скачать книгу бесплатно
„Takže aj ty si myslíš, že tí dvaja boli agenti?“ opýta sa prekvapene Eve.
„Nevidím iné vysvetlenie. A v každom prípade na to radšej už nechcem myslieť. Nech už to bol ktokoľvek, teraz už nie sú schopní ublížiť“ dodala. „Ako pokračuje tvoje manželské spolunažívanie?“ spýtal sa trochu žartovným tónom, aby zmenil tému rozhovoru.
„Každý deň je to horšie a horšie“ informuje ho ona bez okolkov.
„Musíš mať ešte trochu trpezlivosti“ povzbudí ju Adam a vezme jej tvár do svojich rúk, v záchvate vzácneho návalu citu. Ona mu odpovie letmým, nežným pohľadom, ale hneď potom sa nahnevane odtiahne. „Teba sa dobre hovorí, lebo nemusíš žiť v tom dome. Každým dňom sa to tam zhoršuje. A ako čas beží, čím ďalej tým viac sa mi dôvod, pre ktorý to robíme, zdá prízemnejší ... Až natoľko, že sa niekedy obávam, že sa už ani naň nepamätám„ zamumle zamyslene.
„No tak ti ten dôvod pripomeniem ja. Čo si myslíš, čo by nás čakalo, keby niekto zistil, kto naozaj sme?“ odpovie doktor a zmení výraz tváre.
„Nezaobchádzaj so mnou, ako s hlupaňou. Myslíš, že to neviem?“ odsekne sucho Eve.
„V každom prípade je teda zbytočné, čo len diskutovať o tom, či to chceš alebo nie. Sme na poslednej križovatke ... a v žiadnom prípade nie je povedané, že to všetko skutočne niečomu poslúži.“
„Čo to znamená?“
„Práve som hovoril telefonicky s Abel. Vravela mi, že vedci sú veľmi pesimistickí. V tomto zapadákove, tu, žijeme odrezaní od sveta a o ničom nevieme. Ale príroda sa začala vzpierať človeku už pred časom. Každý deň sa objaví nejaká nová katastrofa a zdá sa, že všetko sa ženie do záhuby. A aj keď sme doteraz s tými kartami, čo sme mali, hrali dobre, stále nemáme v ruke nič konkrétneho.“
„A čo sa teda stane na Zemi? A kedy sa to stane?“
„Neviem. Abel nevedela nič presnejšie. Pravdepodobne nám zostane len pár dní. Potom už nebudú ani odvety, ani druhé šance.“
„Tak, ak je situácia taká vážna, prečo potom Abel niečo nevymyslí?“
„Myslíš, že pre ňu je to ľahké?“
„Budeme potrebovať veľa šťastia, „poznamená Eve po chvíli, keď pouvažuje o jeho slovách.
„Nemôžme dúfať v to, že budeme mať šťastie. Sama si to povedala, nie?“ pripomenul on.
„Môžeme začať“ vyhlásila Helen, keď sa všetci agenti posadili na svoje miesta.
„Prečo si nám prikázala takto rýchlo sa vrátiť?“ pýta sa agent Dower a zdvorilo zdvihne ruku ako v škole. Ona sa rozhodne preskočiť preambuly a ide priamo k veci. Keby to niektorí z vás ešte nevedeli. Máme tam dve mŕtvoly. Našli sme ich dnes ráno v aute bez evidenčného čísla bez dokladov totožnosti. Doktor Stevenson práve dokončil pitvu a nepodarilo sa mu určiť príčinu smrti. A akoby to nestačilo, telá sa našli v lesnej oblasti, ktorú sme minulú noc niekoľkokrát prehľadali, keď sme pátrali po Jamesovom synovi. Súdny patológ dá ruku do ohňa za to, že tí dvaja tam boli stuhnutí už od predchádzajúceho dňa. Ako je možné, že si nikto z nás nič nevšimol?
„Je to čudné“ uvažuje obrovský Joe svojim hlbokým hlasom.
„Presne tak“ prisvedčí Helen.
