípade sa budeme musieť vrátiť späť na As Samik, aby sme ich znovu naplnili. V takom prípade by sme sa museli vrátiť a dokončiť prácu. To by vyšlo, viac-menej, na dva týždne. Ale vôbec by mi to nevadilo. Tento Západniar platí dobre a predovšetkým platí vopred. Je pravda, že práca je trochu nudná. Ale doteraz mi ešte nikto nezaplatil len za to, že takmer celý deň sedím a nič nerobím. Prinajmenšom, ak nič nenájde a nebudeme mu môcť ukradnúť jeho poklad, stále ešte dobre zarobím. Však aj ty dobre vieš, koľko stojí vydržiavanie všetkých tých manželiek... Ženy už nie sú ako za čias našich otcov. Teraz pozerajú televíziu a chcú byť moderné, aj keď je to proti Koránu. A potom si asi aj uvedomili, že v jednote je sila ... Ver mi, priateľu, so ženami treba opatrne!“ V tom momente sa v jeho hlave ozve poplašný zvonček. Akýsi ťažko definovateľný pocit nebezpečenstva, ktorý sa ho rýchlo zmocňuje. „Teraz musím položiť, musím vybaviť niečo dôležité. Buďte pripravení. Pekne s ním vybabreme, podľa toho, čo vyloví z toho jazera!“ Uzavrie, schová si telefón do šiat a vyjde zo stanu s kalašnikovom v ruke. Urobí malý prieskum, aby pochopil, prečo ho jeho inštinkt varoval. Najprv mal pocit, že cíti výfukové plyny auta. Ale potom zahnal túto myšlienku. Pokladal za nemožné, že sa niekto odvážil až sem na motorovom vozidle. Vyšiel na najvyššiu dunu a pozeral sa dookola. Ovoniaval vzduch a počúval vietor. Po niekoľkých minútach sa rozhodol vrátiť do tábora a pripraviť večeru. Spadol mu kameň zo srdca. V duchu bol presvedčený, že sa jednalo len o planý poplach. Práve zapol oheň, aby mohol upiecť chrumkavý chlieb Shrak a zohriať Mansaf, keď tu odrazu Bryan vyrazí z vody šprintom lietajúcej ryby. Vypľuvne náustok a začne ho naliehavo volať. Stiahne si plutvy a hodí ich na zem. Najprv sa rozbehne po štrkovom brehu a potom začne poskakovať. Od vzrušenia si zabudol aj obuť tenisky. Teplota na zemi o tomto čase dosahuje snáď aj päťdesiat stupňov. Vráti sa späť a nastokne si na nohy tenisky, čo nechal na brehu, ako šľapky. Potom zase beží smerom k stanu. Abdel mu vyjde naproti.

„Možno niečo mám“ volá Bryan nadšene, poskakujúc z jednej nohy na druhú, v snahe vyhnúť sa bolesti, ktorú mu spôsobuje spálená koža. Je presvedčený, že večer bude mať určite na chodidlách plno pľuzgierov.

„Sahib, si si fakt istý?“ pýta sa ho Abdel a hladí si hustú tmavú bradu.

„Takmer istý. Priprav si laná na postroj a priveď na breh pár tiav. Chcem dokončiť prácu skôr, než bude tma ... čoskoro pre teba nastane čas modlitby, nie? "

„Jasné Sahib, Allah sa nestará o peniaze a o poklady.“

„Tak poďme do toho“ nalieha Bryan a už beží späť, smerom k rozpálenej štrkovej pláži. Aj keď namontoval signálnu bóju, obáva sa, že ak by čakal príliš dlho, riskoval by, že stratí presný bod nálezu. Navlečie si masku a plutvy, na ústa si nasadí dýchací prístroj a skočí do vody. Beduín to využije, aby zavolal svojich komplicov. „Pripravte sa na zásah a nezabudnite doniesť aj zopár džbánov araku, poslúži nám pri oslave! „zašepká v telefóne.

