Skríženie S Nibiru

скачать книгу бесплатно


„To, čo vidíte...“

„To je môj stan,“ zvolala Elisa, ešte kým Azakis stihol dokončiť vetu.

„Presne. A teraz pozerajte.“

Naraz sa zdalo, že strecha stanu zmizla a pred nimi sa objavili všetky predmety, ktoré boli v stane.

„Môj stôl, moje knihy... neuveriteľné.“

„Keby bol niekto vnútri, mohol by som vám ukázať teplo generované jeho krvným obehom, takže by som mohol vypočítať jeho pulz.“

Spokojný so svojou ukážkou sa mimozemšťan začal hrdo prechádzať po miestnosti.

Plukovník, ktorý sa ešte stále úplne neprebral z prekvapenia, naraz zvolal: „Ako to... „keby tam niekto bol“? Tam by predsa mal niekto byť. Kde, dočerta, skončili dvaja väzni?“

Elisa sa priblížila k obrazovke, aby sa pozrela lepšie. „Možno ich premiestnili. Môžete sa pozrieť aj na zvyšok tábora?“

„Žiadny problém.“

O niekoľko sekúnd začal Azakis s panoramatickým prehliadaním celého tábora. Senzory skúmali celú plochu tábora, ale po tých dvoch nikde ani stopy.

„Museli ujsť,“ skonštatoval lakonicky plukovník. „To znamená, že si ich čoskoro znova nájdeme na krku. Našťastie, aspoň generála odviezli moji muži. Títo traja by boli schopní ešte všeličo vyparatiť.“

„Nie je to dôležité,“ povedala Elisa. „Teraz musíme vyriešiť dôležitejšie veci.“

Ešte ani neukončil vetu, keď sa otvorili dvere modulu na interný prenos. Ladným krokom z nich vystúpila príťažlivá dievčina. V ruke držala úplne transparentnú tácku, na ktorej boli poukladané farebné nádoby.

„Páni,“ oznámil slávnostne Azakis a zoširoka sa usmial. „Predstavujem vám najočarujúcejšieho dôstojníka celej galaxie.“

Jack, ktorému od prekvapenia spadla sánka, dokázal iba zakoktať „dobrý deň“, no hneď nato dostal dobre zasadenú ranu lakťom medzi desiate a jedenáste pravé rebro.

„Vitajte na palube,“ povedala dievčina angličtinou s čudným prízvukom, „myslím, že ste vyhladli. Priniesla som vám niečo na jedenie.“

„Ďakujem, ste veľmi láskavá,“ odpovedala Elisa a pohľadom prepaľovala svojho chlapa.

Dievčina už nepovedala ani slovo. Položila tácku na konzolu po ich ľavej strane, usmiala sa a po niekoľkých sekundách znovu zmizla v tom istom module, ktorým prišla.

„Pekná, však?“ poznamenal Azakis pozerajúc na plukovníka.

„Pekná? Kto? O čom hovoríš?“ poponáhľal sa s odpoveďou Jack, pretože ešte vždy cítil ranu v rebrách.

Azakis sa schuti rozosmial a potom gestom ruky pozval dvoch pozemšťanov, aby sa ponúkli.

„Čo to len je?“ mrmlala Elisa, kým úplne neelegantným spôsobom ovoniavala jedlá.

„Pečeň Nebir“, poponáhľal sa s vymenúvaním mimozemšťan, „kotleta Hanuk a varené korienky Hermes, všetko doplnené, povedzme, „energetickým“ nápojom.“

V reštaurácii Masgouf to bolo niečo celkom iné,“ komentovala lakonicky Elisa. „Ale ja som hladná ako vlk a tak niečo predsa len ochutnám.“

Uchytila kus kotlety rukami a bez veľkých problémov ju začala obhrýzať až do kosti. „Dúfam, že nás z toho nerozbolí brucho, však, Zak? Ochutnaj ju aj ty, zlato. Chuť je trochu zvláštna, ale nie je to zlé.“