„Mohli zomrieť niekde inde a potom ich v noci niekto previezol tam“, navrhla Claretta Jonesová jemným hláskom, typickým pre jej ostýchavú povahu.
„To nie je možné, pretože auto nefunguje,“ odpovie šerifka.
„A nemohlo sa pokaziť až potom?“
„Nie, riadiaca jednotka hlási, že auto sa zastavilo zhruba v predpokladanú dobu úmrtia tých dvoch.
„To je teda pekný hlavolam...“ komentuje Claretta.
„Presne tak…a to znamená, že všetci musíme vyriešiť tento prípad čo najskôr, pretože v takej malej obci, ako naša, sa všetko roznesie veľmi rýchlo... Som si istá, že čoskoro príde veľa zvedavcov. A keď sa to stane, budeme musieť poznať odpoveď na ich otázky.“
„A čo teda urobíme?“ pýta sa agent Benelli.
Absolútna priorita. Musíme nechať plávať všetko, na čom momentálne pracujeme, a budeme sa venovať výlučne len tomuto prípadu. Nevieme, kto boli tí dvaja. Ale skôr či neskôr sa určite niekto objaví, a bude ich hľadať.
„Ako sa zorganizujeme?“ pýta sa Dower.
Claretta, ty sa prejdeš tu po blízkom okolí s fotografiou v ruke a budeš sa vypytovať ľudí, či niečo nevedia. Začneš u Springa, potom prejdeš na Country Hole a supermarket Boe's, potom na čerpaciu stanicu. A keď už budeš tam, skoč aj do lekárne ... možno si ich niekto všimol a vie nám poskytnúť nejaké informácie. Benelli, ty sa choď pozrieť na miesto nálezu, chcem odtiaľ pekný fotobook. Dower, ty pôjdeš na dopravný inšpektorát s číslom karosérie auta a budeš sa snažiť zistiť, kto je vlastník vozidla. Potom zavolaj mechanika a spýtaj sa ho, či už vie, kvôli čomu auto prestalo fungovať. Keď sa budeš vracať z dopravného inšpektorátu po ceste sa pýtaj ľudí, či niečo nevedia. Joe, ty si sadni k terminálu a vyhľadaj analogické prípady. Ak niečo podobného nájdeš, daj vedieť, možno to bude nejaká stopa po ktorej sa môžme vybrať.„ Joe ticho prikývol, ale v hĺbke duše bol nespokojný. Už nejaký čas ho neposielali von, lebo nebol už najmladší. Jemu sa však nepáčilo byť zavretý medzi štyrmi stenami. A ako by toho nebolo dosť, Helen mu dala úlohu, ktorú je potrebné vykonať na počítači. On však nenávidel počítač. Jeho prsty boli také veľké, že na klávesnici vždy zasiahol aspoň dve tlačidlá naraz.“ Rezignovane si pomyslel, že sa asi nervovo zrúti. Ale neprotestoval. Vedel, že aj tak mu to nepomôže.