James vstúpi do dielne a pokĺzne sa na olejovej škvrne. Len len že si nerozbil hlavu, keď pristál pri zvislej opore mobilného mosta.

„Čistota a poriadok, ako vždy, čo?“ volá na mechanika, ale on ho nepočuje. Hlavu má zaborenú pod kapotu Fordu Mustang, sýto červenej farby. James musí prekľučkovať medzi náradím, káblami, dielmi áut a všakovakými prístrojmi rozhodenými po zemi.

„Konečne!“ prehodí mechanik a pozerá sa naňho zboku spod kapoty.

„Ahoj, Bob. Prepáč, že meškám...ako sa máš?“

„Úprimne povedané, mohlo by to byť lepšie“ odpovie on, zatiaľ, čo pozorne uťahuje poslednú skrutku na hlave motora. Potom odstráni držiak kapoty a zatvorí ju. Odpľuje si na zem trochu žuvacieho tabaku. Potom si do úst hodí ďalšie sústo, ktoré naberie z pozlátenej škatuľky rukami bez toho, aby si ich aspoň trochu očistil.

„Kedy sa konečne rozhodneš dokončiť tento šrot? Babreš sa s ním odkedy ťa poznám!“ podpichuje ho James a pohladí kapotu Mustangu.

„Vieš predsa, že obuvník obyčajne chodí bosý... A čo ty? Ty jazdíš stále na tej istej kraksničke? Odpovie on, a James s úsmevom prikývne? Bob mal okolo šesťdesiatky, bol korpulentnej postavy a mal veľmi bielu a hustú bradu. Mohol mu ju závidieť aj Santa Klaus, ak by, pravda, brada nebola ustavične špinavá. A hlavne mal dve obrovské ruky. Také veľké, že James sa aj tentokrát sám seba v duchu spytoval, ako môže človek s takými mohutnými prstami robiť mechanika.

„Takže čo sa to stalo minulej noci?“ Bob stiahol ústa od zlosti. Bol ešte stále nahnevaný. Zatiaľ sa mu nepodarilo prehltnúť horkú pilulku. „Ako sa ti, do frasa, podarilo nechať si potiahnuť to auto“? povie James, aby ho trochu trápil.

„Ani mi nehovor“ odpovie Bob a hodí vidlicový kľúč, ktorý má v ruke na pracovný stôl. Urobí to takou silou, až sa mu podarí zhodiť na zem veľký, už vyleštený valec. Zahreší, lebo teraz ho bude musieť vyleštiť znovu. „Jediný, kto by teoreticky mohol prejsť medzi všetkými tými alarmami, reťazami, kladkami a pascami a vojsť dnu, bez toho aby rozpútal peklo, som ja. A napriek tomu mi potiahli celé auto, chápeš to? A pritom to bolo auto, ktoré sa ani nedalo naštartovať. Ako ho, do frasa, odtiaľ dostali? Teraz sa už lepšie zariadim. Aj keď by som tu mal zostať spať do konca života. Nech sa len pokúsia znovu ukázať. Poženiem ich svinským trapom a nasekám im po zadku všetkými kľúčmi, od najmenších po najväčšie. Každému jednému“ dodá a znovu hodí vidlicový kľúč na pracovný stôl.

V tom momente vojde do dielne chlapec. Vyzerá bledý a ospalý a ledva ťahá za sebou nohy. Je taký vysoký a tenký, že vyzerá ako prehnutý. Má dlhé vlasy, odfarbené do platinového odtieňa.

„´brý deň, Bob“ zamrmle tichým hlasom.

„Včera si zase prišiel pozde, čo?“ vyhreší ho Bob. „Nabi si do tej tvojej tvrdej hlavy, že rock ťa nezasýti! Ešte raz prídeš takto pozde a pošlem ťa domov navždy, je to jasné?“