Plukovník, ktorý sa s údivom pozeral na Elisu, ktorá bez akýchkoľvek problémov ochutnávala všetky tie zvláštne jedlá z tácky, iba zafrflal: „Nie, nie, ďakujem. Nie som hladný.“

Jeho pozornosť, naopak, upútala zvláštnosť tácky a nádob slúžiacich ako taniere. Chytil jednu nádobu jasnej červenej farby a pozoroval jej konzistenciu. Nádoba bola zvláštna a, čo bolo skutočne čudné, bola úplne studená. Bola chladnejšia ako by si ju predstavoval, ale jedlo vnútri bolo horúce. Špičkou ukazováka prešiel po celom povrchu. Bol neuveriteľne hladký, ale materiál nevyzeral ani ako kov ani ako plast. Na druhej strane, ako by mohla byť nádoba z plastu? Plast používali na iné účely. Čo však bolo skutočne čudné, napriek dokonalosti vonkajšieho opracovania, povrch vôbec nič neodrážal. Tento čudesný materiál úplne pohlcoval svetlo. Priblížil sa uchom k hladkému povrchu a začal naň opatrne poklepávať prostredníkom. Napočudovanie, nádoba nevydávala žiadny zvuk. Bolo to, ako keby udieral na veľkú vatovú guľu.

„Z čoho sú tieto zvláštne predmety?“ opýtal sa zvedavo. „A nádoby na jedlo? Vyzerajú všetky z rovnakého materiálu.“

Azakis, aj keď prekvapený čudnou otázkou, pristúpil aj on k tácke. Zobral do ruky druhú nádobu, táto bola svetlozelenej farby, a zdvihol ju až do výšky očí.

V skutočnosti to nie je skutočný „materiál“ vo vašom zmysle slova.“

„Ako to myslíš? Čo to znamená?“

„Čo zvyčajne používate vy na odkladanie jedál, kvapalín alebo hocičoho?“

„Nuž, zvyčajne na prenos materiálov používame lepenkové alebo drevené škatule. Na podávanie jedál kovové hrnce, keramické taniere a sklenené poháre, zatiaľ čo na prepravu a konzervovanie potravín a nápojov všeobecne plastové nádoby najrôznejších foriem.“

„Plast? Hovoríme o rovnakom plaste, ktorý zaujíma nás?“ opýtal sa vydesený Azakis.

„Myslím, že áno,“ odpovedal plukovník. „V skutočnosti sa plast stal jedným z najväčších problémov v oblasti kontaminácie našej planéty. Vy sami ste nám povedali, že ste ho našli všade obrovské množstvá.“ Urobil krátku pauzu a dodal: „Preto sa nám tak veľmi zapáčila vaša ponuka, že by ste si plast zobrali. Vyriešili by sme tým skutočne obrovitánsky problém.“

„Takže, ak som pochopil správne, vy používate plast ako nádoby a potom ho bez problémov vyhadzujete a znečisťujete všetky kúty planéty?“

„Presne tak,“ odpovedal Jack, čím ďalej, tým viac v rozpakoch.

„Ale to je bláznovstvo, absurdnosť. Vy sa predsa takto ničíte vlastnými rukami.“

„Nuž, ak pridáš aj smog z našich dopravných prostriedkov, z našich fabrík a zo systémov na generovanie energie, dokázali sme ešte niečo horšie. A to sme ešte nehovorili o rádioaktívnom odpade, ktorý ešte stále nevieme ako zneškodniť.“

„Ste nezodpovední blázni. Ničíte najkrajšiu planétu celej slnečnej sústavy. Bohužiaľ, je to aj naša vina.“

„Ako vaša?“

„Boli sme to my, kto pred približne stotisíc rokmi modifikoval vašu DNA. Darovali sme vám oveľa vyššiu inteligenciu než mali ostatné stvorenia na Zemi a vy, ako ste ju využili?“