„A nakoniec ty, Cindy, zavolaj telefónneho operátora a opýtaj sa, či majú nahrávku toho anonymného volania, lebo to, čo máme, je sotva zrozumiteľné. Volanie sa uskutočnilo z verejného telefónu. Ak patrí k monitorovaným, mohli by sme mať niečo, na čom sa dá pracovať.“
Harry sa vrátil k práci na svojej makete. James bol však taký ohromený jeho správaním, že už nedokázal nájsť tu správnu koncentráciu, aby sa mohol venovať svojim milovaným rastlinkám. Pozrel sa na tie posledné, ktoré ošetril a usúdil, že to urobil úplne nanič. A chvíľu dokonca bojoval s pokušením, že ich všetky definitívne ušliape. Tak by si aspoň vybil hnev. A ešte ani jeho migréna vôbec nepoľavovala. Naopak bolesť sa ešte zintenzívnila a teraz mu neľútostne búšila do spánkov. Rozhodol sa teda, že sa prezlečie, a že potom konečne pôjde s Harrym kúpiť nové okuliare. Uvedomil si totiž, že takto nie je schopný pokračovať v práci na záhrade. Vravel si, že bol egoista, lebo ho tam mohol odviesť už skôr. Pozrel sa teda na hodinky a pomyslel si, že ak by sa poponáhľali, mohli by to stihnúť do obchodu ešte než zatvoria. Zohol sa k náradiu a keď ho ukladal do drevenej debničky zahľadel sa na okrúhlu hriadku s fialkami. Mal dojem, že sa mu to len sníva. Rastlinka, ku ktorej sa Harry asi pred hodinou sklonil, aby ju pohladil, bola akoby znovuzrodená. Štíhla stonka znovu získala pevnosť. Takmer úplne sa narovnala a vytiahla dohora. Šnúrky, čo ju držali priviazanú k tyči, ktorá mala slúžiť ako opora, sa uvoľnili, listy a okvetie sa znova vyrovnali a vyzerali hladko a lesklo, živo. James práve premýšľal nad tým, ako je to možné, keď tu zrazu sa mu zazdalo, že videl nejaký pohyb v lesnom poraste za plotom. Bolo to niečo ako čierna postava, ktorá sa rýchlo pohybovala. Vstal a pozeral sa dlho sa na miesto, kde sa mu zdalo, že ju videl, ale nevšimol si nič zvláštneho. Hneď potom ho však zmohol mierny závrat, pretože sa náhle zdvihol a spánky mu začali búšiť ešte silnejšie.
„Celá táto záležitosť mnou asi príliš otriasla, začínam byť paranoidný“ povedal si nahlas, a zasa sa sklonil späť, aby zdvihol debničku s náradím. Ale náhle ho znovu prepadol pocit, že nie je sám . Odhodil motyku a odobral sa neistým krokom k hranici lesa, aby skontroloval situáciu. Ale zistil, že tam je všetko úplne bez pohybu. Možno až príliš, povie si. Nepočuť spev jediného vtáčika ba dokonca ani len mizerného svrčka. Zazdalo sa mu však, že z veľkej diaľky počuje čierny Black Hawk, ktorý videl predtým prelietať nad strechou svojho domu. Zrazu si spomenul na Harryho vystrašený výraz a na jeho slová. Otočil sa, aby sa pozrel smerom k domu a všimol si, že vstupné dvere sú otvorené. Prepadla ho zlá predtucha. Odhodil motyku, aby sa mohol rozbehnúť a pozrieť sa čo sa deje. Ale ešte predtým, než sa pohol, ucítil akési pichnutie na krku a potom len, že ho náhle všetky sily opúšťajú: O chvíľu neskôr už ležal v bezvedomí na zemi.
