Nevoľník

скачать книгу бесплатно


* * *

O niekoľko dní sa zdalo, že si jeho myseľ, či skôr časť čela, zvykla na rušivý element. Zatelefonoval mu spolužiak, ktorému sa podarilo zistiť jeho číslo cez spoločného kamaráta. Dostal povolenie absolvovať návštevu, pretože podľa otca išlo o postup, ktorý uznával.

V dopoludňajších hodinách sa stretli pred ich bývalou školou, ktorá bola momentálne zatvorená.

Oboch premohol pocit nostalgie. V podstate sa tam cítili dobre.

Prehodili pár úvodných slov o tom ako spolu chodili do školy, týkalo sa to práve ich zážitkov z minulosti. Možno preto, lebo netušili, čo ich čaká na konci prázdnin. Obaja si udržiavali typicky chlapčenský prístup, ktorý pripúšťal možnosť zmeny. Preto sa tvárili nedôverčivo voči protokolu ani voči šuškande na chodbách, ktoré sa evidentne stále prekrývali.

Medzi spolužiakmi prebiehal istý druh konkurencie kto bude lepší a kto získa väčšie výhody, ktoré mohli dosiahnuť pre spoločnú budúcnosť. Niekto hovoril, že jeho postup je lepší, veľkolepejší a uspokojivý, niekto tvrdil opak. V každom prípade nešlo o ich vlastný výber. Viera, že je Program šľachetný a subjektívny, sprevádzala každého študenta plného nádeje. Dokonca viac ako horlivosť a výsledky testov.

Keď sa pohli smerom ku Kontajneru B1, Ivanov kamarát sa nezdržal.

„Počuj… nakupoval si niečo? Ja nie. Ak chceš, skontrolujem ti účet a ty skontroluješ môj. Môj otec tvrdí, že by som ho mal mať stále pod kontrolou. A tiež, aby som si dával pozor na všetko čo robím a čo si myslím. Ty nemáš strach?“

Na požiadanie kamaráta Ivano namieril svoj mobil na jeho čelo a na jeho veľké prekvapenie sa objavila trojnásobná suma než mal on. Nekomentoval to, ale odmietol nechať sa ohodnotiť.

„Prečo nie? Ukážem ti displej, alebo vieš čo? Urob to sám, dám ti svoj mobil a potom hneď vymaž údaj. Vieš ako sa to robí, nie?“

Ivano sa odhodlal. V skutočnosti chcel skontrolovať svoj kredit, aby mal prehľad.

Vzal kamarátov mobil a vykonal kontrolu. Výsledok ho neprekvapil, iba potvrdil to, čo už vedel.

Nevymazal údaj a trocha zahanbený podal mobil kamarátovi, ktorý reagoval zmesou súcitu a prekvapenia.

„Môj otec má pravdu,“ povedal.

Ivano pripomenul kamarátovi hodiny etiky: po dosiahnutí dospelosti mohli riadiť autá na vodík. Na ceste museli byť presní, obozretní a disciplinovaní. Lenže chcelo to veľa šťastia. Keby spadol nejaký strom alebo by si niekto pomýlil manéver, mohli prísť o život bez vlastného zavinenia.

„U mňa nejde o šťastie. Je to odmena. Zaslúžená odmena.“

Ivano povedal, že tajomstvom je urobiť z komplikovaných vecí jednoduché.

Kamarát ho vyzval, aby bol ticho a nikdy viac nevyslovil podobnú vetu. Slová ako tajomstvo alebo skratka už neboli dovolené. Musel si tým prejsť a hotovo. Zaslúžiť si. Ako on.

Kamarát sa na chvíľu odmlčal. Potom vybuchol a povedal Ivanovi, že ak bude pokračovať v takýchto debatách, bude ho musieť nahlásiť.

Ivana už vôbec neprekvapovalo, že sa za celých päť rokov nikdy nerozprávali.

Jednako ho uchlácholil. Zároveň rozmýšľal, ako by sa dal získať trojnásobok kreditov. Potreboval taktiku.

Kráčali bez slov ako kopy nešťastia, každý zahĺbený do vlastných myšlienok, kontrolovaných mikročipom.

Ivano si spomenul na jednu návštevu u starého otca v domove pre veteránov. Veru, jeho starý otec bojoval svoj posledný boj. Vykonával službu na rozmiestňovaní striel. Mal teda možnosť aspoň trocha poznať svet cez server a satelitné skenery, vždy keď mu to umožnilo tajné sledovanie. Starý otec Ivanovu detskú zvedavosť uspokojil počas tejto jedinej návštevy len veľmi málo. Vojna ho naučila, že uboleným a skúseným očiam mohlo brieždenie aj súmrak pripadať rovnaké. A teraz už bol presvedčený, že niet viac pravého spôsobu ako si skutočne užívať život. Naše vedomie bolo zasiahnuté príliš veľkým množstvom mikroskopických a makroskopických vstupov. A tie najsilnejšie, ktoré vždy zvíťazili, boli práve negatívne. Nebolo východiska. Nerob si márne nádeje, Ivano, nerob si márne nádeje, ani tebe sa to nepodarí.

Spomienka na starého otca sa odrazu prerušila, keď Ivano obdržal na mobil výstrahu: nepovolená činnosť.

Samozrejme. Aj tak už dorazili pred budovu. Obaja sa usmievali a hovorili, že bolo zvláštne, že si ju nikdy nevšimli. Až teraz sa dozvedeli, že táto kocka s virtuálnymi oknami a nie ozajstnými bol Kontajner. Kamarát povedal, že už tadiaľto prechádzal, ale nevšímal si ho. V každom prípade sa obom pýchou nadúvala hruď. Ponáhľali sa ku vchodu s nádejou, že sa dostanú dnu. Ostali sklamaní. Bolo zatvorené.

Okolo kocky bol dookola, na vzdialenosť troch metrov, priestor s vydláždenou záhradou a trocha väčšia plocha pred vchodom. Mala dva stupienky.