„Využili sme ju na zničenie našej planéty.“ Jack rozprával so sklonenou hlavou, ako keď niekoho karhá pani učiteľka, že si neurobil úlohy. „Teraz ste sa však vrátili. Dúfam, že nám pomôžete napraviť škody, čo sme napáchali.“

„Nemyslím, že to bude ľahké,“ povedal Azakis, čím ďalej, tým viac rozhorčený, „vďaka analýze, ktorú urobil Petri o stave vašich oceánov, mohli sme zistiť, že množstvo rýb sa od našej poslednej návštevy znížilo o viac ako osemdesiat percent. Ako sa to mohlo stať?“

Jack sa chcel prepadnúť pod zem. „Neexistujú žiadne ospravedlnenia,“ dostal zo seba tichým hlasom. „Sme iba stádo arogantných, namyslených tvorov bez rozumu.“

Elisa, ktorá ticho počúvala Azakisa, prehltla posledný kus pečene Nebir, utrela si ústa opakom ruky a pokojne povedala: „Pozri, nie sme všetci takí, vieš?“

Mimozemšťan na ňu zvedavo pozeral, ale ona rozhodne pokračovala: „Takzvaní „mocní“ nás dostali do takéhoto stavu. Väčšina normálnych osôb bojuje každý deň za ochranu prostredia a všetkých foriem života, ktoré sú na našej milovanej planéte. Je ľahké prísť zďaleka, po tisíckach rokoch a hrať sa na moralistov. Aj keď ste nám dali inteligenciu, nenechali ste nám ani len jednu stranu návodu na jej použitie!“

Jack na ňu pozeral a pochopil, že sa do tej ženy úplne zamiloval.

Azakis ostal stáť s otvorenými ústami. Vôbec nečakal podobnú reakciu. Elisa, naopak, ostala odvážne stáť. „Ak nám chcete skutočne pomôcť, mali by ste nám čo najskôr poskytnúť všetky vaše technologické, lekárske a vedecké poznatky, aj preto, že na tejto planéte neostanete veľmi dlho.“

„Dobre, dobre. Nerozčuľuj sa,“ snažil sa ju mierniť Azakis, „zdá sa mi, že sme vám bez váhania podali pomocnú ruku, alebo nie?“

„Máš pravdu. Prepáč. V podstate ste si mohli jednoducho zobrať svoj plast a vrátiť sa odkiaľ ste prišli bez toho, že by ste nás vôbec pozdravili a riskovali život spolu s nami.“

Elisa skutočne oľutovala svoj výbuch a preto, aby trochu odľahčila situáciu, povedala veselo: „Jedlo však bolo skutočne výborné!“ Potom podišla k mimozemšťanovi a pozerajúc naňho zdola povedala: „Prepáč, nemala som tak hovoriť.“

„Neobávaj sa, veľmi dobre chápem a aby som ti ukázal, že ti nič nezazlievam, darujem ti toto.“

Elisa nastavila otvorenú dlaň a Azakis jej na ňu položil maličký tmavý predmet.

„Ďakujem, čo to je?“ opýtala sa zvedavo.

„To je riešenie na vaše problémy s plastom.“

Nasiriya – Večera

Po náhlom ukončení konverzácie zo strany senátora ostali traja vojaci chvíľu pozerať na monitor, na ktorom sa zobrazovali abstraktné farebné výjavy.

„A teraz? Čo budeme robiť?“ opýtal sa vysoký a chudý, čím prerušil kolektívnu hypnózu pozerania na monitor.

„Ja by som jeden nápad mal,“ odpovedal ten tlsťoch. „Už sme dlho nemali nič pod zub a ja vidím všade okolo seba poletovať hamburgery.“

„Kde chceš nájsť teraz hamburger?“

„Nemám ani poňatia, ale ak niečo ihneď nezjem, odpadnem.“

„Chudáčik, teraz odpadne,“ komentoval to ten chudý. Potom zmenil tón reči: „So všetkými zásobami, ktoré máš na bokoch, by si mohol ostať bez jedla aj mesiac!“

„Teraz už dosť s tými blbosťami! Obaja!“ zvolal namrzený generál. „Musíme pripraviť akčný plán.“

„Ale ja s prázdnym žalúdkom nemôžem rozmýšľať,“ povedal odovzdane tlsťoch.