Potom, čo strávila niekoľko hodín štúdiom hárkov, fotografií, poznámok a čmáranín, odišla Helen do šatne a vyzliekla si uniformu, aby si obliekla šortky, tričko a tenisky. Teraz bežala na bežiacom páse už niekoľko minút a stále sa dívala na materiál, ktorý bol rozložený na podlahe. Mala vo zvyku to takto robiť, keď cítila potrebu byť sama, aby mohla premýšľať a dostať nejakú inšpiráciu. A viackrát táto taktika priniesla svoje ovocie. Ale tentoraz správna intuícia jednoducho nie a nie prísť. Premýšľala teda, čo ešte môže urobiť, aby vyriešila toto tajomstvo, ktoré hraničí s absurdnosťou. Zatiaľ nemala žiadnu stopu, o ktorú by sa mohla zachytiť alebo ktorú by mohla sledovať. Prvá obhliadka, ktorú uskutočnil Benelli na mieste zločinu, ak možno vôbec hovoriť o zločine, bola úplne neúspešná. Agent nenašiel jeden jediný odtlačok chodidiel alebo pneumatík, ktoré by nepatrili mŕtvym, alebo ich automobilu, a ani len kúsok tkaniny alebo vlasov, alebo čohokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu naznačiť smer vyšetrovania, modus operandi, fyziognómiu. Vyšetrovanie u miestneho telefónneho operátora bolo zbytočné, pretože anonymný hovor bol taký krátky, že neposkytol žiadny údaj o tom, ktoré zariadenie bolo použité na jeho uskutočnenie. Takže nebolo možné ísť na miesto, a zobrať odtlačky prstov. Okrem toho nebol k dispozícii ani zrozumiteľný záznam hovoru, lebo autor volania si maskoval hlas. Nebolo dokonca dobre rozumieť ani to, či ten zachrípnutý šepot patrí mužovi alebo žene. Všetko, čo mala v rukách, bola páska s veľmi zlou nahrávkou, ktorú by musela poslať nejakému technikovi, aby sa ju pokúsil vyčistiť, čo môže trvať dni a týždne. A okrem toho, bolo tu niekoľko vecí, ktoré jej bránili myslieť jasne. Bol to znepokojujúci pocit nereálnosti, ktorý sa jej zmocnil po prebdených nociach, po nevysvetliteľnom dočasnom zmiznutí Harryho, a potom čo uvidela tie bezvládne fosforeskujúce telá bez života, ktorý ju nechcel nijako opustiť. To, že sa našiel rovnaký nezvyčajný fosforeskujúci prášok aj na bicykli Jamesovho syna, naznačovalo, že medzi týmito dvoma prípadmi existuje nejaké spojenie. Ale nemohla nijako pochopiť, čo by to mohlo byť. Pri myšlienke na prášok ju začal znovu svrbieť malíček. Možno aj preto, že sa potila. Pozrela sa naň a uvedomila si, že Stevenson mal úplnú pravdu. Bol naozaj v zlom stave. Na prvom článku sa jej vytvorila akási rana. Nevytekal z nej ale žiaden výlučok. Naopak, vyzerala, ako keby sa rýchlo sušila. Prst vyzeral ako mŕtvy prívesok. Malíček, však, ani zďaleka nebol mŕtvy, aspoň súdiac podľa bolesti a svrbenia, ktoré jej spôsoboval. Znovu si prisľúbi, že ho čo najskôr pôjde ukázať lekárovi. Potom si ho zasa poškriabe, zadrží ston od bolesti a začne premýšľať. Prvá hypotéza, ktorá ju napadne je, že Harry našiel obe mŕtvoly, alebo dokonca, že bol pri dvojnásobnej vražde tých dvoch, a potom vydesený utiekol, aby sa niekam schoval. Potom, po mnohých hodinách, konečne našiel odvahu vyjsť von z úkrytu a prísť domov. Táto hypotéza sa jej v skutočnosti zdala príliš banálna, ale ako alternatívu si vedela predstaviť len verziu, pri ktorej bol Harry hlbšie a priamo zúčastnený na tejto záležitosti. Keď tak nad tým premýšľala, usúdila, že to nie je možné. Povedala si, že všetko to asi muselo byť nejako inak. Ale nemala ani len nejasné tušenie ako. Počas dopoludnia dostala niekoľkokrát pokušenie zavolať Jamesovi. Niekoľkokrát zdvihla slúchadlo a začala vytáčať číslo. Ale vždy prestala a položila. Bola presvedčená, že potom, čo zažil včera, má asi úplne iné myšlienky. Okrem toho, poznala ho a veľmi dobre vedela, že ho zajtra určite uvidí. A tak sa prinútila neotravovať ho. Uvažovala aj o tom, že by osobne urobila ďalšiu obhliadku miesta. Ale vedela, že