скачать книгу бесплатно
„Ste priateľom starého Bircha?“ Povedal Bunce náhle.
„Čo?”
Bunce vytiahol obálku poškodenú vodou.
„Starý Birch. Amos.”
Slim sa zamračil a premýšľal, či Bunce neskĺzol do cornwallského dialektu. Potom s náznakom frustrácie muž zopakoval: „Amos Birch. Muž, ktorý vyrobil tieto hodiny. Žil v Trelee, neďaleko vresoviska Bodmin. Vlastnil farmu. Spočiatku predával svoje hodiny priamo tu na trhu Tavistock, než sa stal známym. Bol to váš priateľ?”
„Áno, priateľ.”
„Tak toto hádam patrí vám.“ Muž potriasol obálkou, ako by chcel Slimovi pripomenúť jej existenciu.
Slim ju zobral a okamžite pocítil starnúcu chúlostivosť papiera spojenú s vlhkosťou. Ak by sa ju pokúsil otvoriť, obálka by sa mu rozpadla v rukách a stratila by sa akákoľvek správa v nej.
„Aha, tu je to,“ povedal s nepresvedčivým úsmevom. „Hľadal som to.”
„Iste, pán...?“
„Hardy. John Hardy, ale ľudia ma volajú Slim.”
„Nebudem sa pýtať prečo.”
„Nie. Nie je to príbeh, ktorý by stál za to vyrozprávať.”
Bunce si znova povzdychol. Ešte raz otočil hodiny. „Nie sú dokončené,“ povedal a potvrdil, čo už Slim predpokladal. „Hádam, že vám to dal váš priateľ Birch ako darček? Nemohol to predať v takom stave, muž s jeho povesťou.“
„Zdá sa, že ste ho dobre poznali.”
„Priatelia zo školy. Amos bol o dva roky starší, ale v okolí nebolo veľa detí. Každý poznal všetkých ostatných.”
„Áno, tak je to v malých komunitách.”
„Nie ste odtiaľto, pán Hardy?”
Slim mal vždy pocit, že hovorí neutrálnym prízvukom, ale to ho samo osebe urobilo outsiderom na mieste, kde sa očakávali silné akcenty z Westcountry.
„Lancashire,“ povedal. „Ale strávil som veľa času v zámorí.”
„Armáda?”
„Ako to viete?”
„Vaše oči,“ povedal Bunce. „Vidím v nich duchov.”
Slim urobil krok späť. Začal sa mihať kotúč nechcených spomienok, ktorý striasol a vytesnil.
„Boli ste tiež na vojne?”
„Falklandy. Čím menej sa o tom hovorí, tým lepšie.”
Slim prikývol. Mali aspoň spoločnú reč. „Myslím, že som vás už zdržal viac než dosť...“
„Dostanete za to niekoľko stoviek,“ povedal Bunce a náhle zdvihol hodiny. „Možno trochu viac, ak ho dáte do aukcie. Je mnoho zberateľov hodín Amosa Bircha, ktoré sú vzácne. Tieto nie sú dokončené a majú nejaké kozmetické poškodenia, ale stále je to originál Amos Birch. Bývali vyhľadávané. Amos bol pravým remeselníkom dávno predtým, ako bolo remeslo znovu v móde.”
„Bol?”
Bunce sa zamračil a Slim cítil, ako mužove oči rozoberajú každú niť jeho lži.
„Záujem o Amosa Bircha upadal potom, čo zmizol.”
„Potom, čo ...?”
„Ste si vedomý, či nie, pán Hardy, že váš priateľ je nezvestný viac ako dvadsať rokov?“
5
Osamelá krčma Crown & Lion, ktorá bola na samom okraji Penlevenu a ktorú oddeľoval od najbližšieho sídla domov múr stromov ako vyhýbajúci sa sused, nikdy nevyzerala príjemnejšie. Z jedinej autobusovej zastávky v dedine Slim nemal inú možnosť, ako prejsť okolo nej, aby sa dostal k penziónu, a zatiaľ čo často večeral v jeho strapatej rodinnej miestnosti s malou túžbou po alkoholickom nápoji, ktorý by zmietol posledné tri mesiace zotavovania mihnutím prižmúreného oka miestneho obyvateľa, dnes v noci cítil príliš veľa zo starého napätia, nervózneho nepokoja, ktorý ho vždy tlačil cez okraj. Ľudia hovorievali, že kto je raz alkoholik, vždy je alkoholik, a zatiaľ čo Slim mal nádej, že si jedného dňa dopraje príležitostné pivo, tie dni kontroly a spokojnosti bez démonov boli ďaleko. Venoval svetlám v okne krčmy jediný túžobný pohľad, potom zrýchlil krok a ponáhľal sa preč.