„No tak dobre,“ povedal Campbell zdvihnúc roky na znak toho, že sa vzdáva, „ideme sa najesť. Plán budeme študovať pri stole, aj tak máme dosť času, kým nedorazí senátor.“

„To je správna reč, pán generál,“ zvolal spokojne tlsťoch. „Poznám miestečko, kde robia fantastickú dusenú baraninu so zemiakmi, mrkvou a hráškom, také chutnučké s curry omáčkou.“

„Nuž, musím povedať, že po takomto podrobnom opise som aj ja trochu vyhladol,“ povedal chudý a pošúchal si ruky.

„No dobre, presvedčili ste ma,“ ozval sa generál a zdvihol sa zo stoličky. „Ideme, ale snažme sa, aby nás nikto nevidel. Aj keď nás ešte určite neodhalili, v každom prípade som ušiel z väzenia.“

„A my dvaja nie?“ ozval sa chudý. „Ušli sme z tábora a určite nás všade hľadajú. V každom prípade, zatiaľ sa na to vykašlime.“

Po niekoľkých minútach sa auto s troma osobami hnalo po poloprázdnych cestách mesta a pri jazde vírilo kúdoly jemného prachu.

„Už sme tu, tamto to je,“ zvolal tučný, ktorý sedel na zadnom sedadle. „Je trochu neskoro, ale poznám majiteľa. Nebude nám robiť žiadne problémy.“

Chudý, ktorý bol za volantom, hľadal nejaké zastrčené miesto na zaparkovanie. Prešiel do vedľajšej uličky a vopchal sa pod chatrnú striešku opusteného domu. Rýchlo vystúpil z auta a podozrivo sa obzeral okolo seba. Nevidel nikoho.“

Obišiel auto, otvoril dvere spolujazdca a povedal: „Všetko v poriadku, generál. Môžeme ísť.“

Ak tlsťoch vystúpil z auta a rýchlym krokom zamieril k hlavnému vchodu reštaurácie. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. Dvere boli zatvorené, ale vnútri sa ešte svietilo. Skúsil nazrieť dovnútra cez sklo, ale pre hustý farebný záves nevidel nič. Nestrácal čas, začal energicky búchať na dvere a neprestal, kým neuvidel, že spoza závesu nakukol chlapík s čiernymi kučeravými vlasmi.

„Kto dočerta....,“ začal chlapík nazlostene, ale keď rozpoznal svojho tučného priateľa, radšej vetu nedokončil a otvoril dvere.

„Ah, to si ty. Čo tu robíš v tomto čase? A kto sú títo páni?“

„Hej, starý zlodejisko, ako sa máš? Títo dvaja sú moji kamaráti a všetci traja sme hladní.“

„Ale už je zatvorené, kuchyňa je uprataná, už sme odchádzali.“

„Myslím, že tento môj priateľ ťa presvedčí lepšie ako ja,“ a zamával pred ním sto dolárovou bankovkou.

„Nuž, viete... musím povedať, že viete presviedčať,“ odpovedal chlapík, rýchlo zobral bankovku z tučnej ruky a vopchal ju do vrecka košele. „Nech sa páči ďalej,“ dodal, otvoril dvere dokorán a súčasne sa mierne uklonil. Traja sa rýchlo obzreli, či ich nikto nesleduje, a jeden po druhom vstúpili do dverí malej reštaurácie.