to bude len strata času, pretože Benelli bol síce otravný, ale tiež sakramentsky dobrý. Ak by bolo niečo zaujímavé, počas druhého prieskumu, na ktorom v tejto chvíli pracoval, nebolo by mu to uniklo. Dúfala, celou svojou bytosťou, že patológ sa mýli a že toxikologické vyšetrenie ukáže, že tí dvaja boli zabití novou syntetickou drogou, neznámou a smrteľnou. Táto situácia, bola príliš zamotaná a ona sa obávala, že sa jej nikdy nepodarí vyriešiť ju. Škvrkanie jej žalúdka ju zrazu upozornilo, že je už asi čas obeda. Ale potom, ako sa zúčastnila na dvojitej pitve, bolo jedlo poslednou vecou, na ktorú mala chuť. Dobre vedela, že na deväťdesiatdeväť percent ho aj tak vyvráti. Skúsenosť ju naučila, že ak by ešte chvíľu vydržala, plyny vytvorené žalúdočnými šťavami by vyplnili žalúdok a poskytli jej dočasný, iluzórny pocit sýtosti. A tak sa rozhodla radšej počkať. Zastaví bežiaci pás a urobí zopár strečingových cvikov, aby si ponaťahovala svalstvo. Na policajnej stanici nie je prakticky nikto. Rozhodne sa teda, že po sprche a niekoľkých telefonátoch si dá šlofíka. Ako začne zbierať hárky zo zeme, odrazu jej zrak padne znovu na fotografiu dvoch svetielkujúcich tiel a dostane nápad. Stlačí tlačidlo interkomu. „Cindy?“
„Áno , šerifka...“
„Urob mi láskavosť. Nájdi mi Larryho, chemika, a zavolaj ho, aby sem prišiel o pätnásť nula nula, so všetkým vybavením. Ak by vymýšľal, povedz mu, že je to otázka života a smrti.“
„V poriadku, šerifka. Ešte niečo?“
„Áno. Do štrnásť päťdesiatdeväť tu pre nikoho nie som, rozumieš? „
„Jasné.“
EPIZÓDA II
James náhle otvorí oči, ako keby sa prebudil z anestézie a jeho prvé myšlienky vedú k jeho synovi. Búšenie do spánkov sa stalo už skutočným mučením a mal pocit, že celý ten tlak v hlave by mohol hocikedy vyvrcholiť doslova explóziou jeho lebky. Pozrel na hodinky a zistil, že odkedy upadol do bezvedomia mohlo uplynúť maximálne šesť až sedem minút. Bez toho, aby na čokoľvek myslel, zdvihol motyku a bežal k domu. Vošiel opatrne. Všetky jeho zmysly boli pripravené zachytiť akýkoľvek signál. Ale vo vnútri bolo absolútne ticho. Uvoľnil sa a pomyslel si, že si to všetko asi iba vymyslel a pozrel do miestnosti presvedčený, že tam nájde svojho chlapca, ako práve dokončuje montáž makety. Ale z toho, čo uvidel, ho zachvátila hrôza. Maketa bola rozobratá na tisícky kusov, niektoré boli aj polámané. Akoby po nich niekto niekoľkokrát udrel a potom ich rozšliapal. Kreslá boli popresúvané a po zemi boli porozhadzované veci. Vyzeralo to tam ako po bitke.
„Harry? Harry?“ zvolal niekoľkokrát. Ale jeho volanie ostávalo bez odpovede. Potom počul nejaké zmätené zvuky prichádzajúce z horného poschodia. Jeho myseľ v okamihu vypracovala túto desivú teóriu. Pred dvoma dňami, niekto uniesol jeho syna. Ten mu dokázal utiecť, ale bál sa hovoriť o tom. Bol príliš šokovaný. A teraz ten bastard, nech už to je ktokoľvek, mal tú smelosť, aby vstúpil do jeho domu a pokúsil sa ho znova uniesť. Harry mu to vlastne aj povedal. Tesne predtým. V obave, že sa to stane znova. James odhodil motyku a vrátil sa do kuchyne. Do ruky zobral poloautomatický kolt, ktorý mal dobre schovaný v špajze a vybral sa po schodoch. Keď prišiel na prvé poschodie, uvedomil si, že zvuky pochádzajú práve z Harryho izby. Ale teraz zvuky trochu stíchli a nezdalo sa, že by tam bola nejaká bitka.