Po návrate do penziónu bolo ticho, ale cez zatvorené dvere vychádzal tlmený zvuk televízie. Slim otvoril dvere a uvidel pani Greysonovú spať v kresle pred elektrickým krbom. Diaľkový ovládač spočíval na stoličke vedľa nej, ako keby bola chcela stíšiť zvuk a potom usnúť.
Slim vyšiel hore. Hodiny si položil na posteľ a potom išiel von. Pol kilometra cesty pred jediným dedinským obchodom našiel Slim telefónny automat. Zavolal priateľovi späť do Lancashire. Kay Skelton bol odborníkom na lingvistiku a prekladateľstvo, Slim ho poznal zo svojich vojenských čias a predtým s ním spolupracoval. Slim vysvetlil starý list nachádzajúci sa v zadnej časti hodín.
„Potrebujem vedieť, čo je na ňom napísané, ak vôbec niečo,“ povedal Slim.
„Pošli mi to doporučene,“ povedal Kay. „Nie je to niečo, čo by som ja vedel urobiť, ale mám priateľa, ktorý mi môže pomôcť.”
Po ukončení hovoru bol Slim prekvapený, keď zistil, že obchod je stále otvorený, dokonca aj takmer o šesť pätnásť.
„Práve zatváram,“ zaznel prísny pozdrav predavačky, staršej ženy s tak kyslou tvárou, Slim pochyboval, že by sa vedela usmiať, keby sa o to aj pokúsila.
„Budem len minútu,“ povedal Slim.
„Ach, to hovoria všetci, viete?“ Povedala s úškrnom a sarkastickým smiechom, vďaka čomu si Slim nebol istý, či si robí srandu alebo je drzá.
Po kúpe obálky sa Slim dozvedel, že áno, obchod fungoval aj ako miestna pošta, ale napriek tomu, že áno, dokázala zabezpečiť doporučené zásielky, za poštové služby mimo prevádzkových hodín sa vyžadoval príplatok.
„Je to odtiaľto ďaleko do Trelee?“ Spýtal sa, keď ho obchodníčka nie tak nenápadne nahnala k dverám.
„Prečo by ste tam chceli ísť? Nie je tam veľa pre turistov.“
„Počul som, že tam je niečo záhadné.”
Predavačka prevrátila očami. „Ach, myslíte Amosa Bircha, hodinára. Myslela som si, že už je to otrepané. Čo sa staráte o to, že starý muž zmizne?”
„Som súkromný detektív. Príbeh ma zaujal.”
„Prečo? Dá sa toho usúdiť veľmi málo. Najal vás niekto?”
Do slova „najať“ vložila toľko opovrhnutia, že Slima zaujímalo, či mala obchodníčka v minulosti s očkami zlé skúsenosti.
„Som na dovolenke,“ povedal. „Ale viete, čo sa hovorí - raz policajt, vždy policajt.”
„Hovorí sa to, však?”
„Takže... doľava alebo doprava z dediny?”
Predavačka opäť prevrátila očami. „Severne po starej Camelfordovej ceste. Môžete vidieť tabuľku - kedysi existovala, ale už sa nekosí burina tak, ako kedysi. Asi desať minút autom.”
„A pešo?”
„Hodina. Možno trochu viac. Ak poznáte skratku okrajom Bodminu, dá sa ušetriť čas, ale buďte opatrný. Bývala to banícka krajina.”
„Vďaka.”
„A vezmite si niečo na jedenie. Toto je jediný obchod odtiaľto, kým sa nedostanete do autoservisu Shell na A39 kúsok od Camelfordu.“
Slim prikývol. „Vďaka za informácie.”
Predavačka pokrčila plecami. „Ak chcete moju radu, ušetrila by som si to úsilie. Nie je toho veľa čo vidieť, len starý statok, a nie je toho veľa čo vedieť. Keď Amos Birch zmizol, uistil sa, že ho nikdy nenájdu.“
6
Nasledujúce ráno dážď zdravil Slima, ale pani Greysonová mala rovnako veselú náladu, ako ju vždy, keď vysvetľoval, že ide von.
„Nie je to najlepší deň pre bažiny, nemyslíte?“ povedala. Keď Slim pokrčil plecami, dodala: „Myslím, že mám dáždnik, ktorý by som vám mohla požičať, ale na bicykli ho len ťažko môžete použiť a v každom prípade vietor tam hore by s ním narobil riadnu paseku.“
Slim zvažoval, že ju nebude brať vážne a aj tak o dáždnik požiada, ale napokon sa rozhodolrisknúť to so svojou denne nosenou bundou. Pani Greysonová mu však ponúkla starú mapu, pričom Trelee bolo označené ako zväčšená bodka o niekoľko štvorcov mriežky nad miestom, kde Penleven dostal viac priestoru, ako by si zaslúžil jeho riedky zhluk domov.