Reštauráciu tvorili dve miestnosti a nevyzerala veľmi honosne. Na zemi boli surové tmavé tehly. Vo väčšej miestnosti boli tri okrúhle stoly, z ktorých jeden stál na zošliapanom a vyblednutom koberci. Okolo stolov boli vankúše, aj tieto boli dosť opotrebované. V druhej miestnosti, naopak, bolo zariadenie v západnom štýle a zdalo sa, že prostredie bolo „intímnejšie.“ Steny zakrývali ťažké závesy teplých farieb. Osvetlenie bolo tlmené a prostredie boli príjemnejšie. Dva malé stoly už boli prestreté, pripravené pre zákazníkov na druhý deň. Na každom z nich bol tmavozelený obrus s rôznymi výšivkami, obrúsky rovnakej farby, taniere zo svetlej keramiky, vidličky vľavo a nože vpravo a, v strede, vysoká tmavožltá sviečka vo svietniku z čierneho kameňa.

„Môžete ísť tam?“ opýtal sa tlsťoch, zatiaľ čo pravou rukou ukazoval na menšiu miestnosť.

Bez toho, že by odpovedal, kučeravý chlapík vošiel do menšej sály, spojil dva stoly, upravil stoličky a, po miernom úklone ich gestom pozval ďalej, povedal. „Nech sa páči ďalej, tu to budete mať pohodlné.“

Všetci traja sa usadili k stolu a tlsťoch povedal: „Priprav nám tú tvoju špecialitu a dones nám tri pivá.“ Potom, bez toho, že mu dal čas na odpoveď, dodal: „A netvár sa, že pivo nemáš. Viem, že máš schovaných pár debničiek.“

Generál počkal, kým majiteľ reštaurácie nezmizol v kuchyni, potom začal komentovať predchádzajúci rozhovor. „Senátor je človek, ktorý nerobí žiadne okolky. Musíme si naňho dávať veľký pozor. Ak by niečo náhodou nevyšlo, ten by ani chvíľu neváhal, aby najal niekoho iného, aby nás odpravil.“

„Tak to je dobré,“ odpovedal tlsťoch, „zdá sa, že tu nás všetci skutočne milujú, čo?“

„Snažme sa robiť svoju robotu čo najlepšie a nestane sa nám nič zlé,“ komentoval to ten chudý, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo. Poznám dobre tie osoby, ak nebudeme robiť problémy a splníme všetko, čo sa od nás bude žiadať, pôjde všetko hladko a každý z nás dostane svoju odmenu.“

„Áno, peknú guľku do stredu čela,“ poznamenal ten tlstý.

„Ale no tak, nekuvikaj ako zvyčajne. Doteraz vždy všetko dopadlo dobre, nie?“

„Áno, doteraz.“

Medzitým majiteľ reštaurácie, schovaný v kuchyni, hovoril tlmene arabsky do telefónu: „Áno, je to skutočne on.“

„Nezdá sa mi, že prišiel k tebe len tak, bez sprievodu.“

„Sú s ním ďalší dvaja. Jedného poznám veľmi dobre a viem, že pôsobí v nejakej zvláštnej organizácii, ktorá by mala byť nejakým spôsobom naviazaná naňho.“

„Dokážeš ho odfotiť a poslať mi fotku? Nechcel by som všetko zburcovať a nakoniec zistiť, že ide iba o zámenu osoby.“

„Dobre, uvidím, čo sa dá robiť. Daj mi ešte pár minút.“

Chlapík ukončil hovor, zapol telekameru mobilu, ktorý si vsunul do vrecka košele tak, aby objektív vytŕčal von, zobral hliníkovú tácku a položil na ňu tri veľké poháre. Otvoril tri fľaše piva a tiež ich položil na tácku. Zdvihol tácku pravou rukou, nadýchol sa a vydal sa k stolu s troma hosťami.

„Dúfam, že značka vám bude vyhovovať,“ povedal a ukladal poháre na stôl. „Bohužiaľ, nemáme veľký výber. Zákony o alkohole sú tu veľmi prísne.“

„Áno, áno, neboj sa,“ povedal tlsťoch, chytil fľašu a začal liať pivo do pohára, ktorý sa plnil hlavne penou.