„Nie je to tak ... nie je to tak, „ opakoval nejaký hlas šeptom, ako posadnutý. James si najprv nebol istý, či patrí jeho synovi. Potom zabudol na všetku opatrnosť a vošiel do jeho izby. Dvere izby boli privreté. Nakukol dnu a krv v žilách mu znovu stuhla. Zdalo sa, ako keby cez izbu práve prešiel nejaký hurikán. Bez toho, aby sa zastavil, vtrhol dnu. Ruku s pištoľou mal namierenú a zhlboka dýchal. Otočil sa okolo svojej osi o tri sto šesťdesiat stupňov a zistil, že Harry je tam sám. Ešte stále zmätený, položí zbraň na hornú policu knižnice a niekoľkokrát sa hlboko nadýchne, aby sa ukľudnil. Jeho syn stojí pred gigantografiou náhornej planiny v Gíze a neustále opakuje tú istú vetu.
„Profesorko“ vraví James a priblíži sa k nemu. Ten ho však ignoruje, ako v záhrade.
„Profesorko“ zopakuje hlasnejšie, ale nedokáže upútať pozornosť svojho syna, ktorý znovu vyzerá, ako by sa premiestnil na inú planétu. Potom mu položí ruku na rameno, aby ním zatriasol a pokúša sa ho prebudiť z tranzu. Ale práve vo chvíli, keď ním chce zatriasť, chlapec sa otočí. Pozerá sa na otca, ako by ho nikdy predtým nevidel.
„Harry, vyľakal si ma…“ zamrmle a ustúpi o krok dozadu.
„Nie je to tak!“ zakričí nahnevaný. Potom ho odstrčí až spadne dozadu a ide sa posadiť k písaciemu stolu. Tam si začne prezerať fotografie v knihách, ktoré má rozložené po stole.
James sa zdvihne a znovu naberie odvahu. Chytí otočnú stoličku za operadlo a otočí chlapca smerom k sebe.
„Ocko“ kričí Harry zdesene.
„Ak má toto byť nejaký žart, tak si ma poriadne vyľakal!“ vyhreší ho James. Chvíľu potom ho premôže krutá, bodavá bolesť. Chytí sa za spánky a kľakne si. Chlapec sa na neho díva, ako keby pochopil zmysel jeho slov. Potom sa zamračene pozrie na miesto, ktoré si jeho otec od bolesti drží. James sa posadí na zem, ramená má opreté o okraj postele a zažmúri oči. Už ich ani nedokáže udržať otvorené.
„Aha, tu je“ vraví Harry a kľakne si k nemu.
„… čo… čo to je?…“ chce sa ho spýtať James, ale ani nedokončí vetu, lebo tá bolesť je taká silná, že mu bráni ešte aj rozprávať.
„Tvoja migréna“ odpovie vážne Harry. Chytí ho za zápästia a pomaly mu spustí ruky na boky. Potom si dlane priloží na vzdialenosť asi jedného centimetra od otcových spánkov a začne niečo šepkať.
„Harry, čo to robíš?“ pokúša sa protestovať James a otvorí oči. Ale on mu len položí svoju ruku na viečka, aby mu ich znova zatvoril a začne odriekať svoje litanie. Po chvíli James cíti ako sa mu po hlave rozlieva teplo. Bolesť zvyšuje svoju intenzitu, až kým nedosiahne vrchol. Ale len na okamih. Hneď potom, má pocit, že jeho syn mu ju doslova vyrval z hlavy. Uvoľní sa a za dve minúty sa cíti tak dobre ako nikdy predtým. Po skončení liečby Harry rukami urobí vo vzduchu nejaké ťažko pochopiteľné pohyby. Potom sa posadí späť do kresla a tvári sa šťastne, že ho dokázal vyliečiť.
„Ako… ako si to dokázal?“ pýta sa ho James, keď konečne nájde odvahu. Harry namiesto odpovede rozhodí ruky. Nato on len rezignovane potrasie hlavou a zmieri sa s tým, že nič nechápe.
„Kto tu bol s tebou?“ pýta sa ho a ukáže na okno.
„...nikto, kto tu mal byť?“
„Si si istý?“
„Áno..., myslím, že áno, … ne… neviem, nepamätám sa.“
„Maketu si zničil ty?“
Harry prisvedčí. Potom si dá ruky dozadu a hľadí na svoje topánky. Čaká, že ho otec vyhreší. Vie, že by si to zaslúžil.
„Ale prečo, pýta sa však jeho otec.