Cesta bola taká, akú očakával od Cornwallu kdekoľvek od A30 alebo A39: nekonečný kľukatý pruh ledva dostatočne široký na to, aby ním mohli prejsť dve vozidlá, spleť slepých rohov a skrytých križovatiek, ktoré sa ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.
Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.
Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.
Blízlo bungalovov boli tri staršie chalupy s kamennými múrmi a šindľovou strechou, obraz ako vyšitý do cestopisu o Cornwallskom zapadákove. Prvé dve vyzerali prázdne, brány zavreté a poštové schránky prelepené, ale v tretej záhrade čosi robil starý muž, ktorý sypal zvyšky mŕtvych rastlín na hromadu kompostu a potom staré bedničky naukladal na hromadu.
Slim zdvihol ruku, aby odpovedal na zdvorilý pozdrav.
„Dobrý deň, možem vás zdržať na minútu?“ Zavolal.
Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”
„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”
Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”
Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”
„Pochopiteľne.”
„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“
Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”
„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne Lakeview v meste Penleven.“
„A čo ste našli?”
Slim pochopil, že nemá zmysel nič zatĺkať. „Hodiny. Počul som, že bol tak trochu nadšenec.”
Muž sa zasmial. „Nadšenec? Kto vám to povedal?”
„Len som tak počul.”
„Nuž, priateľu, keby som ja náhodou našiel hodiny Amosa Bircha, nechal by som si ich pre seba, alebo aspoň pod zámkou.”
„Prečo?”
„Tieto veci sú veľmi žiadané. Amos Birch nebol žiadny nadšenec. Bol národne uznávaným remeselníkom. Jeho hodiny majú hodnotu niekoľko tisíc.“
7
Keď Slim sedel pri rozheganom stole oproti starému mužovi, ktorý sa predstavil ako Lester ‘ale volajte ma Les’ Coates, zistil, že neustále myslí na hodiny, ktoré si pokojne nechal na posteli v penzióne. Mohli by mať obrovskú hodnotu, a to bolo niečo, čo by sa pri absencii akejkoľvek nadchádzajúcej práce práve teraz hodilo.
„Príbehy sa rozprávali ďalej a ďalej,“ povedal Les pri čaji, ktorý Slim považoval za frustrujúco slabý. „To bol doslova ten prípad, že dnes si tu, zajtra preč. Všetko od pádu do banskej šachty v bažine Bodmin až po únos medzinárodnou teroristickou skupinou. Dalo by sa povedať, že ľudia majú dosť bohatú fantáziu.”
„Býval niekde tu?”
„Na farme Worth. Choďte na sever od bane, druhou vľavo. Mal ruky, ktoré pre neho pracovali na farme, ale v skutočnosti tam ledva niečo mal. Ľudia vždy tvrdili, že to mal len kvôli daňovým úľavám.”
„Pre jeho hodiny?”
„Až neskôr. Myslím, že začínal ako farmár a prevzal farmu od svojho otca. Potom, keď vzrástol záujem o jeho vedľajšiu prácu, jednu obmedzil, aby sa venoval druhej.“
„Boli ste priatelia?”
Les pokrútil hlavou. „Susedia. V skutočnosti nikto nebol priateľom starého Bircha. Nebol najspoľahlivejší z ľudí, ale bol dosť priateľský, ak ste ho stretli na ulici.“
„Rodina?”
„Manželka a dcéra. Mary ho prežila o niekoľko rokov, ale potom, čo aj on odišla, Celia miesto predala a odsťahovala sa. Nový párik je tam teraz, Tintonovci. Celkom milí ľudia, starajú sa len do seba. Maggie je trochu nóbl, ale je v poriadku.”
„Poznali minulosť toho miesta, keď ho kúpili?”
Les pokrútil hlavou. „Netuším. Ani som nevedel, že ho Celia ponúkla na predaj, kým sa nezačali objavovať dodávky sťahovákov. Určite tam neboli žiadne tabule, že je na predaj. Bolo by pekné, ak by to bol kúpil nejaký miestny obyvateľ, ale nič s tým nenarobíme. Nikto však nebol smutný, keď videl, ako Celia odchádza. Zaplať pánboh.”
Slim sa zamračil nad náhlou zmenou Lesovho tónu. Pripomenulo mu to reakciu, ktorú prvýkrát dostal pri spomenutí Amosa. „Prečo?”