„Podviedli ťa. Ten model je falošný. V Sfinge chýba izba Slnka a izba Vedomostí. A potom aj v Cheopsovej pyramíde chýba Zedova izba, vysvetľuje Harry. A znovu ho nechá s otvorenými ústami. James musel použiť všetky svoje vnútorné sily nato, aby nestratil trpezlivosť. Za niekoľko hodín ho jeho syn niekoľkokrát hrozne vydesil. Okrem toho zničil pár dvesto dolárových okuliarov a tristo dolárovú plastovú maketu, ak nepočítame udicu, pre ktorú je ešte treba ísť. Chvíľu počkal. Keď si už bol istý, že bude schopný zniesť zvyšok konverzácie bez toho, aby explodoval, položil mu otázku.
„Ako to môžeš tvrdiť?“
„Ja ...viem to a hotovo!“ odpovie Harry s trochou prezumpcie v hlase. Potom sa pozrie opäť na neporiadok, ktorý vládne v izbe a zatvári sa, že mu je to ľúto. „Ocko, čo... čo sa deje?“ kokce, zatiaľ čo sa rozbehne smerom k nemu a nechá sa objať. Cíti sa tak aspoň trochu istejšie. Na Jamesa doľahne bezmocnosť.
„Prepáč, meškám,“ povie Larry, keď vchádza do jej kancelárie. Lapá po dychu a brucho sa na ňom ešte stále hojdá od toho, ako sa ponáhľal. Košeľa mu z jednej strany vytŕča z nohavíc a výdatne sa potí. Helen odpovie pokrčením ramien. Pritom sa stále škriabe po malíčku. On si vreckovkou osuší krk a uhladí si účes, upravený do prehadzovanej.
„Ah, čo sa ti stalo s prstom?“ spýta sa jej znepokojený. Teraz už mala prvý článok takmer úplne zlúpaný. Malíček bol na povrchu taký sinavý, že vyzeral, ako by mal každú chvíľu odpadnúť.
„Neviem, ale nebude to nič vážne… asi nejaká mikóza alebo psoriáza, zo stresu. Alebo niečo také. Začal ma pokúšať už minulú noc“ odpovie nervózne. Má plno všelijakých problémov. Zdá sa však, že všetci si všímajú len tento hlúpy prst.
„Možno to bude, ako ty vravíš, len nejaká hlúposť. Ale na tvojom mieste by som si na to dal aspoň nejakú náplasť. Je tu veľmi prašné prostredie a určite mu nepomôže, aby sa zahojil.“
„Ďakujem za radu, potom si ju nalepím.“
„Dobre. Kvôli čomu si mi volala?“
„O minútku uvidíš. Dúfam len, že si ešte neobedoval. Alebo ak hej, tak že si to už strávil.“ povie mu a zodvihne sa.
„Nechápem“ odpovie Larry zmätene.
„Ideme zobrať nejaké vzorky z čerstvo pitvaných mŕtvol“ vysvetlí mu Helen, po ceste chodbou, vedúcou k márnici.
„Počkaj chvíľu“ odpovie chemik a zastaví sa uprostred chodby. „Vieš, že na tieto veci treba súdne povolenie, však?“ povie a využije pauzu na to, aby si odlepil košeľu zo spoteného tela. Aj napriek tomu, že klimatizácia je na maximum, nedokáže sa prestať potiť. A látka sa mu nepríjemne lepí na pokožku. Helen prisvedčí.
„A ak su mŕtvoly čerstvo vypitvané, tak povolenie nemáš, však?“ trvá na svojom on. Zo sklenených dverí kancelárie sa vykloní Joe, ktorý sa s námahou snaží pokračovať vo svojom počítačovom vyhľadávaní, aby sa na nich pozrel. Larry, evidentne, hovorí veľmi hlasne. Helen sa v rozpakoch pozrie na Joea. On jej však odpovie len náznakom úsmevu. Potom sa vráti ku svojej práci. Helen chytí Larryho za rameno a ťahá ho do rohu, kde ich nemôže nikto vidieť ani počuť.
„Na tých mŕtvolách je niečo zvláštne. Pravdepodobne to niečo, je jediná stopa, ktorú máme, pokiaľ ide o ich smrť. A som presvedčená, že ty si jediný človek, ktorý ju dokáže rozlúštiť.“
„Nezbláznila si sa náhodou? Zabudla si, že pracujem v papierňach?“
„A ty? Nezabudol si náhodou, že toto nie je po prvýkrát, čo nám robíš poradcu?“
„Máš pravdu“ prisvedčí on, „ale nikdy som nevidel zblízka mŕtvolu. Mala by si sa obrátiť na odborníka... A potom, nemala by si počkať než ti dá sudca o.k.? Čo znamená všetok ten zhon?“
„Obávam sa, že tá stopa by mohla zmiznúť skôr, než budú papiere hotové…“
„A o čo sa teda jedná?“
„Uvidíš to na vlastné oči.“
„A ak by sa to niekto dozvedel?“
„Beriem si to celé na vlastnú zodpovednosť,“
„To teda znamená, že budem pracovať gratis?“ mieni Larry mierne sklamaný. Helen mu namiesto odpovede venuje silený úsmev. On sa pozrie na ňu trochu nerozhodne. „No tak dobre“ povie a po chvíli sa dá znovu do pohybu, „ale len preto, že ty si môj obľúbený šerif!"
Helen ho usadí v prázdnej miestnosti vedľa márnice a ide sa uistiť, či je vzduch čistý. Potom sa vráti, aby ho zavolala. Keď vstúpia do márnice, zamkne dvere zvnútra.
„Je to naozaj nutné?„ spýta sa jej Larry.
„Radšej nech nikto nevie, že sme tu.“ odpovie ona a Larry prisvedčí, aj keď nie veľmi presvedčivo.
„To, čo budeš vidieť sa ti nebude veľmi páčiť“ povie mu, keď kráčajú smerom k chladiacim boxom, aby ho pripravila.
„V pohode, môj žalúdok ma zatiaľ ešte nezradil“ ubezpečí ju a pomyslí si, že toto snáď nebude po prvýkrát, kedy k tomu dôjde. „Ale skúsme sa poponáhľať. Toto miesto sa mi vôbec nepáči“ dodá. Helen vytiahne z chladiaceho boxu zásuvky s mŕtvolami a pozerajúc Larrymu do oči z nich stiahne plachty.
„Ó môj bože, čo ich takto zbedačilo?“ zvolal a odvrátil pohľad inam. Mimovoľne pritom ustúpil dozadu.
„Čo tým chceš povedať?“ opýta sa Helen. Potom sa pozrie na telá a mimovoľne zhíkne. Tie dve mŕtve telá boli v procese mumifikácie. Ich tváre boli už prebrázdené hlbokými vráskami a očné jamky vyzerali takmer ako prázdne. Kosti na celom tele trčali arogantne spod kože a stehy na reze v tvare „Y“ na prsiach, sa úplne uvoľnili.
„Sú len dve riešenia. Alebo je toto nočná mora, alebo jednoducho šaliem“ zamrmlala.
„Čo to sakra ...?“ vyhŕkne chemik, keď sa mu podarí chytiť znovu dych.
„Neviem... Sú mŕtvi len dva dni ale vyzerajú, ako keby prešlo najmenej desať rokov. Nemôžeme stratiť ani minútu“ odpovie ona a natiahne ruku k elektrickému panelu.
„Počkaj, čo chceš robiť? Ja ne...“
„Musím zhasnúť svetlá.“
„Žartuješ? Chceš aby som sa ti tu po...?“
„To je jediný spôsob, ako ti ukázať to, čo treba. Aj keď ťa nemôžem prinútiť. Ak sa na to necítiš, môžme ihneď odísť. Nemyslela som, že ich nájdem v tomto stave.“ vraví ona sklamane.
Larry o tom chvíľu premýšľa. „Urob, čo treba, ale urob to čo najrýchlejšie ako vieš. Neviem sa dočkať kedy odtiaľto vypadnem.
